ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V duši našej odohráva sa celý ten hrozný dej, keď v úzkej uličke malej, tichej liptovskej dedinky černovskí mučeníci pre lásku k svojeti, žiadajúcu, aby vysvätil im kostol ten, ktorý mal o jeho postavenie najväčšie zásluhy a bol im dušou najbližší, vypili do dna kalich trpkej ľudskej zloby. Výstrely žandárskych pušiek a stony umierajúcich nám zasa znejú v ušiach. Pred zrakom znovu a znovu predstavuje sa nám obraz útleho dievčatka, ktoré so zdeseným výkrikom chytilo sa kabáta slúžneho a ho prosilo, aby jej otca, v kaluži krvi zabitého, vzkriesil, prinavrátil životu. Pamätáme, ako ju surovo odsotil a s odporom sa odvrátil. Veď on rozkázal kočišovi, aby cez shromaždený ľud prešiel, on, podľa tvrdenia mnohých, dal povel, aby sa na bezbranných nemilosrdne strieľalo.

Potom vidíme, ako neskoro do noci smutne, nehybne ležaly na zemi telá černovských mučeníkov. Bôľne ticho prerušovaly iba ťažké kroky maďarských honvédov, ktorí miesto lekárskej pomoci prišli z Ružomberka, aby ako draví vlci číhali na každého, kto by sa k zosnulým priblížil. Preto príbuzní len z domkov cez malé oblôčky a zaslzené oči ustrašeno a skormúteno hľadeli na svojich drahých, ako umierajú a chladnú bez jediného slova útechy — nikto im ani len posledný skutok kresťanskej lásky nepreukázal a neprivrel viečka.

Keď tak rozjímame nad celou tou smutnou udalosťou, cítime, že pamiatka černovských mučeníkov je nám veľmi drahá. Preto ešte užšie privinieme ich k srdcu všetkých päťnástich, od najstaršieho, 55-ročného, po mladú, 15-ročnú devu, nevinnú ako púčik ruže, a v hlbokom pohnutí vzdávame vďaky Bohu, že ich k nám soslal, aby sme sa od nich učili za slovenské povedomie sa obetovať.

Dlho, veľmi dlho zotrváme v modlitbách, až zrazu čosi neobyčajného nás nadchne. Oči nám zažiaria, hruď sa vypne, my slávnostne dvíhame ruku, aby sme prisahali, že tak, ako černovskí mučeníci položili za slovenský národ svoje životy, aj my do posledného dychu budeme ho brániť proti každému. Neopustíme, nezradíme ho nikdy, a radšej zhynieme, ako by sme sa mali zrieknuť toho, čo sme po otcoch zdedili.

Po tej prísahe pocit spokojnosti napĺňa nám dušu. Dôstojne oslávili sme pamiatku černovských mučeníkov — v ich duchu oddali sme sa celí národu.