ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo smutné novembrové popoludnie. Po oblohe ťahaly sa ťažké olovené chmáry a husto clonily slnko. Zem, biela, zimná v tichosti odpočívala. Ada vybrala sa von, aby zahnala trudné myšlienky.

Kráčala rezko. Pod podpätkami jej vŕzgaly hviezdičky snehu. Išla sama. Mimovoľne zabočila na cestu do cintorína. Chýlilo sa k večeru, preto tadiaľ nešiel nikto. Všetko bolo opustené. Len vietor hvižďal. Holé stromy, olúpené o živú zeleň, kývaly sa sem a tam, pukaly a prašťaly, svíjajúc sa bôľami smrti.

Ada otvorenou bránou vkročila do cintorína. Tu zdalo sa všetko ešte pustejšie, nemé. Všade, kam oko padlo, pokojne ležaly väčšie-menšie kopčeky, príbytky tých, ktorí už spia svoj večný sen. Kopčeky prikrývaly lesknúce sa biele perinky a z nich vyrastaly páperím zdobené pomníky, oznamujúce ľudstvu mená pominutých a chcejúce niekoľkými slovami, vrytými do kameňa, zavďačiť sa zosnulému — no mŕtve telo už zašlo za brány cítenia a kamenné slová staly sa iba balzamom úľavy pre rozžalostené duše pozostalých. Tu i tam zjavil sa aj čerstvý kopček, kde príroda ešte nestačila premeniť tmavú hlinu, a kde zvädnuté a zmrznuté kvety vencov boly symbolom nedávno odohravšej sa väčšej tragédie.

V cintoríne Ada blúdila chodníkmi, až napokon ocitla sa v najodľahlejšom jeho kúte. Tu upútal jej pozornosť neobyčajný zjav. Stará, v čiernom odetá pani, so sklopenými očami a tvárou zbrázdenou útrapami života stála pri hrobe, kde na snehu skvela sa čerstvá červená ruža. Bol to dojímavý obraz — dotkol sa Adinho srdca. Ženská jej znázorňovala žiaľ, biely hrob nedokončenú knihu, červená ruža lásku, krv túžby, predzvesť tichého šťastia.

Ada sa zastavila neďaleko panej, nechala ju chvíľku rozjímať, a potom z akéhosi nevyspytateľného popudu, sťahujúceho jej hruď súcitom, prihovorila sa k nej. Pani vľúdne odpovedala a na veľkú Adinu radosť vyvinul sa pomaly medzi nimi úprimný rozhovor. Cestou domov sverila Ade svoje tajomstvo.

„Je to už dávno — veľmi dávno,“ hovorila. „On bol mladý, ja 17-ročná. Mali sme sa radi. No život jednou rukou dáva blaženosť, druhou seje žiaľ. Pre ľudskú neprajnosť a zlobu sme sa rozišli. Roky prechodily, ale v našich srdciach ostala rozpomienka. Pred nedávnom vrátila som sa do rodnej krajiny a zistila som, že on umrel. Naša mladosť sa minula — vytiekla ako prúd bystrej vody do hltavej priepasti márneho túženia. Zostarli sme oba, oheň našich očí vyhasol, vlasy obsadila srieň a v dušiach utkvel smútok. On odišiel — ja so svojím žiaľom ostala som ešte tu. Potešuje ma viera, že onedlho sa sídeme tam, kde niet zla, nešťastia, kde niet sebeckých ľudí, rozlúčok, ale kde panuje večný mier a láska. Na jeho hrob kladiem dôkaz tej viery.“

Stály na rohu ulíc, kde rozchodily sa ich cesty. Okolo nich zúril mrazivý vietor — zimný, krutý sťa dych stuhnutej smrti. Pravica panej spočívala v Adinej, a ich prsty sovrely sa v oddané priateľstvo. Veď ich duše spojoval jednaký bôľ, jednaký život, jednaký osud.