SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na cintoríne svetlá horia

Na cintoríne svetlá horia. Ľudia, ako kedysi Ábel, s úprimnou, skrúšenou dušou zapálili ich čo obetu čistú, nevinnú. Zapálili ich v sprievode modlitieb z vďaky Bohu za večné svetlo, ktoré už doprial zosnulým, a s prosbou oň pre tých, ktorí ešte nestali sa ho hodnými.

Na cintoríne svetlá horia. Sú symbolom viery v nesmrteľnosť duše ľudskej, sú symbolom pevnej nádeje na večné spasenie, sú symbolom lásky k tým, ktorí nás už opustili.

Na cintoríne svetlá horia. V mäkkej žiare ich plápolu ľudia vstupujú do seba, pripomínajú si svoju časnosť. Stoja tvárou v tvár smrti.

Je noc. Tma chladná, vlhká spustila sa s nebies ako čierny flór. Posledné listie so stromov tíško padá na osamelé hroby. Na cintoríne svetlá už nehoria. Ale tým jasnejšie svietia v ľudských srdciach…