ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vladimír Sýkora, hoci len 35-ročný, bol skromný, utiahnutý samotár, ktorý sa často uzavrel do seba, vyhýbal sa spoločnosti a niekedy aj celé dni neprehovoril slova. Žil svojím tichým životom v zapadlej uličke veľkého mesta, z čoho, to ľudia nevedeli. Mnohým sa zdalo, že zanevrel na celé ľudstvo, ba na celý život.

A jednako Sýkora mal čosi, čo ho blažilo, čo mu bolo najdrahším pokladom na svete. Boly to jeho husle, na ktorých denne hrával. Tie plakaly, keď on plakal, a neradovaly sa, keďže on sa nikdy neradoval. Lebo aj keď sa niekedy usmial, čo bolo zriedka, bol to skôr úsmev bôľu ako radosti. Rád hrával na husliach, len v nich nachádzal porozumenie. Do nich kládol svoju dušu, nimi sa svetu žaloval. Často dlho do noci hral. Jemné, dojímavé tóny súladne splývaly s mäkkou temnotou noci, do ktorej zapadaly, a stávaly sa tak čiastkou večného, nekonečného vesmíra.

Obyvatelia domca, v ktorom býval Sýkora, dobrí, statoční, prostí ľudia, čestnou prácou zarábajúci si každodenný chlieb, mali radi toho čudáckeho husliara nielen preto, že nikomu nikdy neublížil, ale najmä pre tie melodie, ktoré tak umne vedel vylúdiť zo svojich husieľ. Uctili ho, lebo sa im zdalo, že on najlepšie vie vyjadriť to, čo oni neraz v duši cítia. Hrával o túženom šťastí, o nesplnených nádejách. Potom ich vedel povzniesť, oduševniť, vedel liečiť bôle, krotiť, ukoliebavať city. Deti neraz usnuly pri sladkých jeho zvukoch, a starším často zarosily sa oči, keď tie nebeské tóny dochádzaly k nim. Ba stalo sa raz, že jednej z tých rodín ochorelo dievča. Zavolali k nej husliara, a on, vidiac, že niet jej už nijakej pomoci, hral, s celou dušou, s celým citom hral, až deva s ľahkým úsmevom pokojne prešla do raja, kde niet bolesti, strasti, ani žiaľu. Milovali ho tí ľudia, hoci nevedeli, že biedny Vladimír Sýkora je tým veľkým hudobným skladateľom Alexandrom Černovským, ktorý raz stane sa slávnym. Lebo jeho totožnosť poznal iba jeho nakladateľ, a ten bol mlčanlivosťou viazaný. A tak i oni i svet počúvali piesne, hrané stred tisícich svetiel veľmiest, a netušili, že ten, kto býva v tej temnej, chmúrnej izbietke, je ich pôvodcom.

*

Nadišiel Štedrý večer. Bolo neskoro popoludní a Vladimír Sýkora, pohrúžený v dumách, sedel pri ohnisku, na ktorom svietilo sa niekoľko červených kde-tu už zčernelých uhlíkov. Vonku bola zima, mráz na malých oblôčkoch kreslil husté, biele pralesy. Bledé svetlo vyhasínajúceho ohňa vrhalo celú izbu do záhadného pološera — postava pri peci zdala sa byť veľkým šedým tieňom, ktorej druhá podoba oveľa väčších rozmerov odrážala sa na stene. Bolo to akosi symbolické, lebo naozaj Sýkora bol len tieňom života.

Pomaly sa viac a viac stmievalo, až lúč mesačného svetla predral sa do izby cez škáru obloka, mrazom ešte nezastretú, a padol na obraz krásnej, mladej devy. Sýkora to zbadal a uprel na ňu svoje hlboké modré oči. Potom vstal a prechádzal sa po izbe. Rozpomienky toho večera boly mu neobyčajne bôľne.

Spomínal, ako sa pred piatimi rokmi vrátil zo zajatia. Práve na Štedrý večer sa vrátil, aby vtedy, keď všade panuje radosť a láska, aj on po takej dlhej odlúčenosti stretol sa s tou, ktorú jedine miloval, po ktorej tak nevýslovne túžil. Putoval, s nadľudskou silou prekonával vyskytnuvšie sa ťažkosti, aby len čím skôr sa k nej dostal, milo ju prekvapil. Prišiel do mesta až k domu, kde bývala. Vošiel a trasúcou sa rukou zazvonil. Otvorili, ale keď sa pýtal na svoju Marušu, oznámili mu, že sa vydala.

Zprvu stál, sťa by nebol dobre rozumel. Až o chvíľku ako blesk šibol mu umom význam tých slov. Zvrtol sa dolu schodmi, a od tých čias zmizol pre svet. Zanikol v svojich rozpomienkach. Snil o minulosti, ktorá bola, o budúcnosti, ktorá mohla byť, a z tých snov tvoril svoje diela.

Medzitým lúč mesiaca stále jasnejšie ožiaroval obraz, až v jeho svetle lahodný úsmev zdal sa ihrať okolo deviných úst. Sýkora nemohol na ten úsmev pozerať. Rozrýval mu ranu, ktorá i tak sa nechcela zahojiť. Preto v rozochvení sám nevediac, čo robí, pochytil kabát i husle a vybehol von.

Vonku bolo ticho, velebné ticho. Nebo žiarilo neobyčajným jasom, ktorý odzrkadľoval sa i na zemi v nesčíselných briliantoch lesknúceho sa čerstvého snehu. V oblokoch ligotaly sa vianočné stromčeky, pri ktorých ľud vítal malého Ježiška, a kdesi v diaľke, pred ktorýmsi domom chlapci spievali vianočné piesne. Pomaly tie sťa z výšin pochádzajúce hlasy, tá obklopujúca ho sviatočná nálada, to všetko preniklo do duše Sýkorovej a napĺňalo ju milou teplotou, rozlievajúcou sa jeho celým vnútrom. Potom nadchnutý čímsi nevyspytateľným chcel, ako vždy, keď mu hruď citom prekypovala, sveriť sa husliam. Ale kde? A tu prišlo mu niečo na um.

Bude hrať, a to takému obecenstvu, akému ešte nikto nehral. Tí ho budú počúvať, budú mu za to aj povďační. Hej, pôjde tam, k tej žobrači za mesto, k tým úbožiakom, ktorí nebývajú v domcoch, ale v slátaných búdach, a spia na zemi v handrách a slame. K tým, ktorí nevedia, čo je v srdci pokoj, lebo ten ničí im bieda — bieda, tá ukrutná, neúprosná macocha, ktorá ich bičuje hladom a zimou. O tých sa nik nestará, o tých nik nedbá, a oni v svojej zúfalej ľahostajnosti, otupení utrpením, necítia báj tej svätej noci.

Zrýchlil krok, hnaný dychtivou túžbou úmysel svoj uskutočniť. Napokon prišiel na miesto a začal hrať. Z brlohov kde-tu vyťahovaly sa zvedavé postavy, otrhané, vyziable, ktoré ako kostry rysovaly sa na bielom snehu. Pomaly z dvoch-troch postáv stal sa hlúčik, z hlúčku celý dav. Husle hraly čoraz dojemnejšie, a zduševnelá tvár Sýkorova bola krásna, vznešená, ako by na tento svet ani nepatril.

Ľud počúval. Pri čarovnej moci husieľ zabudol na všetko, čo ho bolí. Lebo bola to pieseň o Tom, ktorý tiež v biede, v zime, v chudobnej maštali sa narodil. O ťažkom kríži, ktorý ešte pred narodením bol Mu udelený, a ktorý za ľudstvo ochotne prijal. O viere v lepšiu budúcnosť, ktorú On dal na zem, a o pokoji, o tom nekonečnom, svätom pokoji, ktorý v tej chvíli na celom svete panuje skrze Jeho obeť.

Keď skončil, chcel tak nebadano odísť, ako prišiel, ale zrazu ktosi zavolal jeho meno. Srdce mu mocne zabúšilo, lebo zdalo sa mu, že pozná ten hlas. Obzrel sa, a tu pred ním stála Maruša, krásna, pôvabná, ľúbezne sa usmievajúca. Neveril očiam. Myslel, že obraz z izbietky prenasleduje ho až sem. Chcel sa odvrátiť, ale Maruša nežno položila svoju ruku na jeho rameno a pozrela na neho pohľadom, z ktorého sálala taká hlboká, vrúcna nežnosť, že Sýkora, premožený radostným opojením, sovrel ju do náručia.

Potom dlho blúdili ulicami, Maruša mu vysvetlila, ako prišla zvesť, že padol v boji. Rodičia ju vydali za staršieho, majetného mužského, ktorý však o nejaký čas po svadbe umrel. Venuje sa rozličným dobročinným prácam. Aj teraz bola tam, kde ho našla, aby chorej vdove a jej štyrom deťom priniesla jedlo a šatstvo, a tak zpríjemnila im Štedrý večer.

Bolo neskoro. Mesto už dávno ponorené bolo v tichý spánok. Ale v jednom kostole, v temnom vnútri ktorého plamienok večného ohňa plápolal červeným svetielkom, kľačaly dve bytostí a ďakovaly Bohu za lásku, ktorú im toho večera preukázal.