SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Monina bolesť

Iní sa kochajú v bohatstve a požívajú všetky jeho výhody, rukami prehŕňajú sa v zlate a plnými hrsťami rozhadzujú ho na veľké i malé pôžitky sveta.

Iní navštevujú bály, veselé spoločnosti a zábavy, radujúc sa, jasajúc.

Iní kypia zdravím, čerstvá červeň pokrýva ich líca, z pier vanie im sladký, voňavý dych, v očiach zrkadlí sa spokojnosť a šťastie — veď v zime putujú k Tatrám, aby tam v športových pretekoch merali ich výšky, a v lete ležia, hrejú sa na slnci piesočnatých brehov, hladkaných vlnami južných morí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Iní majú všetko, čo im oku i srdcu lahodí — a Mona, úbohá Mona, opustená krčí sa pri práci, ktorá ledvaže jej umožňuje denný chlieb, ale ktorá ju tlačí úmornou svojou ťarchou a sťa železnými okovami sviera jej hruď, dlávi ju zlovestným kašľom a ničí poslednú iskierku nádeje na blaženosť. Ako tieň s vytreštenými očami a vpadlou tvárou vlečie sa Mona životom, s tým povedomím v duši, že práve vtedy, keď príde jar, keď celá príroda a ľudstvo bude sa tešiť jeho kráse, ona musí odísť, aby nad ňou zavrela sa čierna hlina a odlúčila ju navždy od všetkého pozemského. A Mona chce žiť, veď dosiaľ nepočula láskavého slovíčka, nik nepreukázal jej najmenšej pozornosti. Chce žiť životom iných, chce i ona vidieť záblesk šťastia. Áno, tak túžobne chce žiť — veď ťažko, hoj, preťažko sa umiera, keď človek je mladý a ešte nepoznal radosti života.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama