ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol večer… Ticho rozprestrelo sa krajinou a ohromnými vejármi ukoliebavalo ju v pokoj. Nado mnou ťahaly sa nebesá. Ich černastá, nekonečná obloha a mihajúce sa hviezdy pripomínaly mi život, práve taký temný, nevyspytateľný ako noc a jeho šťastie, kmitavé ako blikot oných drobných svetielok.

Z rozjímania prebudil ma zvuk, vznášajúci sa v diaľke ako dym posvätného ohňa a chvejúci sa na vánku ako belostné rúcho mladuchy, zvuk mäkkých akordov gitary, sprevádzajúcej melancholický, citom preniknutý spev mladíkov, ktorí sa vracajú z hôr domov. Roztúžene spievali ľúbostnú pieseň, každý z nich predstavoval si devu, ktorej tú pieseň venoval. Pomaly spev tíchol, mizol sťa dohárajúca svieca, až sa celkom stratil nad vrchmi, kde splynul s vesmírom, unášajúcim ho od sféry k sfére.

Znova zavládlo ticho. Ale v mojej duši spev ten vyvolal rozpomienky na dávne časy, keď mi bol život jasnou žiarou, keď jeho šťastie zdalo sa večné — rozpomienky na sladký sen lásky naveky stratený. Pocit úzkosti sovrel mi srdce, v hrudi sa čosi zachvelo ako vtáča, keď bôľom zatrepoce krýdelkami, a dve slzy pomaly stekaly lícami dolu, na tvrdú zem.