ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stromy ešte vždy stoja v plnej svojej sviežosti a zelené ramená sťa v radostnej modlitbe dvíhajú k nebesám. V ich korunách spev vtáctva ešte nezamĺkol, ba čarovne splýva v pieseň o kráse života. Pri ich nohách v tráve ešte vždy žmurkajú nesčíselné farbisté očká kvetín a šelmovsky koketujú s vetríkom.

Ale darmo sa stromy tešia tej nádhere, darmo pri zlatých lúčoch slniečka chcú i naďalej udržať svoju veselú náladu a tak aj život. Prvé ich listie už spadlo. Zvädlo, zožltlo, uschlo a teraz zmieta sa po zemi, posledným smutným šumom volajúc k sebe svojich druhov.

Hej, tak je to, ako keď sa prvé šedivé vlasy zjavia na čiernej hlave. Človek ich najprv vytrhuje, potom začesuje a chce ich pred sebou a pred celým svetom zatajiť. Ale ich len pribúda a pribúda. Večný zákon bytia, že čo je mladé, musí zostarieť, a čo žije, musí umrieť, oklamať sa nedá. Prvé suché listie a prvé šediny sú mementom toho zákona — príznakom jesene v prírode a v živote ľudskom. Oboje veštia smrť: prírode pod bielym snehom a nám pod tvrdou hrudou.

A preto pohľad na ne bolí, nesmierne bolí…