ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to dávno. Zima zúrila, hvižďala a sekala ostrými zubami — konala zhubné dielo na prírode. Ale prišla jar a zahnala zimu. Prebudila, vzkriesila skrehnutú prírodu a tá tešila sa novému životu, žiarila radosťou, jasala. Jej záhrady sa zelenaly, kvetmi prekvitaly.

Tej jari Kristus chodil po zemi. Mäkkými očami hľadel na rozvíjajúcu sa prírodu. Ale hlboký smútok sedel Mu na duši. Vedel, že tí, ktorých Jeho Otec stvoril na Svoj obraz, nepoznajú krásu vzkriesenia, ani len nádeje na vzkriesenie nemajú.

Kristus si vzdychol. Cítil, že Jeho čas nadišiel. No, s ťažkým srdcom si uvedomil, že len veľkou obeťou môže do ľudstva vštepiť nový život. I modlil sa, aby ináč zadosťučinené bolo Božej spravodlivosti. Ale Boh kalich od Neho neodvrátil, a Kristus pokorne podrobil sa Jeho svätej vôli. Prijal smrť na kríži.

Od tých čias i ľudstvo sa teší svojmu vzkrieseniu. Lebo každú jar na Veľkú noc pri Božom hrobe oblečie sa do rúcha najkrajších ctností.