ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešla mnohými krajinami, precestovala skoro celý svet, poznala ľudí, videla ich zvyky; liezla po nebotyčných horách, sala vôňu jedľových stromov a ťažkým dychom vpíjala horúčavu piesočnatej púšti; kolembala sa na zelenkastých moriach, plavila sa dolu širokými, tichými riekami, a sledovala prúdy žblnkotajúcich potokov; putovala po rovinách, ktorých zlaté obilia sa kolísaly k strmým úhoriam ako vlny oceánu; v noci jej oči pozorovaly nekonečnosť hviezdnatej oblohy, vo dne hĺbky priepasti a výšky snehom pokrytých vrchov a lávu chrliacich sopiek.

Zažila slávu, pri jej nohách ležal svet. Obsypávali ju darmi; kam sa obrátila, všade venovali jej pozornosť; každý sa jej koril, vence i vavríny obopínaly jej čelo.

Bohatstvo bolo jej; čo oko zažiadalo, to peniaze jej daly, nebolo jedinej túžby, ktorú by jej ony splniť nemohly; šaty, koberce, obrazy starých povestných majstrov, umelecké diela, zlata, drahokamov a slonovej kosti, palác, služobníctvo — všetko bolo jej.

Za tajomných nocí a vône ruží, keď mesiac oblieval zem lahodným svetlom a teplučký vánok pohrával sa s jej kaderami a dotýkal sa jej líc, poznala horúce bozky a pevnú náruč mužskú.

Všetko, čo jej mohol svet dať a ukázať, zažila a videla. Jej zlatú hlavu zarastajú už šediny a moch staroby pokrýva jej vychudnuté, zožltnuté telo. A jednako v jej duši je ešte vždy bôľno, clivo — prázdnota sedí v jej srdci a zrkadlí sa i v jej sklamaním zakalených očiach. Prežila život, vypila ho do dna, ale to, čo hľadala, nenašla. Veď kdeže je ten pocit blaženosti, za ktorým putovala? Nenašla ho, a teraz musí sa bez neho vrátiť tam, odkiaľ prišla. Všetko bolo márne — márne hľadala ho na tomto svete.