ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

My za to nemôžeme, že Boh nás stvoril, že vdýchol do nás iskierku života, že krv prúdi našimi žilami, hruď sa dvíha a klesá, modzog pracuje a srdce bije. My za to nemôžeme, že sme na tomto svete, že Boh nám dal do daru kus drahej, prekrásnej zeme, Slovensko.

Ani za to nemôžeme, že nás odjakživa slovenské matky rodily, svojím slovenským mliekom kŕmily, po slovensky spievať a modliť učily. Nemôžeme za to, že dlhými večerami, najmä v zime, zúriacej víchrami, keď súmrak zavčasu spúšťal sa s neba, a v izbe pri teplej peci bolo tak útulno, už za útleho veku naši otcovia vštepovali do našich duší zo slovenskej minulosti a spisby to, čo nám cudzie školy dať nemohly alebo nechcely. Ba ani za to nemôžeme, že z toho všetkého vyvinula sa mohutná láska k svojeti.

Teda, čo chcete od nás vy, ktorí nám to vyčítate, že sme Slováci? Ba, za zločincov nás pokladáte! Veď my za to nemôžeme. Stalo sa to mimo nás kedysi dávno, pred vyše 1100. rokmi. A preto ani vy, ani my na tom už nič zmeniť nemôžeme. My Slováci sme boli, a aj naďalej nimi ostaneme. Ale keby ste nás predsa chceli zmeniť, museli by ste nám najprv dych zastaviť. Lebo pre nás to, že sme Slováci, je také prirodzené a nášmu životu také potrebné, ako dýchanie.

Ale vy nám dych nezastavíte, ani nám len jazyky nepovytrhávate. Po prvé: je nás veľa, a po druhé: viete, že tým výraznejšie a hlasnejšie po slovensky hovorily by naše chladné mŕtvoly, alebo zohavené, zmrzačené ústa.

Lebo my sme už takí — my sme Slováci — my žijeme večne — a my za to nemôžeme.