ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol nádherný deň. Leto chýlilo sa ku koncu. Pred mojím zrakom po každej strane sa rozprestieral kraj, omámený rozkošným pocitom žitia. Všade prúdil život, hoc i ospanlivý, bo slniečko s belasého neba teplo hrialo a horúčavou opájalo prírodu. Hlávky kvetov kvackaly smädom, zeleň lúk zmenila sa v žltú farbu, chrobač vliekla sa pomalým krokom, v popráskanej pôde hľadala úkryt pred horúčosťou; v diaľke ozývala sa driemavá pieseň svrčka, a s vrcholov stromov zavše zaznel hlas vtáctva. Človek, pán tohoto sveta, odpočíval po dokončených poľných prácach a v tôni snil o láske, o šťastí.

Toho dňa videla som aj iný svet, svet nemý, svet mŕtvy, zahalený do bielej, striebristej plachty sťa studené, bledé telo. Na jeho sklepeniach v žiari elektrických svetiel trblietalo sa tisíce ligotavých drahokamov, ale ich lesk bol bez mäkkosti a tepla, z nich sálal iba chlad a mráz. Všade panovalo ticho, posvätné, večné ticho. Bola to ríša smrti, kde Boh tvorí majestátne diela, ale nevdychuje do nich ducha života. Rastú tam stromy, ktoré nikdy nemajú ovocie, kvitnú bezvonné kvety, ktoré rozpadávajú sa bez bozku včely. Je tam vodopád, ktorý však nehučí, bo priesvitnú jeho zelenkavú vodu zastavil Boh a zmenil na balvan ľadu. Všade hrobové ticho. Tam vetrík neveje, búrka neburáca. Nieto živočícha — chrobák nezabzučí, vtáča nezaspieva.

A keď som stála pohrúžená do záhad tej ľadovej ríše, zdalo sa mi, že som v záhrobí. Ten nekonečný pokoj, to neopísateľné ticho i mňa opanovaly, a ja prestala som žiť. Moja duša striasla so seba telesné svoje putá, splynula s dušami tých, ktorí už sa odobrali do večnosti, a našla mier.