ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Otčina — aké to sladké slovo! Vzbudzuje v človeku hrdú radosť, ktorá z duše prekypuje do najtenších cievočiek, rozlieva sa telom a zarosuje oči vlhkou žiarou.

Lebo otčina je človeku domovom, kde sa narodil a kam sa vráti, keď umrie. V diaľavách clivo za ňou túži, rozpomienky na ňu ťahajú mu srdce. K nej sa obráti, keď mu je ťažko, keď ho tvrdý svet prenasleduje, sklame, vypudí. Ona, láskavá, dobrá ho vždy prijme. Je mu hviezdou, ktorá svieti na chodník životom. Je mu najvzácnejším, najkrajším darom Božím. V nej nachádza blaho, pokoj, ochranu, mohutnú oporu.

Človek miluje svoju otčinu. Teší sa jej, je blažený, že ju má. Cíti, že ona je jeho vlastná, a on jej celý. Usiluje sa, aby každým svojím skutkom ju povzniesol. Pre ňu vyhýba sa zlu, aby neuvalil na ňu hanbu. Nedal by ju, čo akú malú, chudobnú, za celý svet. Miluje ju, keď mu je bôľno, i keď veselo, miluje ju celou svojou dokorán roztvorenou dušou, každou myšlienkou, každým dychom. Miluje ju láskou čistou, nezištnou. Miluje ju viac ako matku, ako syna, ako seba samého. I svoj život by jej ochotne obetoval.

Otčina — aké to sladké slovo!