ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol Svätvečer. Na čistej, strieborno-sivej oblohe nebolo obláčka, len pri mesiačku túlilo sa niekoľko bielych ovečiek, ako kedysi na poliach betlehemských. Hviezdy chvely sa neobyčajným, ba zázračným jasom. Vetrík sa ani nepohol. Ticho bolo, posvätné, pokojné ticho. A v tom velebnom tichu niesla sa vzduchom melódia sladká, radostná. Anjeli za zvukov svojich zlatých hárf oznamovali svetu, že sa narodil Kristus Pán.

Hlas anjelov, ktorý na zemi spájal sa s hlaholom kostolných zvonov, počúvali ľudia sťa začarovaní. Ich oči svietily ako sklenené gule na vianočných stromkoch, a boly mäkké ako striedky čerstvých koláčov, ako topiaci sa vosk zapálených sviečok na stole. Ľudské duše toho večera boly biele — belšie, ako hocikedy v roku — biele ako práve padlý sneh, biele ako oplátky. Ľudia vítali malého Ježiška — slávili radostné Vianoce.

No, nie všade panovala tá čistá šľachetná radosť. Bola len u dobrých ľudí. Zlí sa vo Svätvečer alebo neradovali, alebo radovali sa hriešne. Mali na stole bohaté jedlá, mali sviatočné šaty, ale v ich srdciach nebolo lásky k Pacholiatku, nebolo kresťanskej lásky k blížnemu. V nich bola falošná, sebecká radosť, vnuknutá zlým duchom, ktorý v nej sa kochal a odmeňoval sa peklom.

Taká hriešna radosť bola i u Zvarov — v domci na kraji zapadlej dedinky hornej Oravy. Jeho gazda, Ďuro Zvara, pred tromi rokmi odišiel do Ameriky za kúskom chleba. Doma nechal ženu a svojho malého synka, Janka, od prvej manželky, ktorá mu umrela na suchotiny, keď Janko bol ešte v perinke. Žialil Zvara za dobrou ženou. No, bližšej rodiny nemal, sám starať sa o chlapca nemohol, i oženil sa s mladou vdovou, ktorá mala vlastné dve deti. Potom, o niekoľko mesiacov, vybral sa do cudziny, spokojný, že našiel svojmu dieťaťu mať.

Lenže veľmi sa sklamal Ďuro Zvara. Nová žena nebola jeho dieťaťu matkou, ale ozajstnou macochou. Chlapec bol jej na ťarchu, nenávidela ho, ničoho mu nedopriala, bíjala ho, nedala mu jesť. Peniaze, ktoré Zvara domov posielal, vynakladala na svoje deti, a malý Janko vo vlastnom otcovskom dome ani spať nesmel.

Neobmäkčilo sa srdce macochino ani vo Svätvečer. Malý Janko ležal v maštali na hŕbe slamy. Vyhnali ho tam hneď, keď sa začínalo stmievať, aby ani len pohľadom nezúčastnil sa v prípravách k slávnostnej večeri a ozdobe vianočného stromka. Trpel hladom, tielko jeho zakrývaly handry. Zima bola krutá, a Janko čím ďalej väčšmi sa triasol. V nohy a v ruky ho oziabalo, meravely mu. Domov sa bál ísť — i tak by ho macocha zas vyhodila. A potom akosi do spania mu išlo. Schúlil sa ešte na menšie klbko, a usnul.

Ježiško, ten dobrotivý Ježiško, ktorý nadovšetko miluje nevinné deti, poľutoval opusteného chlapčeka. Vošiel do maštale — veď sám sa z lásky k ľudstvu v maštali narodil — a pohladil chlapca. Ako dar, ten najkrajší dar na celom svete, priviedol mu jeho matku. Tá nežno vzala svojho synka do náručia, privinula ho k sebe, vybozkávala. A potom pomaly vznášala sa s ním vyššie a vyššie. Janko sklonil hlávku na matkine prsia a blaženo sa usmieval.

Minula polnoc. Na nebesách chór anjelov ešte vždy spieval. Ale teraz už bol medzi nimi i Janko, ktorý z celého svojho srdiečka tešil sa radostným Vianociam…