ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Padaj, sniežik, padaj — tíško, ľahko padaj. Snes sa s výšin a pobudni medzi nami. Tak úzko, clivo je nám na zemi, a ty rozptýliš tú sklesnutú náladu, ktorá nás obklopuje ako ohromné pavučiny.

Lebo ty ozdobíš všetko, čo stratilo svoju pestrú krásu. Zahalíš holé stromy, pusté lúky, olúpené polia. Rozprestreš sa po ošarpaných strechách biednych chalúpok, po špinavých uliciach i cestách, po páchnucích dvoroch — po tom, čo nie je pekné a milé. Ale zastavíš sa i na kostolnej veži, aby ona v novej svojej žiare ešte väčšmi pútala k sebe okolie.

Zaletíš do cintorína, kde každý z nás má nejakú mohylku — malý kopček zeme, pod ktorým odpočívajú naši drahí. Ako starostlivá matka svoje dieťa ich pozakrývaš, aby im bolo teplejšie a ich chlad aby nám tak neprenikal až do kostí. Zahladíš ostré hrany ich náhrobných kameňov, ktoré často ako kopije vrývajú sa nám do sŕdc, a stlmíš smutné rozpomienky.

Ty stíšiš aj rozpálené ľudské duše. Vypudíš z nich kal, povznesieš, zdokonalíš. Smieriš ich s Bohom, naplníš láskou, radosťou, nežnosťou, ktoré z teba vanú. V tvojich závejoch pominú víry, búrky života, ľudské chyby sa stratia. Vyrovnáš všetko — rozseješ pokoj. Spojíš zem s oblohou nebeskou.

Prosím ťa, sniežik, padaj — čo len na chvíľočku!