ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na úpätí strmého, vysokého vrchu, v tichom údolí, na konci malej dedinky Podskalia, vzdialenej a odrezanej od ostatného sveta, žil Peter Záhora so svojou manželkou Annou. Boli to dobrí, spravodliví, pokojamilovní ľudia, ktorí prácou a príkladným životom zachovávali prikázania Božie. Ich malý domec, postavený na návrší, odkiaľ pozeral dolu na tichý život, plynúci v dedinke, v svojej skromnosti a poníženosti uťahoval sa do ulice, sťa by i on usiloval sa súhlasiť so svojimi obyvateľmi.

Už desať rokov žili Peter a Anna v stave manželskom, a celý ten čas najvrelšou ich túžbou bolo mať potomka — potomka, ktorý by prijímal od nich dobrotu, sálajúcu z ich zlatého srdca, ktorý by sa o nich staral, keď staroba oberie ich o silu, a ktorý by bol ich útechou v časoch strasti. Zdalo sa však, že tej radosti sa nedožijú. No, jednako, raz s rumeňom na líci Anna oznámila svojmu mužovi, že stane sa matkou. Peter sa nesmierne potešil tej zvesti, Annu ešte väčšmi miloval a uctil, venoval jej i tie najmenšie pozornosti lásky, ktoré mu ona vždy odmeňovala milým úsmevom šťastnej ženy, na bledej tvári ktorej zrkadlil sa blažený cit materinstva, žiariaci i z jej veľkých modrých očú.

Tak prechodil deň za dňom, pomaly sa ťahajúc ako karavána na nekonečnej, horúcej púšti. A ako tu karavánu vedie nádej, že dosiahne cieľa, posilňuje a dodáva jej odvahy prekonať všetky príkoria unavujúcej, dlhej cesty, tak i Annu, i pri všetkých útrapách nastávajúceho materstva, uspokojovalo to vzácne presvedčenie, že byť matkou je najväčšie blaho ženy.

Priblížil sa deň Štedrého večera, a stalo sa, že vtedy Anne nastala ťažká chvíľa. Ženské, opatrujúce Annu, poslaly Petra von; vybral sa do lesa po vianočný stromček. Potešoval sa, že keď sa vráti, bude po všetkom trápení, a Anna bude blaženou matkou, on šťastným otcom. Išiel, ale cesta bola ďaleká, sneh vysoký, lebo celý deň husto sa sypal z oblakov, i ťažko mu bolo brodiť sa v ňom. No, jednako len išiel, povzbudzovalo ho povedomie, že už bude mať pre koho stromček krášliť, pre koho naň červené jabĺčka, pozlátené orechy a koláčky vešať. V duši rozlievala sa mu nevinná radosť a jej teplota napĺňala mu hruď.

Blúdil po lese, a keď našiel stromček, ktorý sa mu zdal najkrajším, soťal ho, a tonúc v sladkej predstave, s drahým pokladom pod ramenom, poberal sa domov. Radostná predtucha zrýchľovala jeho kroky, chcel bežať, ale keď prichádzal k domcu, bol už súmrak. Z jeho oblokov padal na striebristý sneh podivný prúd svetla, ako ohromný zlatý výkričník na bielom poli, volajúci do sveta nevedno čo. Zachvel sa pri pohľade na domec, a plný strachu s trasúcou sa rukou a s úzkosťou v duši pomaly otvoril dvere. Ticho vošiel. Jeho matka, ktorá už niekoľko dní strávila pri Anne, shrbená stála v rohu izby, na posteli ležala jeho Anuľa, bledá, nehybná, ale s pokojným, ľahkým úsmevom na tvári, a v kolíske, ktorú sám bol už vopred zhotovil a vyrezanými a maľovanými motívmi ozdobil, bolo čosi maľučké, ružové.

Peter nežno prikročil k posteli. Chcel pobozkať ruku tej, ktorá s toľkou bolesťou dala mu potomka. Perami tíško dotkol sa jej ruky, a tu hrôza ho prešla, zdesil sa, skoro zmeravel. Chytil Annu, potriasol ňou, ale Annino telo bezvládne kleslo na podušku. Zúfalá bezmocnosť ho zachvátila, žiaľ sovrel mu srdce. Hodil sa na kolená a bozkával už chladnúce Annine líca. Potom dlho nehybne kľačal pri posteli, napokon vstal a rukou nežno privrel viečka na tie oči, ktoré kedysi tak výrazne na neho pozeraly, ale ktoré teraz uprene hľadely kamsi do diaľky, kamsi do neznáma, kam ani jeden žijúci svojím pohľadom nedosiahne. Bol to jeden z posledných skutkov vďačnosti a lásky, ktorý jej mohol preukázať za to, že pre neho, pre jeho dieťa obetovala svoj život.

Potom sa nahol nad kolísku. Vzal to drobnučké stvorenie do náručia a hlasito zaplakal. Horúce slzy padaly na maličkú, nevinnú tváričku dieťaťa. Boly to slzy utrpenia, zanechajúc v duši hlbokú, krvácajúcu ranu.

Dlho chodil Peter s dieťatkom v náručí. Bôľ otupil všetky jeho smysly, v akomsi bezvedomí, stále čosi mumlajúc, bez cieľa prechádzal sa po izbe. Ľudia, keď sa po polnoci vracali z kostola, videli, ako ešte vždy tak kráča a maličké dieťa k sebe túli. Podskaľanov sa veľmi dotkol ten obraz, na ich dušu tiež zaľahla pochmúrnosť a skľúčenosť, ktorou sa teraz Petrova chalúpka líšila od ostatných v dedinke. Vedeli, čo sa stalo, cítili i oni ten smrteľný chlad, vanúci z toho domca, i na nich dorážal ten nemý, čierny tieň, ktorý sa tak nečakano medzi nimi zjavil. Preto nikto z nich neodvážil sa vkročiť dnu. Prešli bojazlivo popri domci, prežehnali sa, a zašepkajúc: „Svetlo večné nech jej svieti,“ ponáhľali sa domov, aby v skrúšenej tichosti oslávili Syna Toho, ktorý je Pánom života a smrti.

Žiara hromničnej sviece horiacej pri mŕtvej padala na biely sneh a zmenila ho v množstvo trblietajúcich sa drahokamov, jagajúcich sa ako tie slzy, ktoré v kmite žltého plameňa stekaly dolu Petrovým lícom. A pruh toho svetla žiaril do temnoty, až utonul v svite nového rána, ktorý vzal ho na svoje zlaté lúče a niesol ho vesmírom od jedného sveta k druhému, všade zanechajúc v dobrých srdciach ľudstva, sťa rosu na kvete, pocit úprimného zármutku.

*

Prešiel dlhý, ťažký rok, bol zas Štedrý večer. A znova napadol sneh a ponoril temné chalúpky Podskaľanov, vyčnievajúce z neho, že im len krovy bolo vidieť, v posvätnú náladu. Ich ostré črty, zahalené do mäkkej pokrývky, sa zjemnily a súladne splývaly s obkľučujúcou belosťou; malé oblôčky sťa dve ohromné žiarivé oči hľadely na úzke chodníčky, prekopané v snehu, a z malých chumáčov tvorily lesknúce sa kryštálky najrozmanitejších farieb. Bola to žiara očí nevinnej radosti, pochádzajúca z ľudu, ktorý sa v chalúpkach tešil príchodu Krista — spieval piesne, pre svoje deti zdobil vianočné stromky, rozdával darčeky, a inými krásnymi skutkami a starobylými zvykmi zachovával pamiatku betlehemskej svätej noci. Celé Podskalie plesalo, bolo nadchnuté tou radostnou láskou, ktorá soslala na svet Vykupiteľa.

I v dome Petra Záhoru panovala sviatočná nálada. Útulná izbietka bola vybielená, na stole v plnej svojej nádhere vypínal sa utešený zelený, bohato ozdobený stromček. Na ňom skvela sa, ako pred rokom, keď oznamovala svetu skon jeho ženy, jediná, svojou belosťou až zarážajúca svieca. Peter stál pri stromku, držiac v náručí svojho malého synka, ktorý štebotajúc vystieral rúčky za plápolajúcim plamienkom. Na chvíľku slzy zaperlily sa v Petrových očiach, užšie privinul k sebe dieťa. Teplé rozpomienky na dobrú Anuľu mu v srdci zas ožily.

Zrazu z blízkeho kostola zavznel hlahol zvona. V diaľke ozývaly sa anjelské hlasy: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Spev prenikal do ľudských sŕdc, a nad Podskalím zavládol pokoj — pokoj s Bohom, pokoj so spolubližnými, pokoj vo vlastnom svedomí. Dušou ľudskou rozliehala sa posvätná, skoro zázračná radosť, a ľud, zabudnúc na strasti každodenného života, akoby jedným mohutným hlasom zveleboval Boha. Modlitba vychádzala z najtajnejších hlbín duše, bola úprimná, prostá ako ľud sám.

Pokoj našiel ozvenu i v duši Petra Záhoru. Čosi nevyspytateľného ho ovládlo, preplnilo jeho nábožné srdce, a on, kľaknúc si, skrúšenými a oddanými slovami vyriekol to, čo za celý mučivý rok vykryštalizovalo sa v jeho vnútri. „Dobrotivý Bože,“ modlil sa vrúcne, „je deň pamiatky narodenia Tvojho Syna, ktorého si soslal na zem, aby sa na kríži obetoval. Tým chcel si naučiť i biedne, hriešne ľudstvo, že len v poslušnom obetovaní a dôvere v Teba spočíva pravý smysel života. Odpusť mi, že som niekedy v svojom zúfalom žiali reptal proti Tebe, reptal proti svojmu ťažkému údelu. Dnes som so životom smierený, lebo v ňom poznal som Teba. Viem, že si mi vzal Annu, aby si i mňa priviedol na cestu, aspoň na chvíľu poznať a nahliadnuť do nevyspytateľných Tvojich riadení a uspokojiť sa svätou vôľou Tvojou, ktorá jedine zabezpečuje blažený pocit šťastia. Lebo po sklamaní sa v zdanlivých našich pokladoch v tomto pozemskom blúdení zrodila sa v mojej duši láska, láska k Tebe, láska k všetkému, čoho si Ty pôvodcom. Dal si mi dožiť sa radosti, ktorá bola vykúpená smrťou milovanej manželky. Miloval som ju, milujem i Teba. Tým väčšia je tá láska, lebo si ma neobyčajne vyznamenal, neobyčajne veľkú obeť odo mňa žiadal. Buď teda milosrdný k tej, skrze ktorú sa mi toho vyznamenania dostalo, a dopraj jej ľahké odpočinutie.“

Minula noc. U Petra Záhoru bola tma, svieca už dávno dohorela. Peter, pohrúžený v sladký sen, privinutého k sebe držal malého synka. Na jeho tvári zračil sa výraz blaženej spokojnosti — sníval o Anne, a synček o sviečke, ktorá tak krásne na stromku horela, ale ktorej sa dotknúť nemohol.

A znovu, ako kedysi, nad svetom sniesla sa báj tichej, svätej noci. Akási neobyčajná žiara s výšin padala na zem, pokrývala všetko mäkkým svetlom a premieňala ju v nebeský, čarokrásny raj. Ľahký vetrík povieval, dotýkal sa anjelských hárf, a sladkými zvukmi ich strún ukoliebaval rozcítené ľudské duše. A vtedy nad Záhorovým domkom jedna hviezda — viac ako ostatné — kmitala a svojím láskavým očkom strážila nad dvomi bytosťami, ktoré dolu v malej chalúpke pokojným spánkom odpočívaly.