ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matka, posvätnosť dýcha z tvojho drahého mena. Si nenahraditeľná, neoceniteľná. Veď si to ty, ktorá po ťažkých porodných bolestiach hneď vezmeš svoje dieťa do náručia a s blaženým úsmevom, žiariacim z očú, slzami zarosených, bozkáš ho na čielko. Tým nežným bozkom sprevádzaš ho po celej pozemskej púti. Keď ho do postieľky položíš a prežehnáš, dobrú nôcku mu ním dávaš. Neskoršie do školy, ba aj do ďalekých neznámych krajov ho tak vypravuješ, hoci veľmi rada by si mala svoje dieťa ustavične pri sebe. Ale ochotne sa toho zriekneš, a so srdcom, ktoré ti zalieva horký žiaľ, sama dodávaš mu odvahy, sama ho povzbudzuješ, aby sa uplatnilo vo svete.

Tak to ide s roka na rok, až raz tvoje dieťa ako dospelý mužský na krýdlach novej lásky odchádza ti z domu, aby si založilo svoj vlastný kozúbok. Si šťastná, lebo ono je šťastné. Milo, sladko sa usmievaš aj vtedy, keď starostlivé, chvejúce sa ruky svoje kladieš na jeho hlavu a pred sobášom ho požehnávaš. Len večer, keď dom tvoj je pustý a tvoje dieťa v náručí inej na teba zabúda, čosi nesmierne ťažkého, trpkého naplní ti dušu, a ty zaplačeš, ako iba matka vie plakať.

Matka, ty nekonečne dobrá matka, nech za tvoju veľkú lásku ti je dožičené aspoň to, aby si vo vlastnej otčine mohla vychovávať tie deti, ktoré vyrástly z tvojho tela a krvi, v duchu svojom vlastnom — v duchu slovenskom. Maj možnosť toho, komu si dala život, dať aj reč. A tvojim deťom a tvojej reči nech sa v tvojej rodnej krajine dáva vždy a všade prednosť.

Och, matka, len to ti tvoj národ z vďačnosti žičí, a ty iste s úprimnou oddanosťou jeho želanie aj prijímaš.