ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola jar. Prví jeho zvestovatelia už dávno oznamovaly jeho príchod. Vtáčatá spievaly svoju pieseň lásky, fialky sa modrely medzi čerstvou zeleňou a vysoké hlávky snežienok kolembaly sa na vánku, ktorý bol čistý a mäkký ako hodváb. I malé sedliacke domce prezrádzaly návrat jari, lebo obielené rad-radom stály, skvejúc sa v svojom jase na zlatom slnku. Celá príroda znovu ožila, všetko sa pohybovalo, pučalo, penilo, sťa by chcelo vynahradiť to, čo cez dlhú zimu zameškalo.

Ale nie tak Matej Ďurina. Ten už neokrieval tou novou silou, prúdiacou atmosférou a tvoriacou balzam života. Jeho už jar netešila, na neho nepôsobila. Sedel nehybne na rozvalenom suchom pni, ťažkú hlavu podopierajúc si dlaňou. Dlhé, riedke, šedivé vlasy padaly mu na žltú, sťa pergamenovú tvár, zvráskovenú, scvrknutú ako starý zemiak. Z nej dve mutné, sivé oči hľadely kamsi uprene do zeme. Roztrhaný kabát okrúhlil sa mu na chrbte, a pri krku roztvorená košeľa a úzke, kedysi biele, vlnené nohavice halily jeho chudé kosti, iba tenkou kožou potiahnuté. Bol bosý — jeho popráskané nohy, pri ktorých ležala palica, slúžiaca mu za barlu, pokrývala nejedna vrstva blata.

Matej Ďurina sedel a rozmýšľal. Možno už ani nerozmýšľal, lebo slabosť zakalila i tú jeho schopnosť. A jednako mal povedomie, že je deň Vzkriesenia. Preto vybral sa z odľahlej, ošarpanej chatrče pri lese, aby sa i on zúčastnil na tej výročnej pobožnosti. V srdci pociťoval potrebu nového duševného povzbudenia, ktoré ten deň svätej radosti poskytuje veriacim — potrebu posilnenia viery v lepšiu budúcnosť, ktorú pamiatka víťazoslávneho zmŕtvychvstania Pána potvrdzuje. Lebo Matej vedel, že naveky nebude trvať terajší jeho biedny stav, že čas zmeny už nie je ďaleko. I zašiel kus cesty od lesa, ale cesta bola dlhá, nohy slabé, trasľavé, tak sadol odpočinúť si.

Ale boly časy, keď Matej Ďurina nebol osamelým, otrhaným vydedencom ľudskej spoločnosti. Poznal aj on lepšie dni, ktorých bledé obrazy akosi mimovoľne plietly sa mu teraz po ume. Predstavil sa mu obraz otcovského domca v blízkej obci Rapovciach, kde sa narodil, vyrástol, kde prežil niekoľko rokov blaženého manželstva. Domec obkľučovala malá záhradka, spestrená rozličnými kvetinami, ktoré jeho dobrá žena Hana tak rada sadievala. Ale to bolo dávno, veľmi dávno, lebo Hana po dlhej chorobe sa od neho na večnosť odobrala a tak i záhrada spustla. Matej ostal sám, skromne žijúc s dcérkou Ruženou, ktorú mu žena za seba bola nechala. Ružena rástla, bola Matejovou jedinou radosťou, veď aj teraz, keď sa mu v dumách predstavila, slzy zalialy mu oči. Ťažko bolo Matejovi žiť; role zdedené po otcovi, boly kamenisté, úroda zlá. Ale on sa trápil. Veľké jeho mozoľnaté ruky lopotily od svitu do mrku, neznajúc únavy. Bol šťastný, že má pre koho pracovať.

Roky sa míňaly, až raz to beznáročné šťastie Matejovo zastrela temná chmára. Viacerí Rapovčania chystali sa do Ameriky — do zeme snov splnených i nesplnených, do zeme, kde túžili najsť ľahšie, lepšie živobytie. Tie zvesti vtrhly i do Matejovho domca a porobily tam zmätok, ba boly pôvodom Matejovho terajšieho úbohého položenia. Lebo tie zvesti ako by boly očarovaly Ruženu. V jej neskúsenom, nezrelom rozume, hoci i mala už osemnásť rokov, tvorily sa zlaté vidiny bohatstva ľahko nadobudnutého. Čo vedela ona o tom, že každý peniaz, v cudzine získaný, znamená stratu časti života, pre národ stratu kus tela i duše, odtek mladej, plodnej krvi! Darmo ju Matej zaviedol na súsedné kopce a ukazoval jej nádhernú krásu vysokých hôr, široké priestranstvá, podávajúce si ruky cez striebristé potoky, lúky smaragdovo-zelené, ktoré, keď vietrik zadul, trblietaly sa kvietim ako drahocenný briliant, vrhajúci lúče najrozmanitejších farieb. Darmo ju zaviedol k matkinmu hrobu, darmo vštepoval do nej lásku k tomu, čo jeho tak silno spájalo s hrudou, darmo prehováral, darmo prosil. Všetko bolo márne. Lákaná neodolateľnou mocou vidiny, Ružena ostala v svojom predsavzatí neoblomná.

Odišla. Zprvu kde-tu písala, ale čoraz zriedkavejšie. Potom už ani na otcove listy, písané chvejúcou sa rukou a veľkými, ťažkými písmenami, neodpovedala. Stratila sa vo víre denného života, a rozpomienky na domov, na otca bledly, až celkom zapadly do zabudnutia. Cez mohutný oceán len sem-tam priletela zvesť od Rapovčanov, v Amerike usadených, že Ružena žije, že sa vydala za akéhosi cudzinca, že sa má dobre. Matej prestal trúchliť za dcérou v tom vedomí, že sa jej nevedie zle, biedu že netrpí, a pomaly sa uspokojil. Len niekedy večer, najmä v zime, keď slnce rýchlo zapadlo a noc zdala sa večná, keď všade bolo ticho a temno, jeho domec prichodil mu takým chmúrnym, smutným. Chýbaly v ňom štebotavé hlasy vnukov, mäkký dotyk ich ručiek po zbrázdených jeho lícach. Vtedy neraz zatúžil pohladiť ich zlaté vlásky, poshovárať sa s nimi, rozosmiať sa nad ich huncútstvom. Predstavoval si vnukov, ktorí zdedia jeho roličky aj domec, budú gazdovať, zveľaďovať tú starú otcovizeň. Ale boly to všetko len sny. Jeho dom ostal i naďalej pustý.

Od dcérinho odchodu prešlo dvadsať ťažkých, dlhých rokov, vlečúcich sa ako vlna morská, aby sa rozbily na brehu života. Zrazu jedného nezabudnuteľného letného dopoludnia Matej dostal list. Poznal on dobre tú obálku i rukopis a preto trasúcimi sa prstami ju otváral. Koľko úprimnej, nevinnej radosti naplnilo mu dušu, keď prečítal, že jeho jediné dieťa príde ho z takého ďaleka navštíviť! Neveril svojim očiam, rukou pretieral si šťastím spotené čelo. „Príde, ona príde — nezabudla,“ šeptal a zdvihol k nebesám oči, v ktorých perlily sa slzy vďačnosti.

Nasledovaly dni nedočkavosti. Matej dal chalúpku vymaľovať, zavolal ženské, aby ju vyčistily, do oblokov pokládol červené muškáty, aby aj tie svojou žiarivou farbou Ruženu vítaly. Čím viac približoval sa deň dcérinho príchodu, tým bol Matej nepokojnejší. Už ani nejedol, ani nespal, len vyčkával. Ba zašiel i do súsednej obce, kde bola železničná stanica, aby ju čím skôr videl.

A prišla. Z jeho mladučkej štíhlej Ruženy stala sa dospelá žena v plnom rozkvete. Matej bol na ňu hrdý, ešte vždy miloval ju láskou, akú pozná len rodič. Každé najmenšie jej prianie usiloval sa čo najvernejšie vyplniť, bol ochotný i celú svoju dušu jej venovať. Ale s bôľom poznával, že to nie je tá, ktorá od neho pred toľkými rokmi odišla a na ktorú sa pamätal. Zdala sa mu akousi cudzou, chladnou, neúprimnou, s ničím nie spokojnou, Rmútilo to Mateja veľmi, ale vysvetľoval si jej chovanie sa tak, že Amerika už nejedného človeka zmenila, a keď niekto prežije toľký rad rokov v najväčšom meste sveta, poskytujúcom mu všelijaké možné i nemožné pohodlia, nuž dedina sa mu už nemôže páčiť.

Tak prešly dva týždne, plné sladkej a jednako pre Mateja trpkej blaženosti. Ružena čím ďalej stávala sa mrzutejšou, popudlivejšou zádumčivejšou, až raz oznámila Matejovi, že musí odcestovať, a keďže už nikdy viacej nemieni sa vrátiť na Slovensko, chce, aby ešte pred odchodom usporiadaly sa ich majetkové pomery. Žiadala teda otca, aby prepísal na ňu majetok, ubezpečujúc ho, že do smrti bude ho užívať on. „Kto iný by ho užíval?“ znovu a znovu sa pýtala, pri tom ho uisťujúc, že kým pre neho ten prevod nič neznamená, pre ňu má on veľký význam, lebo nebude sa musieť starať, ako dať majetok na seba previesť, keď Mateja niekedy Pán Boh k sebe povolá.

Matej poslúchol dcéru, majetok jej daroval. Bol s ňou aj u notára, kde akési listiny podpisovali. O krátky čas na to Ružena sa s ním rozlúčila a Matej cítil, ako keby sa mu kus srdca odorvalo. V hrdle ho čosi dusilo a keby na stanici nebolo bývalo toľko ľudí, bol by si od nešťastia hlavu päsťami tĺkol. No, premáhal sa, ale keď sa vlak pohol, zaplakal, ako len raz predtým v živote, keď mu jeho Hanu na poslednú cestu z domu vynášali. Vedel, že Ruženu stratil, vedel, že ju už nikdy neuvidí, vedel, že už ani nádeje nemá na nové stretnutie.

A znovu nastaly pre Mateja dni jednotvárne, dlhé, smutné, sťa pavučinami zatiahnuté. Zas ostal sám, čakajúc od dcéry zvesť, ktorá však po troch mesiacoch ešte vždy neprichádzala. Vnútrom sa mu rozprestrel žiaľ a ako mora privalil jeho dušu. Ale Matej len čakal, každý deň svitol pre neho s novou ružovou úfnosťou, a končil nemilosrdným, temným sklamaním.

Ale teraz stalo sa niečo, čo Mateja celkom zronilo a zničilo. Začalo sa v Rapovciach povrávať, že Matejova dcéra predala otcovský majetok bohatému mlynárovi z horného konca obce. Matej si tých rečí nevšímal, ale čochvíľa sa presvedčil, že, veru, je tomu tak. Dostal výpoveď a musel sa vysťahovať.

Kto by vedel opísať to bôľom skľúčené, žiaľom poprerývané staré srdce Matejovo! Kto by vedel holými, mdlými slovami vyjadriť to, čo sa odohrávalo v Matejovej hrudi, keď navždy opúšťal svoju chalúpku! A jednako, i v tejto najťažšej skúške života, Matej veril, že túto neopísateľnú bolesť mu jeho dcéra neurobila. V svojej mysli nikdy ani na chvíľočku nevenoval jej najmenšiu zlú spomienku, ba svaľoval všetku vinu na svojho zaťa, jej manžela, toho cudzinca, ktorého nikdy ani nevidel, ani nepoznal. „Ten ju naviedol,“ opakoval stále ako by chcel sám seba upevniť v svojom presvedčení a rozohnať tú zlovestnú pochybnosť, ktorú ľudia vlievali mu ako žlč do srdca.

Zprvu býval u ďalších príbuzných. Tí za opateru žiadali odmenu. Peňazí nemal, dal im nejaké náradie, ktoré ešte Hana po sobáši bola so sebou priviezla. Potom aj šatstvo im daroval. Ale to všetko bolo málo. Chcel pracovať, odrobiť to, čo mu poskytovali, ale udalosti posledných časov mu v tom zabránily. Celkom zostarel, chradol, hynul. Nič ho už nezaujímalo, uzavrel sa do seba, horké roztrpčenie ho ovládlo. Príbuzní, oberúc ho o všetko a pokladajúc ho teraz len za ťarchu, vyštvali ho von. Potom potuloval sa po dobrých ľuďoch, kde mu kto dal niečo zjesť a umožnil nocľah. Napokon mu obec vykázala malú chatrč na úpätí lesov, kam sa vždy večer ako žobrák utiahol a ponoril do svojich smutných spomienok.

Starý Matej už tri dni nebol v obci. Choroba a slabosť držaly ho doma, no, jednako horko-ťažko sa sobral, a opierajúc sa o palicu, poberal sa pomaly na Vzkriesenie. Už viac ráz sa zastavil, kde-tu si posedel. Potom zas ťahavým krokom kráčal ďalej, až prišiel k rozvalenému pňu.

Tu zrazu z jeho dúm prebudil ho výstrel z mažiarov. Potom celé nebesá rozochvely sa radostnými hlasmi zvonov a priestorom niesla sa velebná pieseň „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych.“ Matej sa pohol, a chcel aj on ísť ta, odkiaľ ozýval sa ten posvätný spev. Ale bol taký unavený, taký vyčerpaný, že nevládal. Nabral posledné sily, urobil ešte jeden pohyb, a vtedy akési strnutie prešlo mu telom. Ale to trvalo len chvíľočku, potom cítil, že sa s ním čosi neobyčajného deje. A bolo mu teraz tak dobre, tak ľahko, tak blažene-sladko ako nikdy predtým. Pomaly všetky jeho pocity rozpadávaly sa v nekonečné ticho, len videl, že ho akási žiara obklopuje. Žiara stávala sa stále jasnejšou, až v nej, ako za Jeruzalemom v záhrade na svahu kalvárskeho pahorka, zjavil sa Kristus, odiaty v snehobiele lesknúce sa rúcho, a vztiahol k nemu milostivé Svoje ruky. Vtedy v diaľke zavznelo „Alleluja“ a Matejova duša vznášala sa do výšin k nebesám.

Pobožnosti sa skončily — ľud vracal sa domov a neďaleko obce našiel chladnúce, nehybné telo starého Mateja. Bolo po Vzkriesení…