ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak dobre sa pamätala na tú pohádkovú jar, kedy sa prvý raz s Mirkom stretla. Celý svet bol raj. Cez striebristé oblaky nežnosti svietily ružové lúče šťastia. Všetko dýchalo nekonečnou láskou, ktorá vtelená bola v prírodu samu. Vtáčky štebotaly, trávička sa zelenala, kde-tu jedným očkom vykukoval z nej včasný kvietok, slniečko sa jasne usmievalo, pestrá chrobač poletovala sem tam, deti radostne poskakovaly a stárež pri besiedke kochala sa príchodu Vesny. Všetko sa radovalo, Betkino srdce tiež plesalo. S Mirkom chodila na prechádzky — ďaleko do nebotyčných hôr, kde boli len oni sami dvaja a Boh nad nimi. V tých belasých výšinách dušu opájal im hlboký pocit blaženosti, ktorý roztváral srdcia, a oni v hlbokom pohnutí ďakovali Bohu, že ich na tento svet poslal. Za súmraku vracali sa domov a keď mimovoľne dotkly sa im prsty, telom im prechodil záchvev sladkého opojenia. Inokedy zas Mirko kľačal pri jej nohách, bozkával jej dlhé čierne vrkoče, a s bledou tvárou a trasúcimi sa perami hovoril, že ju miluje. Betka jeho horúce slová opakovala. On ju vtedy divo schytil do náručia a oba utonuli v mori vrúcnej ľúbosti.

Ale toto šťastie netrvalo dlho. Osud ich rozdvojil. Mirko odišiel, dlho, dlho sa nevracal. Stal sa kňazom a Betku vydali za iného. Mirko dozvedel sa o jej sobáši. Vtedy mu bôľ mučil srdce tak ako Betke, keď jeho vysviacali a prvý raz do kňazského rúcha obliekali.

Od tých čias zas minulo niekoľko rokov. Teraz, keď sa Betka náhodou niekde s Mirkom stretne, Mirko zastane, ale ani jeho ani Betkine pery neprehovoria slova. Tým viac hovoria ich zázraky — vyjadrujú to, čo pred každým, ba aj pred sebou musia tajiť. A práve vo chvíli, keď pociťujú svoje nešťastie najhlbšie, pred Betkinými očami vynoria sa hlávky jej dvoch detí a zdá sa jej, že ich hodvábne kadere okrúcajú sa jej okolo prstov. Mirkovi zaiste tiež príde na um svätá jeho prísaha, a vtedy si oba uvedomujú, že je už neskoro, prineskoro vrátiť sa k oným prekrásnym, mladým časom dávnej jari. V srdciach, v pahrebe ktorých tlejú nevyhasnuteľné iskry túžby po tom, čo stratili, cítia, že v živote čaká ich chlad, povinnosť, morálna zaviazanosť a obeť seba. Cítia, že šťastie svoje viac nenájdu, že sa ho musia zriekať. Vediac toto, prejdú mlčky vedľa seba, každý svojou stranou, pritom uvažujúc o svojom osude. V noci, keď je v izbe tma, a ticho prerušované je iba pokojným dýchaním jej detí a manžela, Betka myslí zas len na nespravodlivý svoj údel, a keď unavená premýšľaním zaspí, vo sne shovára sa s Mirkom a spolu šepkajú si to, čo v skutočnosti by sa neodvážili si povedať.

Čas uteká a s ním i život. Čochvíľa smrť urobí koniec ich pozemskej púti. A aj keď čierne hrudy ich oboch zakryjú, ich duše ešte budú túžiť po zmarenej láske a cestou vesmírom budú sa vzájomne hľadať. Ale aj tam túžby ostanú len túžbami, lebo aj v záhrobí ich duše budú patriť tým, ktorí sú tu i pred Bohom na ne oprávnení.

*

O tom všetkom premýšľala Betka. Nemala pokoja. Jej dušou rozliehala sa túžba vyspovedať sa a najsť porozumenie. Vedela, že nespovedáme sa len preto, aby sme vyznali svoje hriechy, ale aby duša naša dostala útechy, uspokojila sa a načerpala sily k novým bojom životným. Chcela najsť niekoho, kto pochopí jej city, pochopí, akými búrkami kolísa sa jej utrmácané srdce.

A našla?