ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je neskoro popoludní. Vladko, drahé, malé, zlaté chlapiatko, spinká si v postieľke, kam ho pred chvíľkou bolo zanieslo láskavé matkino náručie. Usnul pri hračkách, unavený túžbou neprestajne niečo robiť, niečo tvoriť. Veď len dnes koľké hrady z kociek vystavil, koľko ráz vlaky po koľajniciach popreháňal, koľké továrne, mrakodrapy a zverince s tvormi podivného, predpotopného vzhľadu nakreslil, a koľké stroje, ani nejaký miniatúrny Edison z rozličných čiastok sostavil! Nuž, kdeže by nebol unavený? Preto si teraz tak chutno oddychuje. Dlhé hodvábne riasnice ako šnúročky drobnučkých temných perličiek rosy na rozkvitnutej vonnej ruži nežno spočívajú na jeho okrúhlych, spánkom zružovelých líčkach. Zlaté vlasy sťa gloriola obrubujú jeho múdre, vysoké čielko a váľajú sa po hlavnici ako slnko po kvietim posiatych poliach. Sladko sa mu spinká — ľahký úsmev ako pestrý motýlik poletuje okolo jeho malinkých, červených ústočiek.

Pri ňom sedí jeho matka, láskavými očami sledujúc každé jeho dýchnutie. Jej dušou rozlieha sa pocit nevýslovného šťastia, materinského šťastia. Veď je to jej syn, len jeho má, len jeho miluje. Jej láska k nemu je nesmierna, večná — láska svätá, samým Bohom daná. Len dotknúť sa dieťaťa znamená pre ňu nekonečné blaho. Preto i teraz tíško vystiera ruku, jemne hladká tie unavené, mäkkunké jamôčkami zdobené rúčatá. Neraz prejde rukou nežno aj po bielej prikrývke a hladká jeho drobné tielko, potom zas tíško bozkáva jeho ružové prstečky. Chcela by ho schytiť, pritisnúť k sebe a vybozkávať celého. No, bojí sa, že ho prebudí, a preto z čírej lásky zriekne sa i toho.

A keď tak na neho pozerá a teplota materinskej nežnosti ako nejaké sladké opojenie naplňuje jej hruď, zrazu sťa blesk na oblohe preletí jej umom čosi žeravého, čosi, čo páli, ničí jej dušu. Je to obava o to dieťa, je to hrozný strach, že ho stratí, strach, ktorý ako železná ruka nikdy nezabudne zdrviť jej srdce vtedy, keď je sama so svojím synkom, keď ho v duši najužšie k sebe vinie, keď cíti, že sú si na svete najbližší. Vtedy jej materinské oči akosi najjasnejšie vidia tie nešťastia, choroby, utrpenia, ba i ten čierny tieň krutej smrti, ktoré tak nemilosrdne naťahujú svoje dlhé, nenásytné, kostnaté prsty za všetkým, čo je na svete krásne, čo ľudstvo blaží. Tie zjavy vrhajú ju do zúfalstva, až vysilená padne na kolená k postieľke, a tvár, zmučenú bolesťou, obráti k nebesám, aby šepkala vrúcnu prosbu k Tomu, ktorý je Všemohúci. Jeho prosí o ochranu synka, o odvrátenie všetkého zlého. Z celej duše sa modlí, aby za neho na ňu uvalil ťarchy a príkoria pozemského života, veď ona ich vďačne prijme, jeho bremená ochotne ponesie, z radosti seba obetuje, len nech jemu je dobre, len nech jeho nič netrápi, nebolí. Potom so slzami v očiach utieka sa k Tej, ktorá v svojom materinskom šťastí a žiali je medzi ženami najpožehnanejšia, a prosí Ju, aby skrze tú lásku, ktorej je schopné len Jej tak ťažko zranené sväté srdce, milostivým okom strážila nad jej maličkým, nevinným dieťaťom.

Medzitým sa vonku stmievalo, až v izbe zavládla tma. Na temnej oblohe ukázal sa mesiac, jeden jeho lúč tíško spustil sa cez oblok na tváričku dieťaťa a ožiaril ju mäkkým, striebristým svetlom. Ale Vladko len ďalej búva, búva sladký svoj detský, bezstarostný sen.