ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebo je tmavé, chmúrne. Stromy sa ohýbajú pod vetrom, ktorý skučí, hviždí. Sneh padá, v závejoch rozvalil sa po poli, kde osamelo stojí mohutný kameň. Z toho vyčnieva kríž, ktorého stred znázorňuje Hostiu a žiari zlatými lúčami. Na kameni skvejú sa vytesané slová: Spes unica. Pri ňom kľačí vojak. Ide domov z bojiska. Už poriadny kus prešiel, ale cesta je ešte ďaleká. Zima mu je, rany ho pália, bolia, je slabý, zomdletý, ďalej nevládze. Zachrániť pred záhubou môže ho len Boh — i úzkostlivo modlí sa k Nemu. On je jeho „Spes unica“.

Taký je obraz na stene Alininej izbietky. Často naň pozerá — veď jej je on symbolom. Lebo i ona je vojakom, i ona po boji vráti sa domov k svojmu Stvoriteľovi. Bojuje so škodoradosťou, závisťou, neprajnosťou u cudzích a so zradou neraz i u svojich, u najbližších prekonáva údery neúspechu, nešťastia, choroby, smrti, a borí sa aj s vlastnou telesnou i duševnou biedou. Boj je ťažký, samé trápenie, súžba, boj je krutý, lebo je každodenný. Jeho sklamania, útrapy a žiale pália Alinu horšie ako rana od guľky, lebo tie rozrývajú dušu, ničia spánok, kalia zrak a šedinami obsadzujú hlavu. Do zúfalstva ju ženú, až by chcela čo len na chvíľočku niekam pred nimi utiecť, na ne a na seba zabudnúť. Cíti, že je bezmocná, že v boji podlieha.

Lebo v tom boji Alina si sama nič neporadí. K víťazstvu treba Božej pomoci. V Ňom je jediná jej nádej — jej Spes unica. A dobrotivý Boh nikdy neodmietne toho, kto Ho vzýva, o pomoc prosí.

Áno, i Alina je vojakom, i ona po boji vráti sa domov — a len od nej závisí, či víťazne, či porazená.