ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Tajomný hlas smrti volá. Počulo ho vtáctvo. Bôľne zaspievalo a odišlo na juh k teplému slncu a radostnému životu. Počul ho kŕdeľ divých kačiek. Večerom rozgágaly sa v tiahly, clivý plač. Počuly ho vrany. Ovesily krýdla a žalostne blúdia po pustých poliach. Počula ho zver. Ukryla sa do jaskýň, dutých stromov a podzemných dier.

Hlas len volá a volá. Počulo ho lístie na stromoch. Zvädlo, uschlo a smutno zašuchorilo na zemi. Počuly ho kvety. Stúlily svoje lupienky, sklonily hlávky, a ako princezna v detskej rozprávke naveky zaspaly. Posledné z kvetín počuly ho chryzantémy. Naplnily vzduch svojou umrlčou vôňou a tíško, celkom vedľa seba uložily sa navždy na hroby mŕtvych.

Len ďalej volá tajomný hlas. Počula ho obloha. Zatiahla sa chmárami. Po nej slnko už len ťažko vystupuje, hviezdy s nej opŕchajú a mesiac bledne. Počula ho zem a predčasne porodila svoje plody.

A tajomný hlas smrti len volá a volá. V noci hviždí do oblokov ľudských príbytkov, vo dne šepká z kútov izby. Počul ho i človek. Zatriasol sa, stŕpol od strachu. Bojí sa. Bojí sa, že hlas ten i na neho zavolá.

II

Zvoní umieračik. Smutný jeho hlas vniká do nízkych, drevených chalúpok, rozrýva ľudské srdcia, bôľom kriví tváre, ústa. Do očí tisne slzy, z hrudi vydiera vzdychy. Zájde i na pusté polia, zarmúteno šelestí po holom strnisku, plače s potomkom. Tíško chveje stromami, bôľne šepká lístiu, kvíli v lese tmavých svrčín. Tráva sa mu súcitne kloní, vtáčatá krýdelkami žalostne trepocú a s chrobačou trúchlivým spevom ho sprevádzajú. Súladne zvonia i zvonky kvetov na lúkach, na holiach — všade v chráme Božej prírody.

Umieračikom dnes hovorí všetko v celom-celučičkom kraji. Presmutné tie tóny spájajú sa v mohutný chór, ktorý preniká až k nebesám.

Umrelo dieťa.

Smrť zavolala…

III

V izbe na zemi čulo baví sa dieťa. Veselo šteboce, švitorí, ako vtáča z jari — zvedavo kladie svojej mamke otázky o všetkom, čo vidí a čo berie do drobných svojich rúk.

Ale mať je chorá, preto len slabo odpovedá. Tým vrúcnejšie hľadí na svoje dieťa. Nežnými, teplými očami ho hladká, bozkáva, ich mäkkou žiarou ho žehná. Hľadí, hľadí, ako by sa nevedela naň nadostač nadívať. Tak sa lúči so svojím dieťaťom. Bezstarostnú jeho radosť nekalí svojím bôľom — slzou, smutným slovom, kŕčovitým objatím nebudí v ňom nepokoj. Ba cez svoj žiaľ sa mu usmieva. Len vtedy, keď dieťa na chvíľočku vyjde z izby, zúfale zaplače nad ním a sebou.

V izbe na zemi čulo sa baví dieťa, a jeho mať posledný raz upiera naň svoje oči.

Smrť zavolala…

IV

Chorý leží na smrteľnej posteli. Z jeho pŕs vydierajú sa stony. Ale jeho pery ustavične sa pohybujú a prsty kŕčovite svierajú zrnká pátričiek. Chorý modlí sa skrúšene, s celou dušou, až kropaje potu ako diadém obopínajú jeho čelo. Prosí Boha, aby ho ešte nechal na žive. Prosí nie pre seba, nie aby sa pokochal v bujných radovankách, sebeckých zábavách a telesných pôžitkoch. Z lásky k Bohu chce žiť. Chce pracovať a svoju prácu zasvätiť šíreniu úcty a oddanosti k Otcovi, ktorý všetkých miluje, a ktorý každému chce to najlepšie. Chce pracovať, aby v ľudských srdciach, ohrožených najmä v dnešných časoch hmotárstvom a neverectvom, viera Kristova stala sa čistá, vrúcna, bez najmenšieho odtienka pochybnosti, taká, akú Kristus sám vštepil do svojich apoštolov. Chce pracovať, aby dobro, a nie zlo zavládlo na zemi.