ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je jesenný podvečer. Obloha sivej, oceľovej farby, po ktorej tiahnu chmúrne oblaky sťa trudné myšlienky, jemne sa dotýka osirelých, tmavých vrchov, a svojím šedým závojom, bohato s nej splývajúcim, súcitne prikrýva trúchlivú zem.

Lebo umiera príroda, dokonáva. Vetrík dumne veje, povieva lístkami, až ony, trepotajúc sa ako ranné vtáčatá, s nemým bôľom tíško padnú. Spúšťajú sa na zem sťa opona po dokončenej tragédii, a ustielajú pre usínajúcu prírodu mäkký hrob, nad ktorým v sústrastnom žiali čochvíľa kývať sa budú čierne ramená stromov, zbavené svojej krásy ako pôvabné indické ženy pri hraniciach svojich zosnulých mužov. Pomaly hasne, mizne svetlo života, a príroda v svojej úzkosti sa skláňa k zemi. Zvädnuté, zmeravené rastliny ešte užšie sa túlia k jej širokej, láskavej hrudi. V akejsi súladnej skľúčenosti kvíľnu pieseň spieva i potok, pomaly vlečúc sa opusteným, mdlým, bezfarebným krajom. Všade je ticho, zúfalé ticho, ako pri lôžku umierajúcej matky. Len kde-tu v chladnom vzduchu žalostne zakváka osamelá vrana a zlovestný štekot psov, ozývajúci sa v tmavej diaľke, nesie sa súmrakom, aby o chvíľku i on utonul v tej mĺkvej, hrobovej nemote. Ó, všetko je pusté, smutné a skormútenou dušou ľudstva rozlieva sa pocit nevýslovne bôľny.