ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neobyčajný je ľudský život, často romantickejší ako novely, fantastické bájky alebo epické básne, vytvorené aj tými najnadanejšími spisovateľmi. Lebo život si svoj román píše sám — nepotrebuje na to prostredníka, a preto si to aj najlepšie urobí.

Tak to bolo i v prípade Milice Potockej. Od samého malička čudno sa krútily hviezdy šťastia na oblohe jej života. Otca nepoznala, a matku — o ktorej sa neskoršie dozvedela, že sa pozabudla s miestnym notárom — len podľa obrázka. Bolo by došlo aj k sobášu medzi jej matkou a otcom, ale smrť zakončila lásku tých dvoch sŕdc. Lebo raz, keď sa notár vracal domov z neďalekého mesta, kam bol išiel po úradnej povinnosti, skočil s vlaku tak nešťastne, že padol pod pohybujúce sa kolesá, ktoré ho natoľko doranily, že o krátky čas hneď na stanici pred strnulým zrakom podesených, sbehnuvších sa dedinčanov dokonal.

Milicina matka ostala sama so svojím žiaľom a tajomstvom, ktoré sa však dlho utajiť nedalo, lebo jeho známky sa čochvíľa ukázaly. Keď to stará Potocká zbadala, zanevrela na svoju dcéru hnevom najpotupnejšie urazenej ženskej. Nemohla odpustiť, že na jej poctivý, gazdovský dom uvalila takú hanbu.

Prišiel čas, a mladá Potocká porodila zdravé, čulé dievčatko, ktoré podľa matky pokrstili na Milicu. Ale náhla a tragická smrť milého, zlé zachádzanie starej Potockej, ťažký pôrod a aj jej vlastné duševné rozpoloženie, lebo na srdci jej stále visela ťarcha nemanželského dieťaťa, otriasly a podlomily jej zdravie natoľko, že chradla, chradla, a o rok umrela.

Malá Milica rástla, bez otca, matere. Stará Potocká preniesla celé svoje roztrpčenie na sirotu, zachádzala s ňou odmerano, hoci niekedy jej prišlo vnúčaťa ľúto. Vtedy pritisla jeho hlávku na svoju širokú hruď a vybozkávala ho, skropiac jeho tváričku slzami, ktoré rinuly jej dolu starými lícami. Potom ho zrazu odsotila a črty jej tvári zasa sa ustálily v chladnú, až mrazivú prísnosť. A to podivné, detskému srdiečku nepochopiteľné zachádzanie starej matere už za mladosti skľúčilo útlu dušu dievčatka.

Ostatné deti v obci sa s Milicou nehraly. Obchádzaly ju, a keď ju niekde zazrely, podľa spôsobu rodičov nazývaly ju „pankhartom“. Preto ju stará Potocká zatvárala do veľkého dvora, ktorý obkľučoval dom, aby tam osamote trávila prvé roky svojho detstva.

V škole sa Milica dobre učila, za čo sa jej neraz zastal starý učiteľ a potrestal neporiadne deti, ktoré ju aj tam prenasledovaly. Po obecnej škole v súsednom mestečku vychodila meštianku, potom složila s výborným prospechom prijímaciu skúšku na učiteľskom ústave. Nasledovaly ďalšie štyri roky ťažkého učenia. Navyknutá od útleho veku byť len posácaná a do úzadia postrkovaná, aj tu sa utiahnuto držala a ostatných sa stránila, hoci ju jej kolegyne maly rady. Celú svoju dušu vložila do štúdií, a preto nie div, že vynikala. Tým väčšiu radosť mala z kníh, lebo vedela, že vedomosti, nadobudnuté učením, jej nikto odtajiť, ani vziať nemôže.

Milica s vyznamenaním skončila učiteľský ústav a vrátila sa domov, ale už v septembri pridelili jej stanicu v dedinke Kálnica, neďaleko poľských hraníc, stred vysokých svrčinových hôr. Kálničania si mladú učiteľku hneď obľúbili. Jej modré oči, pravidelné črty a bledá tvár prekrásnej alabastrovej pleti ich očarily. Viečka mala skoro vždy sklopené, čo dodávalo jej vzhľadu pokory, takej vzácnej ctnosti u ženskej. A keď sa niekedy viečka zdvihly, jej oči — to zrkadlo duše — boly hlboké ako more.

Dva roky plné húževnatej a svedomitej práce prešly chytro na novom pôsobisku. Prázdniny trávila Milica u starej mamy, a keď sa zasa vrátila z rodnej obce, aby začala tretí rok vyučovania, zistila, že do školy namiesto učiteľky, ktorá pre vydaj odišla do mesta k svojmu mužovi, vymenovaný bol nový učiteľ. Bol to Jurko Slatinský, syn chudobného spišského roľníka, univerzitný študent, ktorý podobral sa vyučovať v tejto zapadlej dedinke, aby si zarobil na posledný rok svojho štúdia.

Zprvu len úradne medzi sebou hovorili. Ale raz, keď bola práve jar, pozval ju Jurko na prechádzku. Bolo po vyučovaní. Popoludnie bolo krásne, obloha belasá, bez najmenšieho obláčka, aká len na jar môže byť. Príroda dýchala novým životom; zorané polia sa naširoko rozpínaly, vtáčatá radostne švitorily, trávnik bol ako mäkký, hrubý koberec, a lúky samé kvety. V stromoch vrela miazga, penila sa a nalievala sa do ohromných pupencov, ktoré sa rozvíjaly, aby opájaly vzduch svojou vôňou. Milica a Jurko dlho chodili. V lese Jurko vzal Milicinu ruku a stisol ju. Hoci Milica hneď vytrhla ruku z jeho, prebehol ňou akýsi dosiaľ jej neznámy sladký pocit. Ale o chvíľočku ich rozhovor zas pokračoval svojím obvyklým, bežným tónom.

Nasledovaly potom iné prechádzky, každá pôvabnejšia ako predchádzajúca. Milica s Jurkom sa vzájomne do seba zamilovali, čo si aj na konci školského roka vyznali, keď sa lúčili, on odchádzajúc do svojej rodnej obce a ona zas k starej mame. Milica sa tešila, že našla dušu, ktorá ju miluje a dáva tú teplú lásku, ktorú dosiaľ od nikoho nepoznala.

Zprvu listy od Jurka prichádzaly veľmi často, listy vrelé, oddané, plné nadšenia za ich budúce šťastie na spoločnej dráhe životom. Tak to bolo aj neskoršie, keď na jeseň zas vrátila sa Milica do Kálnice a Jurko išiel do Bratislavy, absolvovať posledný ročník svojich štúdií. Ale čím ďalej stávaly sa jeho listy zriedkavejšími a akýsi chlad, neúprimnosť z nich vanul. Milicu to veľmi trápilo. Uzavrela sa ešte viac do seba, jej bledá tvár stala sa ešte belšou a oči nadobudly zriedkavý melancholický výraz, ktorý ich hĺbku ešte zväčšoval. Napokon listy celkom prestaly a Milici bolo, ako by stratila kus života.

Milica dokončila školský rok a odobrala sa k starej Potockej. Viac nešla do Kálnice, kde sa dožila toľkého trpkého sklamania, ale prijala stanicu vo svojej rodnej obci.

Od Milicinho odchodu z Kálnice minuly štyri roky. Bola zas jar, tá prekrásna, prebúdzajúca sa jar, to vzkriesenie prírody s tisícimi jeho pôvabmi. Milica cestovala do Tatier, aby medzi nebotyčnými velikánmi spojila svoju dušu s Bohom a tak slávnostne oslávila Veľkú noc. Stála v Poprade na stanici a čakala na električku, ktorá by ju zaviezla na Štrbské Pleso. Zrazu ktosi zavolal jej meno. Obzrela sa, videla Jurka. Dych sa jej zastavil, krv vírila jej v žilách, v hrdle ju škrtilo. Ale premohla sa, prívetivo sa mu usmiala, a Jurko, ktorý práve chcel vysadnúť na vlak do Podolínca k rodičom, prerušil svoju cestu a išiel s ňou.

Spolu sedeli v električke, nemí, každý so zvláštnymi pocitmi v hrudi. Jurkova tvár žiarila šťastím. Bol natoľko oslnený Milicinou prítomnosťou a osobnosťou, že ani nezbadal tie čarokrásne serpentíny cez vysoké svrčinové lesy, ktorými električka uháňala. Hľadel len na Milicu, na krásnu krivku jej červených pier, na bohaté čierne riasnice, ktoré tak ťažko spočívaly na jej lícach, na celú jej vznešenú, sťa z mramoru vykresanú tvár. Ani sa nenazdal, už boli na Štrbskom Plese.

Milica odobrala sa hneď do svojej izby — Jurko sa s ňou stretol len po večeri, keď vychádzala z jedálne. Tak, ako kedysi dávno, pozval ju na prechádzku. A Milica s ťažkým srdcom išla. Vždy sa obávala tej chvíle rozhovoru s Jurkom, o ktorej iste vedela, že príde. A teraz prišla tá chvíľa tak zrazu, tak nečakane.

Dali sa na cestu okolo Plesa. Bola jasná noc. Veľký strieborný kotúč mesiaca sypal lúče bieleho svetla na temnú hladinu jazera a zaplavoval okolie mäkkým jasom. Všade bolo ticho — Jurkove slová zapadaly do neho ako hlahol zvona do tmavej noci. Ospravodlňoval svoje nepekné konanie pred štyrmi rokmi. Soznámil sa s akýmsi dievčaťom, a v tom omamnom víre zabudol aj na to, čo mu bolo najdrahšie. Neskoršie, keď už vytriezvel, neopovážil sa k nej priblížiť. Vrúcne prosil ju za odpustenie, a Milica, vycítiac z jeho slov ľútosť nad tým, že jej spôsobil toľkú bolesť, mu odpustila. Ale keď ju žiadal, aby obnovili svoje zasľúbenie, vážne pokrútila hlavou a pozrela na neho takými smutnými očami, že tie sledovaly Jurka po celý život. Hlasom, plným citu, ktorý otriasol i najtajnejšími záhybmi jeho duše, povedala mu, že ho miluje a aj vždy ho bude milovať, ale lásku svoju oživovať bude len rozpomienkami, lebo pre ňu je oveľa krajšia tá láska, ktorú v duši cíti, ako tá, ktorú by v skutočnosti prežívala po všetkom tom, čo sa stalo. A Jurko pochopil. Vedel, že v jej srdci je mladý študent, výpomocný učiteľ Jurko Slatinský, oveľa dokonalejší, ako Juraj Slatinský, terajší profesor, v ktorom sa tak sklamala. Pochopil aj to, že jej citlivá duša to sklamanie nikdy nezabudne, hoci mu už odpustila, a že jej rozhodnutie, v súlade i s celým jej doterajším životom, iné ani byť nemôže.

Medzitým už prešli celý okruh Plesa. Milica sa pred hotelom zastavila, podala Jurkovi ruku a slabo sa usmiala. Lúčila sa s ním naveky. A keď sa dvere za ňou zavrely, Jurko si sadol na blízku lavičku a rozjímal. Len vtedy s trpkým bôľom si uvedomil, čo stratil.

*

Od tých čias je už mnoho rokov. Milica Potocká ešte žije v svojej rodnej obci. Celý svoj čas obetuje deťom v škole a ľudu. Tak získala si lásku celého okolia, ktoré kedysi ňou opovrhovalo. Preto jej Milica šťastná. Len niekedy v noci, keď je dom pustý a tichý, je jej smutno. Chcela by chytiť niečiu teplú ruku, pritisnúť ju k svojej hrudi a cítiť, že nie je sama na tom božom svete. Ale s prvými lúčami slnka rozplynú sa jej trudné myšlienky, a Milica vstáva, aby zasvätila nový deň práci.