ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Do srdca človeka láska prišla. Tíško sa tam ubytovala a teraz robí svoje čary. Na ústa človeka zavesila úsmev a chvejúcou sa radosťou naplnila celú jeho bytosť. Oči zakryla mu nežnou vlahou a ony mu svietia ako plamene sviec na oltári. Krv sa mu rozprúdila a na jeho bledých lícach vymaľovala ružové ruže.

Zmenila i príbytok človeka. Pusté steny ozdobila vencami kvetín. Do každého kútika vdýchla šťastie, ktoré ohrieva izbu a zaplavuje ju svetlom.

Svojimi čarami z krutej, mrazivej zimy vytvorila leto, prekrásne leto. Vo dne slnko milo svieti a hladká svet zlatými lúčami. V noci na nebi niet chmáročky, hviezdy žiaria ako myriady drahokamov. Po lúkach rozkvitlo kvieťa všetkých farieb dúhy. Potok láska sa s nezábudkami a bozkáva ich, až ich hlávky klonia sa k nemu čoraz bližšie. Z pichľavého snehu staly sa okrúhle perly rosy, ktoré stúlily sa do kalichov kvetov. Ostrý vietor je teraz vánkom, teplým, mäkkým, nežne vzdychajúcim. Voňavým vzduchom nesie sa snivá melódia, sladšia ako pieseň vtáctva z jari. Včielky radostne bzučia a vlnky širokej, striebristej rieky šepkajú si ľúbostné slová, podávajú si ruky a padajú si do náručia.

Do srdca človeka láska prišla a teraz robí svoje čary.

II

Človek ochorel. Ľudia sebeckí, sháňajúci sa len za výhodami, ho nenavštívili, mu nepomohli. Vlastná jeho rodina na neho šomrala, lebo dlho ležal, nepracoval a nebol jej na osoh. Nik k nemu neprišiel, nik láskavého slova nepovedal. I lekár len preto ho pozrel, že mu za to zaplatil.

Človek bôľne sklamaný zavrel oči. Modzgom vírily mu myšlienky. Uvedomil si, že veď i list so stromu ostrá metla nemilosrdne smetie, nad padajúcou hviezdou nik nezaplače, a po voňavých kvetoch na lúkach ľudia bezohľadne šliapu.

Človek na chvíľočku otvoril oči, ťažko si vzdychol, ale hneď zas privrel viečka. A znovu pojaly ho myšlienky. Videl srúcané oltáre, kríže, sochy svätých, rozbúrané kostoly, kláštore. V Rusku, Mexiku a Španielsku potokami valila sa krv nevinných obetí ľudskej bezcitnosti.

Človek podvihol viečka. Slzy stekaly mu dolu lícami. Ako mohol čakať od ľudí lásku pre chorého smrteľníka, keď oni nenávisťou odplácajú sa ešte aj Tomu, Ktorý ľudstvu najviac dal? Nešťastný bol človek. Ale Boh smiloval sa nad ním. Poslal k nemu slnce. Ono zalialo izbu čírym zlatom, až jej steny sa ligotaly a svietily. Ono prívetivo prišlo až k posteli chorého, hladkalo ho, bozkávalo. A človeku sa zdalo, že je zas dieťaťom v náručí matkinom.

Človek sa potešil. V duši bolo mu teplo, mäkko. V tom slnečnom jase ako by sa bol uzdravil. Ale to len kým ho lúče láskaly, kým cítil, že nie je celkom opustený, kým cítil, že je na svete aspoň trošičku lásky. A preto, keď posledný lúč zanechal izbu, s ním odišla i duša človeka.