ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obloha je tmavá. Prírodu ako by zakrýval chmúrny oblak tiesne. Chrobač pradie svoju pieseň, ale tá je mdlá; hlas vtáčat nesie sa krajom skormúteno ako umieračik. Do toho trúchlivého koncertu clivej melodie smutno zapadá kikiríkanie kohútov a šum vetríka v neďalekom lese.

Pomaly spustí sa dážď. Tichučko padá v tenkých, strieborných nitkách a jeho kvapky ako perly ligocú sa na telefónnych drôtoch. Aj tráva, rastliny a farbisté hlávky kvetov, ľahko sa kolembajúcich, zdobené sú maličkými guľôčkami vody, priezračnými ako krištáľové sklo, ale horkými ako slzy opustenej siroty.

Nastane ticho. Nečuť už hláska. Zamĺkly vtáčatá, kohúti, chrobač. Prestal aj vetrík — svrčiny, ktorých ihličnaté konáre ťažko visia k zemi ako smutný flór, nehybne, osamelo stoja sťa stráž pri rakvi mŕtveho. A dážď len padá a padá.

Ach, smutné je všetko, nevýslovne smutné, ako vyziabla tvár suchotinára. Duše ľudskej zmocňuje sa bôľna beznádejnosť. Ako by v tom dumnom tichu stratil sa aj cieľ života. Zúfať by sa chcelo, keby človek nevedel, že kdesi ďaleko, hoci veľmi ďaleko, svieti slniečko…