ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vzdali sme poslednú úctu drahým pozostatkom Hlinkovým. Odprevadili sme ho na miesto jeho odpočinku. Čierna zem sa nad ním zavrela. Doznely spevy, modlitby, zamĺkly zvony, dohorely smútočné vatry, fakle, sviece, prestaly viať flórom zatiahnuté zástavy. Vence tíško ležia na cintoríne, A my ešte plačeme.

Plačeme… Nie zo žiaľu. Lebo Hlinkov duch neumrel, je nesmrteľný, ako to slovo Božie, ktoré kázal. Jeho duch ostal medzi nami — je v nás, čiastkou nás, ba s roka na rok, s generácie na generáciu bude sa hlbšie, mohutnejšie vrývať do našich sŕdc, ako čistý horský potok do svojej cesty.

Plačeme… Len tak vieme prejaviť svoju vďačnosť. Veď toľko je toho, za čo treba Hlinkovi ďakovať! Za všetko to dobro, ktoré nám, Slovákom, slovom i skutkom rozsieval na každom poli. Za to, že celý život do posledného svojho dychu poukazoval na slovenskú pravdu, pracoval, bojoval, trpel za ňu. Za to, že bol národu obetavým Vodcom, nám všetkým láskavým Otcom.

Plačeme… slzami vďačnosti plačeme.