ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na dverách bytu Miroslava Ursínyho ozvalo sa tiché zaklopanie. Pri stolíku sediaci mladý muž zvolal: „Slobodno!“ Keď sa pozrel k dverám, ukĺzlo z jeho pier prekvapené: „Nikolaj! Pán Korimský!“ V nasledujúcej chvíli viedol už nečakaného hosťa k leňoške.

„Pravda, vás prekvapujem?“ Okolo pier bledého mladíka pohrával blahosklonný úsmev.

„Veľmi, pán Korimský! No ako ste sa odvážili dolu schodmi? Snáď len nie sám?!“ staral sa Miroslav.

„Ba hej!“

„A nekrútila sa vám hlava?“

„Značne; no však som už tu. Lež čo robíte?“

„Prinášam vám svoj kufrík miesto podnožky; našťastie som pred chvíľou zakúril, akoby som bol vzácnu návštevu očakával. Vy, pane, nemáte ani zvrchník a na chodbe je zima.“

„Nestarajte sa, Miroslav, radosť zahrieva; pomyslite si, Aurel mi píše, že už snáď zajtra, alebo napozajtre príde, a ja som ho čakal až v sobotu.“ Nikolaj podával list asistentovi. „Prosím, prečítajte to vy, keď ja mám teraz také slabé oči, či som sa nezmýlil.“

Milý Nikuška! čítal Miroslav.

Vďaka priaznivému osudu nebudem sa už ďalej musieť baviť vo V. Odovzdal som svoje záležitosti advokátovi; poletím na krídlach túžby, a zároveň nesený drakom XIX. storočia, čím skôr za Tebou. Buď v pondelok, alebo v utorok ma môžeš čakať, — pravda rozumie sa, len v teplej izbičke.

Materiálne pomery moje sú následkom terajšieho dedičstva po ujcovi tak sporiadané, že predsa len budem smieť pomýšľať na neodvislé postavenie.

Abych Ti bol hodne blízko, prijmem návrh kolegu Raušera a usadím sa buď v Podhrade, alebo dakde na okolí. Česky znám, slovensky sa snadno naučím (však som sa už i priučil tam u vás).

No to píšem len preto, aby si mal o čom premýšľať a nenamáhal sa rozlúštiť, prečo Ti posiaľ tak v hlave hučí.

Kolega na Teba žaloval, ale nič zato. Oddaj vrelý pozdrav svojmu otcovi, pozdrav i Ursínyho, a maj sa do príchodu môjho hodne dobre, aby sme potom utiecť mohli spolu do teplejšieho kraja. Bozkáva Ťa Tvoj

Aurel Lermontov.

„To sú naozaj dobré správy, pán Korimský, ktoré ste nečakali,“ usmial sa mladý asistent.

„Nie ver. Povážte: Aurel sa usadí v Podhrade; prirodzene u nás, kam by šiel? Verte, taká správa dodáva života. Najmilšie by mi bolo, keby sme my nikam nechodili. Verte, bojím sa toho cestovania; budem prosiť otca i Aurela, aby ma nechali doma.“

„To nerobte, prosím, pane!“

„A prečo?“

„Pán lekárnik koná už všetky prípravy; on chce tiež s vami ísť a jemu je premeny povetria tak treba ako vám!“

„Otec že tiež hodlá? To je iné; ale mne nič nepovedal.“

„Chcel vás prekvapiť; no, aby ste vy, pane, neprekvapili jeho svojou prosbou, tak som radšej zradil.“

Ursíny prikladal na oheň; žiara plameňa osvietila mu peknú bledú tvár. S tým pekným úsmevom a s tou nezvyklou žiarou jasnej dobroty v očiach bola teraz priam okúzľujúca. I nútilo to Nikolaja, aby ho objal.

„Vy ste divný, Ursíny; vždy sa niečo dobré od vás dozviem. Naposledy by ste mi vedeli aj povedať, kam išiel dnes otec?“

„Obzerať letné bydlo pre vás,“ usmial sa mladý muž.

„To viem, no ešte? Bol taký akýsi rozrušený po tieto dni. Miroslav, vy iste viete, kam išiel môj otec?“

Mladý asistent vstal.

„Domýšľam si, kam ešte išiel pán Korimský, ale mňa nepoveril, aby som vám to povedal.“

„A zakázal, že nesmiete?“ — neodolateľne vzhliadali čierne mladíkove oči.

„Nezakázal, bo ja som si to len sám zostavil.“

Po chvíľkovom váhaní vetí asistent:

„Na chodbe našiel som tento, snáď z vačku vypadnutý telegram; podľa neho súdim, kam šiel. Znie:

Prídi milovaný otče, za svojou Margitou.“ Hôrka

„Margita že telegrafovala jemu, a takto divno, Miroslav? Podľa toho sa oni už museli spolu zísť i rozprávať; ale kde?“

„Rozprávať i zísť sa nemali kedy; no snáď listovne.“

„Máte pravdu, áno; a teraz ho ona volala ta. On šiel, dohodnú sa; vyrovnajú; ó, to je krásne. Keby nie otca, ó, to by som teraz ešte radšej nikam nešiel; lebo musíte vedieť, že moja choroba predsa niečo dobré priniesla so sebou; zmierila starého otca s nami. On už mňa bol navštíviť vtedy, keď sa mi to stalo. Otec mu nedávno tú návštevu vrátil, a že mi po ňom odkázal, aby som sa mu ako zdravý prišiel ukázať. Tak ja môžem za Margitou; a keď sa ona s otcom vyrovná, príde zaiste ešte prv za mnou. Závora padla, sme voľní.“

„Dovoľte, pane,“ usmial sa jemno mladý muž, „nedávno pozastavili ste sa nad mojím náhľadom a teraz priznávate, že vaša choroba už jedno dobré so sebou priniesla. Časom uzriete i viac, a sám uznáte, že čo Pán a Boh môj činí, je vždy dobré.“

Bledým čelom mladíka prelietla ľahučká tôňa.

„Ja vás nechápem, Ursíny; tak verne, priznám sa, s nezaslúženou obetavou láskou sa staráte o mňa, a pritom akoby ste mi dopriali to nešťastie, ktoré môj celý život zničilo, a chcete mi nahovoriť, že tak muselo byť, áno, že tak bolo dobre.“

Mladý muž zbledol, zakrútil hlavou:

„Verte, pane, keby som mohol na seba prevziať toto vaše nešťastie, vďačne by som tak učinil, aby ste vy netrpeli; no to nemôžem. Nuž jediné, čo mi zostáva pre potešenie, je pevná viera a nádej, že vám z toho súženia poplynie v každom ohľade veľké požehnanie.“

Hlas a slová mladého muža v presvedčujúcej sladkosti zneli tak dojemno, že vohnali slzu do očí chorého.

„Máte podivné náhľady, ale hnevať sa na vás nemožno, preto radšej nehovorme o tom. Musím sa tu vlastne u vás rozhliadnuť; ako pekne ste si usporiadali chyžku. A čo to máte za kvetné obrazy s nápismi? ,Odpouštějte a budeť vám odpuštěno‘, stojí tam tuším na tom bielom.“

„Áno pane. je to výrok môjho Pána a moje heslo.“

„Vaše heslo? Chcete všetko odpustiť? Nie je to vždy možné, verte!“

„Ľudskou silou nie je to nikdy možné.“

„A teda?“

„Kto chce odpúšťať, musí milovať; láska je Božia vlastnosť; tú môže len Boh do srdca ľudského vložiť a v ňom udržať.“

„Podľa vášho náhľadu nesmel by sa človek na človeka vôbec hnevať.“

„Nie podľa môjho, ale podľa Kristovho.“

„Napríklad ublíži vám niekto; čo urobíte? Nepohne sa vo vašom srdci spravodlivý hnev? A ak áno, môže vás Kristus zaň odsúdiť? Ste predsa v práve!“

„On hovorí: ,Milujte svojich nepriateľov‘. Keď sa ja hnevám a nemilujem, prestupujem kráľovský zákon lásky.“

Mladíkova hlava klesla zamysleno do priesvitnej dlane. „Tak žiť, aby vždy miloval a všetko odpúšťal, nežil ešte taký človek;“ vetí po chvíľke zadumano.

„A predsa jeden áno.“ Mladý asistent oprel sa z druhej strany leňošky o kachle.

„Kto, prosím vás?“

„Zákonodarca sám, Ježiš z Nazareta.“

„Ach,“ zakrútil mladík prudko hlavou, „to je iné; On vraj bol Boh, my sme hovorili len o ľuďoch. Alebo veríte vy v Neho len ako v človeka?“

„Ježiša nemožno deliť; tí, ktorí veria v Neho len ako v človeka, môžu Ho tak málo pochopiť ako tí, ktorí veria v Neho len ako v Boha.“

„Povedzte mi, čo veríte vy; ale tak jasno, zreteľne a krátko, aby som to mohol razom pochopiť.“

Na mladého muža pozrela z tých čiernych, diamantovo lesklých očí tá ustrašená duša, ako nedávno do tváre doktora Lermontova.

„Ja, pane, verím, že ,tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal‘. Boží Syn musí byť tiež Boh, pravda?“

„Áno; ďalej?“

„Aby mohol tohto Syna dať, dovolil, aby sa stal človekom, aby vzal na seba naše telo. Nuž tento Syn Boží a syn Máriin je tak človek ako ja. Evanjelisti nám opisujú, ako tento človek Ježiš žil, trpel i zomrel. Jeho heslom bolo: milovať a odpúšťať. On jediný priniesol lásku svojho Otca a Jeho odpustenie. On ukázal, ako Boh miluje. Pred Jeho príchodom bolo desať prikázaní, On zhrnul ich v jedno: ,Milovať Boha nadovšetko a blížneho svojho ako samého seba‘. On to veľké prikázanie dal, no i sám naplnil. Celý Jeho život je jedna nepretržitá reťaz skutkov lásky, začatá v betlehemskom chlieve, korunovaná na Golgote obetovaním seba za nepriateľov, neposlušníkov a zradcov.

Veľkú, Jemu zverenú úlohu spasenia vykonal môj Pán na zemi; no vykonal ju ako človek. A tak teraz môže povedať: ,Zapri sám seba a nasleduj ma, vezmúc kríž.‘ Že však môj Pán nebol iba človek, dokázal tým, že poslal svojho Ducha, ktorý pochádzal od Otca i od Syna. Veď sotva minulo desať dní od Jeho vstúpenia na nebo, poslal toho Ducha na apoštolov. Ale nielen na apoštolov, ale aj na všetkých, ktorí uverili v Neho. Urobil z nich nových ľudí, ktorí nielenže hovorili inými jazykmi, ale žili aj novým, dovtedy nebývalým životom. Títo ľudia žili potom na zemi tak, ako On: milovali i nepriateľov, modlili sa za protivníkov, dobrorečili tým, ktorí ich trápili a preklínali, a odpúšťali svojim katanom.“

„Oni to mohli,“ prerušil reč mladého asistenta mladík, ktorý dosiaľ napnuto počúval, „keď dal im On zo svojho Ducha. I On to mohol; bo mal síce ľudské telo, ale Božieho Ducha. Mnoho ste mi vysvetlili, najhlavnejšie ešte nie. Pripustím, že za pomoci Ducha Božieho vedel by som i ja tak božsky žiť; no, ako bez Neho?“

„Bez Neho, pravda, nemožno, pane. Ale stojí v evanjeliu Jána 1. kapitole, že keď Pán Ježiš prišiel na svet, do svojho vlastného prišiel, ale že Jeho vlastní Ho neprijali; ale že ktorí Ho prijali, dal im moc synmi Božími byť. Podľa tejto výpovede vidíme, že keď tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, že tí, ktoríkoľvek tohto Syna, tento dar vierou prijali, tým dal moc byť synmi Božími. — A tá moc zobrazuje Ducha Svätého. — Rozumiete ma, drahý pane?“

„Úplne, Ursíny.“ Mladík vstal, prešiel párkrát rozrušene slabým krokom po izbe. Zrazu zastal. Krásne, prenikavé jeho oči upreli sa na tichý obličaj mladého muža.

„Miroslav, dal vám On tú moc? Máte istotu toho, že ste synom Božím?“

„Áno, pane. Vďaka nevýslovnej Božej láske! Boh Otec daroval mi svojho Syna a Pána môjho, Ježiša. Ja som Ho prijal; a Pán Ježiš, keď ma obmyl od mojich hriechov svojou krvou a posvätil moje srdce sebe, dal mi svojho Ducha. Tak naplnil mi to krásne zasľúbenie: ,K nemu prídeme a príbytok u neho učiníme‘.“

Tvár hovoriaceho niesla odblesk pokornej istoty. Medzitým sa mladík posadil a upieral oči na hovoriaceho. „Nemám tú zmužilosť, ako sa honosili tí prví mučeníci. Dnes hy som vari nevedel v pohanení podstúpiť smrť pre Krista a v mukách aj žehnať. No verím, že, ak budem poslušný, naučí ma ten môj nebeský Učiteľ žiť a umierať tak, aby som Ježiša nepotupil. A pretože On je Duch sily, posilní ma v každom boji. Zaiste Mu pre svoju krehkosť spôsobujem prácu, no On ma neopustí, bo On je verný.“

Deň nížil sa k večeru, zore zapadali. Priestor bol naplnený ružovo zlatým svetlom, objímajúcim oboch mladíkov. Nikolaj Korimský ho nevidel, bo mal oči zavreté. Hlavu mal upretú o operadlo a ktovie, kam zaletela jeho duša v hlbokom zadumaní.

Ursíny hľadel na neho, a hoci sa mu pery nehýbali, videl si predsa, že sa modlil.

„A kde stojí tá výpoveď, ktorú ste citovali, že ,dal im moc synmi Božími byť‘?“ ukĺzlo po hodnej chvíli zvláštneho ticha z bledých mladíkových úst, hoci oči ešte neotvoril. Žiara radosti pokryla Ursínyho tvár; z očí zasvietilo svetlo prevyšujúce jasnosť zory.

„V Evanjeliu podľa Jána 1. kap.; ak dovolíte, prečítam vám ju celú.“

„Áno, prosím!“

Mladý muž vyňal Nový zákon, prehrnul listy a čítal. V tej jasnej tíšine nedeľného podvečera znel jeho hlas jemno ako utišujúca hudba. Pri štvrtom verši: V ňom bol život a ten život bol svetlom ľudí, upreli sa poslucháčove oči k ružovo zlatým nebesiam; potom spočinuli na perách čitateľa a nespustili sa z nich viac. Pri slovách:Na svete bol, a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal! Prišiel do svojho vlastného, a jeho vlastní ho neprijali!, — zlomil sa čitateľov hlas a tvárou poslucháča letela zvláštna tôňa. Ale všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v jeho meno; ktorí nie z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha sú splodení! A on, to Slovo sa stalo telom a stánilo medzi nami a dívali sme sa na jeho slávu, na slávu ako jednorodeného od Otca, a bol plný milosti a pravdy.

Ursíny postál.

„Všakver, pane, z týchto slov vidíme, že Ježiša Boha-človeka nemožno deliť?“

„Áno, Miroslav. A podľa nich aj vidíme, že ste mali pravdu: Ježiš priniesol na svet milosť, lásku a pravdu. Verte, dosiaľ mi bol Kristus pojmom, predstavou vysokého, šľachetného dobra; teraz konečne a po prvý raz stojí predo mnou ako osoba: Boh, ktorý stal sa človekom. Ak vás neunavuje, čítajte ďalej, prosím.“

„Veľmi rád, pane.“

Ursíny priložil na oheň, pokryl mladíkove kolená svojím obstarným kobercom, pritiahol si stoličku a pokračoval. Pri slovách: Druhého dňa videl Ján Ježiša, že ide k nemu, a povedal: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta, bol zase prerušený otázkou:

„Ako rozumiete tomuto pomenovaniu, prečo ho Ján menuje Baránkom?!“

„To si nájdeme v Starom zákone.“ Mladý muž priniesol Bibliu a čítal najskôr nariadenie veľkonočného baránka, potom Izaiáša 53. kapitolu. Pred pozorným poslucháčom zastal ten pravý Veľkonočný Baránok — vykupujúci svojou smrťou ľudské pokolenie z otroctva hriechu a trestu smrti — v celej veľkosti a celom význame.

Škoda, že sa medzitým zvečerilo. Nemožno už pokračovať v čítaní Jánovho evanjelia. Prišli až potiaľ, ako dvaja z Jánových učeníkov išli za Ježišom a zostali pri Ňom; a ako Ondrej hľadal svojho brata Šimona a oznámil mu: Našli sme Mesiáša, čo je preložené Kristus, čiže pomazaný. Prišli potiaľ, pokiaľ musí prísť každá duša, ak má byť spasená.

„Vy už nevidíte čítať,“ hovorí Nikolaj Korimský, „odložte knihu. Snáď vás i obťažujem; no mne sa u vás dobre sedí a dobre mi s vami hovoriť, prepáčte, keď ešte zostanem.“

„Šťastie neodpúšťame, pane.“

„Viete aj lichotiť, Miroslav?“ Mladík stiahol si hlavu nad sebou nakloneného mladého muža k svojej tvári.

„Neviem, pane; hovorím pravdu.“

„Vidím vám na tvári, že vám je moja návšteva milá, tak zostanem rád. Mohol by som vás síce zavolať hore k sebe, ale tam je tak pusto, chladno. — Ale, pravda, pri mojom vstúpení písali ste snáď list a ja som vás zmýlil!?“

„Nie, pane; písal som si trochu do denníka.“

„Vediete deník? Nezdá sa vám život príliš jednotvárnym nato?“

„Značím len v nedeľu priebeh minulého týždňa.“

„A čo poznačíte o dnešku?“

„Že som bol taký šťastný a smel vám čítať evanjelium môjho Pána a že po prvý raz zastal môj Spasiteľ osobne pred vami.“

„Vy tomu pripisujete význam?“

„Ten najväčší. Môj Pán nerobí nič z polovice; On, keď sa vám raz ukázal, docieli i to, že Ho poznáte. Duch Svätý neustane teraz, kým sa tak neroztúžite po Ňom, že so zajasaním pospiešite do Jeho otvoreného náručia. On si vás privinie k sebe a i vy stanete sa šťastným synom Božím. Mám zaiste veľkú príčinu túto vzácnu chvíľu zaznačiť; lebo až bude vaše šťastie dovŕšené, vtedy vy sami rozpomeniete sa na toto nedeľné odpoludnie, keď zároveň s ružovo-zlatými zorami vnikalo do vášho srdca prvé svetlo.“

„Myslíte, že dodnes bola vo mne vždy tma?“ stiahol mladík čelo. „Neznali ste ma pred chorobou; podľa nevládneho, oslabnutého Nikolaja Korimského nemôžete posudzovať jeho predošlú povahu!“

„To je pravda, pane; no je dvojaké svetlo; jedno klamné, ktoré nie je schopné prežiariť noc a mraky; druhé, ktoré svieti v temnostiach, ale tmy ho neobsiahli. I ja som sa roky kochával v svite bludičiek; no, keď som musel vstúpiť do hlbokých vôd súženia, ony všetky vyhasli. Potom prišlo do mojej duše to pravé svetlo, a hoci sa na mojich okolnostiach nič nezmenilo, ani nezmení, vo mne je i svetlo i teplo, ja som šťastný.“

„Podľa vašich slov by sa dalo uzatvárať,“ mienil mladík so záujmom, „že vaše súženie posiaľ nepominulo. Akého je ono druhu? Postretla vás snáď nenahraditeľná strata?“

„Áno, pane; stratil som na zemi všetko; ale, prosím, nehovorme o tom.“

„Mne je vás však ľúto; rád by som pomohol, keby som znal. Snáď je to strata domnelá, alebo ju pokryl hrob?“

„Pokryl, pane; je pochovaná.“

„A vy že ste šťastný?“ Ruka mladého asistenta zavrená pevne v oboch mladíkových.

„Som, pane; bo noc vo mne už pominula a svetlo, to večné mi svieti. Až toto svetlo vzíde vo vás, drahý pane, vtedy sa už nebudete žalovať na žiadne nešťastie. Pravdu hlása oná krásna pieseň:

„Ako krásne povedané! Znáte nápev tej piesne, Miroslav?“

„Znám, pane; ak chcete,zaspievam vám ju.“

„Prosím!“

Oznova oprel sa mladý asistent o kachle. Jemný čistý hlas a precítený prednes nevýslovne zvýšili krásu nápevu i piesne; iba pri poslednom verši zlomil sa trochu hlas speváka:

Medzitým zhasli na nebi posledné pruhy svetla a medzi snehovými oblakmi zasvitli dve žiarivé hviezdy.