ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ponorení do hlbokého štúdia sedeli pri písacích stolíkoch na Hôrke oba učenci. Pán Adam nepočul vrznutie dverí. Pocítil, až keď sa mu jemné rameno ovinulo okolo krku, hlávka naklonila sa cez neho, a na čele zahorel kradmý, lichotivý bozk. Medzitým malá ruka položila na stôl krásnu ružičku. No v tej chvíli bola už darkyňa uväznená.

„Margita moja zlatá, vitaj! Hneď prvý deň plníš svoj rozkošný sľub a prichádzaš oživiť naše zaprášené, staré svety svojím prelestným dychom a životom.“

„Prichádzam si pre vás.“

„Pre nás? A aká dôležitá vec nás odvoláva?“

„Obed je na stole; nesmiete zabudnúť na to, že múmiami nie ste ešte, ktoré už nič nepýtajú,“ zažartovala, odbehujúc k profesorovmu stolíku.

„No počkaj, Margita; ďakujem pekne za poklonu!“

„Veľkomožná pani, odpustite,“ hniezdil sa profesor na stoličke, „nemám hlad, a nitka myšlienok sa mi utrhne.“

„Ó, veď si jej koniec zase nájdete; len poďte, prosím.“

Tie čarovné oči prosili príliš výrečne, aby mohol niekto odolať. Profesor vstal. Margita vložila jeho ruku do svojho ramena a vyzerala teraz, keď kráčala popri zoschlom, drobnom učencovi, ešte mladšia, ľúbeznejšia, ako kedykoľvek predtým.

„Ona je každý deň peknejšia,“ myslel pán Adam.

V rozhovore vnišli do jedálne. Tam nad leňoškou, — v ktorej sedel pán Mikuláš — rameno okolo jeho krku ovinuté, stál Aurel.

„Pozri, Margita,“ hovorí Adam, „on nás dvoch úplne vysánkuje z deduškovho srdca.“

„Toho sa nebojím,“ zažiarila očami. „Ty tam sedíš dávno hlboko, a ja myslím, tiež už mám svoje miestečko poistené. Aurel len vyplnil prázdnotu, ktorá vznikla smrťou mojej matky a my sme ju nikto nemohli vyplniť.“

„Áno, máš pravdu, na to som ešte nepomyslel; deduško nám zase pri ňom ožije.“ „Aký zamyslený,“ objal Adam v nasledujúcej chvíli švagra, stojaceho pri okne. „Nikuška myslí na dve krásne, modré oči.“

„Nemyslím,“ začervenal sa mládenec, „teraz nie.“

„Že nie? A na čo?“

„Myslel som, kedy príde Miroslav.“

„Je pravda; neprišiel s vami?“

„Nie; je v Dúbravskej doline.“

„A tebe je to už dlho, že sa nemôžeš s ním deliť o svoje šťastie, však?“ dráždil Adam, ktorý — mimochodom rečené — sa z Nikuškovho zasnúbenia veľmi tešil, hlavne preto, že tým s Oranovcami prídu do rodiny.

„Máš pravdu; nie dávno delil som sa s ním o svoje nešťastie a žiaľ, prirodzene chcem ho teraz potešiť.“

„Uznám. Ale že barón Rainer bol včera, u nás! Škoda, že sme neboli doma.“

„Veru škoda; no snáď nás ešte navštívi, až pôjde naspäť, rád by som s ním hovoril.“

„Ja tiež; je to príjemný človek, pravý opak novopečených šľachticov a povýšencov. No, Margita nás volá.“

Páni posadali k stolíku, začali jesť, keď sa na dverách ozvalo zaklopanie.

„Miroslav ide,“ poznali všetci; len jedna ruka takto klopávala. Vnišiel skutočne, radostne uvítaný.

„Ako ste nám vy včera unikli, milý Ursíny,“ hovorí pán Mikuláš; „Pán markíz Orano myslí, že ste mu to spravili schválne; ale vraj ich vďake neuniknete, povedala Tamara.“

Ursíny sa usmial.

„Dnes ráno ešte na svitaní,“ objímal ho Aurel, „bol markíz so mnou u teba; ale vtáčika sme už nenašli, len lístok.“

„Pán markíz? Škoda, že sa unúval márne.“

„No nič to, veď odpoludnia prídu všetci k nám,“ chlácholila Margita. „Ale medzitým musí vám dačo povedať Nikuška, aby ste neboli prekvapení.“

V živom hovore minul sa obed.

„Tak čo mi máš povedať, brat môj?“ povravel Ursíny, keď sa samotní ocitli v záhrade.

„Že som nevýslovne šťastný, taký šťastný, že tomu blahu temer nemôžem ani uveriť. No však ma ty aj bez mnohých slov porozumieš: Tamara je moja, pán markíz mi ju dal, a my sme sa zasnúbili.“

„Ale, Nikuška!“

„Neveríš?“

„Tebe by som neveril; lež keď mi sám vravíš, musím.“

„Všakver uznáš, že som šťastný.“

„Uznám; no ešte dačo iné.“

„A to by bolo?“

„Nutnosť môjho úmyslu.“

„Akého úmyslu?“

„Rozhodol som sa, skrátiť termín svojho pobytu v borovskej doline, aby sa pán lekárnik mohol prísť potešiť s jeho veľkomožnosťou. Teraz je už nezvratne rozhodnuté: otec musí prísť, aby sa tešil nielen so svokrom a synovcom, ale predovšetkým so synom. Ó, ako — nad všetko očakávanie krásnu zvesť — mu ja to prinesiem,“ tešil sa Ursíny.

„Ale, Miroslav, prečo by si to ty mal niesť, veď ja mám list už napísaný.“

„Tak mi ho daj, Nikuška. Pravda, dáš a dopraješ mi to blaho, aby som mu to šťastie smel ja priniesť; prosím!“

„Nepros, Miroslav, nuž nedbám; ak ti toľko na tom záleží, tak choď; ale prídi s ním naspäť.“

„To nebudem môcť; však vy dosť skoro prídete na Orlov.“

„Máš pravdu. Deduško chce tam zaviesť čím skôr Aurela a chce aj, aby Oranovci prišli na Orlov; ešte raz máme osláviť Aurelov návrat. Nuž my prídeme a zoberieme si ťa potom so sebou.“

„Poprosím pána lekárnika, aby mi dovolil urobiť nejaké prípravy vo vašom dome, aby sa tam tvojej Tamare ľúbilo, až príde.“

„Ach, to dobre, drahý Miroslav!“

Mladíci prechádzali sa záhradou a robili spoločne pekné plány. Ursíny značil do zápisníka.

„Nemusíš ani nič hovoriť otcovi; však izby nie sú zavreté, v mojom stolíku nájdeš peniaze, vynalož hoci aj všetky, veď Pán Ježiš mi to nezazlie, aj On urobí prípravy na uvítanie svojej nevesty.“

„Zaiste, Nikuška.“

Potom prezradil Ursíny, koho vyhľadal za budúceho evanjelistu pre Podhrad a okolie, a že tá vec je dohodnutá v Dúbravskej doline, i v neukirchenskom ústave. Spôsobil tým priateľovi nemalú radosť.

„Miroslav, na Štefana by som si nebol nikdy pomyslel, ten mi pripadal už dosť učený od Boha.“

„On aj tam všetkým poslúži na požehnanie, Nikuška. A keď k tomu, čo ho môj Pán naučil, pridá sa ešte vzdelanie, predstav si, aký to bude potom nástroj Božej milosti.“

„To áno; a my si to s Aurelom môžeme pokladať za veľkú česť, že smieme Pánovi slúžiť za nástroj tejto veci.“

Tak sa rozprávali mladíci ešte chvíľu spolu. Potom sa na Hôrke dozvedeli o úmysle mladého asistenta.

„Ja sám by som ujcovi tú zvesť zaniesol rád a uvidel i počul by som, čo na ňu povie,“ prisvedčil Adam.

„Je to veľmi pekne od vás, milý Ursíny, že chcete svojmu šéfovi preukázať takú službu,“ dosvedčil i pán Mikuláš. „Škoda len, keď tým vás stratíme z nášho stredu. Povedzte teda Manfrédovi, že ja som dostal od Hospodina veľký dar, vzácneho syna; on ale že v nádeji získal dcéru, o akej sa mu ani nesnívalo.“

„Vy ste veľmi dobrý, Miroslav,“ tvrdila Margita. „A veď my čo nevidieť prídeme na Orlov a do Podhradu. Tamara sľúbila prísť na dlhšiu návštevu. Nikuška sa i na Orlove môže zotavovať, veď i to je na vidieku, a vy každý deň prídete za nami, to bude krásne.“

Adam rozkazoval zapriahnuť do kočiara; keď prišiel, kľačala malá spoločnosť pred Pánom. Mladého učenca sa hlboko dotkli slová, ktorými odovzdával ich mladík všetkých do Božej ochrany.

„On si je svojej veci úplne istý,“ myslel; „je to vlastne niečo krásne, taká nezlomná viera, a taká dôverivá, pokorná myseľ.“

Aurel chcel priateľa vyprevadiť po stanicu; no, tento nedovolil: „Nikuška by si žiadal potom tiež, a jemu by taká cesta v horúčosti sem a tam mohla zaškodiť.“

„Tak s Bohom, brat môj,“ nahol sa mladík ešte raz z kočiara. Objal priateľa, oprel si na okamih hlavu o jeho hruď.

„S Bohom, Margita!“ poceloval ruky mladej panej. „Pán Ježiš buď s vami so všetkými!“ Ešte jedno zamávanie klobúkom, a už unášali ho bujné tátoše. — Boli to tie isté, ktoré Margitu viezli ten zimný večer z orlovskej železničnej stanice. Tu prvý raz na moste videla tú teraz miznúcu postavu i tvár mladého muža. Keď sa vtedy napred pozrela na jeho kufrík a potom na neho, prišlo jej ho ľúto, že musí ísť peši v tom nečase a v zime, a k tomu tak nedostatočne oblečený. Tak živo predstavil sa jej ten obraz pred oči, že mimovoľne vyrozprávala to obom bratom; hľadeli za ekvipážou, kým nezmizla.

„On prišiel k nám peši,“ hovorí Nikuška, „prišiel chudobný, veľmi chudobný, ako sme my mysleli, a priniesol nám, žobrákom, veľké bohatstvo.“

„A teraz“, myslel Aurel, „ide oplatiť zase láskou tomu mužovi, od ktorého podľa svojho sľubu nikdy nič neprijme z toho, čo je jeho. Ide za ním s posolstvom šťastia. Som pevne presvedčený, že Korimský v svojej radosti ani si nespomenie, aké úmysly má s ním. No, však až príde, musím s ním prehovoriť; tá vec sa nesmie odkladať.“

A tátoše medzitým unášali ďalej a ďalej mladíka, ktorý celú cestu presedel so zavretými očami a s takým zvláštnym výrazom na spanilej tvári.

*

Dorazili na stanicu, keď už vlak tu stál; musel vstúpiť bez lístka a zaplatiť pokutu. No, dostal sa do prázdneho oddelenia. Nikto ho nemýlil ani pri rozmýšľaní, ani pri zápisoch do notesa. Na p.-skej stanici vzal si drožku, pretože chcel byť čím skôr doma. Jasavé: „Pán asistent sa vrátil!“ letelo čo nevidieť celou lekárňou; kde kto bol, každý ho prišiel privítať. Heinrich až plakal od radosti, Ferko zase vyskakoval; Príbovská sa ponáhľala pripraviť mu večeru. Každý mu chcel niečím poslúžiť. Vidno, ako veľmi im všade chýbal, a že až teraz za tých pár dní, keď ho tu nebolo, poznali všetci, čo majú v ňom.

V svojej pracovni hlboko do čítania zabraný sedel Korimský. Keď zaznelo zaklopanie, odvrátil sa skoro nevrlo. No nevrlosť zmizla a namiesto nej rozprestrel sa tvrdým mužovým obličajom úžas. Niečo z tej všeobecnej radosti prešlo tuším i na neho.

„Ale Ursíny, to vy? Kde sa beriete? Ja som myslel, že si predĺžite dovolenku, a vy idete skôr.“

„Dobrý večer, pane! Idem skôr, bo s dobrými správami škoda odkladať.“

„Nesiete dobré správy? No neverím, že by vás boli s nimi poslali.“ Korimský podával mladíkovi ruku.

„Neposlali ma, išiel som sám, pretože viem, že hneď zajtra pôjdete vy, pán Korimský, na Hôrku.“

„Kvôli tým správam?“ zaujalo Korimského.

„Áno, pane; dovoľte, aby som vám ich oznámil.“

„Tak si sadnite,“ lekárnik ukázal mladíkovi miesto na pohovke vedľa seba. „Nože, počúvam.“

„Raz ste chceli, pane, vedieť, čo tlačí doktora Lermontova. Tá záhada je už vysvetlená, ťarcha sňatá. Listiny, ktoré mu doručil advokát, oznamovali, že je synom Ferdinanda Orlovského. Za pomoci pána markíza Orano vyšla tá vec, ktorú Aurel skrýval pred rodinou, na svetlo, a šťastný pán Orlovský vám odkazuje, pane, že našiel vzácneho syna.“

„Lermontov — vnukom Orlovského?“ užasol Korimský.

„Áno, a bratancom Nikušku a Margity, ktorí majú z toho radosť.“

„To máte pravdu, musím za nimi.“

„Musíte, pane, bo ja som ešte nie hotový,“ pekný, radostný úsmev pohral jemnými perami mladého asistenta. Hľadel na muža pohľadom, akým možno pozerať do tváre tomu, koho sme prišli oblažiť.

„Nie hotový? Máte ešte dačo lepšieho?“ mimovoľne zavrel Korimský mladíkovu ruku do svojich.

„Pán Korimský, Nikuška je už zdravý, zosilnieva zo dňa na deň. Včera bol na Podolíne a so spoločnosťou i na výlete a vrátil sa dnes ráno stadiaľ ako šťastný, milujúci a milovaný snúbenec markízy Tamary Orano. Tu v liste“ — mladík ho podával — „nájdete zovrubný opis toho šťastia, ktoré Pán Ježiš mal odložené pre Nikušku a ku nemu ho priviedol rôznymi cestami.“

No trvalo hodnú chvíľu, než sa Korimský zo svojho ohromenia spamätal a siahol po liste; i potom sa mu ešte triasli ruky.

„Prečítajte mi to,“ hovorí, „som príliš, príliš rozrušený, litery tancujú mi pred očami.“

Mladík rozbalil list a čítal. Ó, bol to krásny obraz tej svetlom Božím naplnenej duše a blahom ľúbosti obostretého Nikuškovho srdca. Len kresťan môže tak nenáruživo a predsa blažene písať v prvé ráno po svojom zasnúbení.

„Mal som vždy príčinu ďakovať Tebe, môj otče, za Tvoju otcovskú starosť o mňa, ale dnes obzvlášť; ďakujem Ti za život. Ó, otče, Pán Ježiš je k nám obom nezaslúžene milostivý; On si zaslúži, aby celý náš život odpočíval s vďakou pri Jeho nohách.“

No, Nikuška písal i o obrátení ako deduškovom, tak markízovom a o všestrannej radosti nad tým.

List končil prosbou:

Prídi, milovaný otče, tešiť sa so svojím Nikuškom.

Keď Korimský vypočul Ursínyho; dal sa prudkým krokom chodiť po sieni. Ohromenie prešlo, zato nemohol opanovať pocit náruživého blaha a víťazoslávy. Konečne nechal mladíka samotného, vošiel do salónu. Tu bolo viacej miesta na prechádzky. Ťarcha obáv, ako odvalený kameň, padla mu z hrude.

„Bol som pochabý,“ hovoril sám k sebe, „veril som v kliatby, no to je prelud. Môj syn neumrie, nie; on ožil, ozdravel, a ja ho budem ženiť a vybavím mu svadbu stokrát krajšiu a nádhernejšiu, ako bola moja, bo moja manželka bola šľachtičná, ale on si vezme markízu Orano, jediné dieťa toho boháča. Len prestíži bytosti môjho syna možno ďakovať, že mu ju dá, takú krásavicu! Preč teda všetky zbytočné obavy: Na čo tvoje proroctvá vyšli, Borinský! Ja mám obe svoje deti šťastné.“

Zábleskom hrdosti, škodoradosti a zadosťučinenia pokrytá Korimského tvár zastrela sa tôňou.

„Pokus môjho pátrania bol márny; ako je to dobre, vidím až teraz. Na mene Korimských, ktoré je markíza Orano pripravená prijať, nesmie lipnúť škvrna. Nech teda to, čo hrob skryl, zostane navždy pochované. Však ja za to nemôžem, mal mi ho Borinský neukryť. Verím, že on už zomrel; ale ak žije, nehodil by sa i tak už do mojich pomerov.“

„Dovoľte, pán Korimský,“ ozvalo sa v tej chvíli odo dverí.

Lekárnik pozrel na svojho asistenta. Úsmev netajenej náklonnosti pohral mu na perách: „Čo chcete, vy nosič blaha?“

Mladík sa začervenal: „Úpravu, podľa ktorej mám konať.“

„Akú úpravu?“

„Dovolíte, prosím, aby som vám zbalil vaše veci?“

„Veru vám budem vďačný.“ Korimský podával kľúče od svojich skríň.

Mladík sa poklonil a šiel; a lekárnik začal pretrhnutú prechádzku znovu.

„Je čas,“ hovoril sám k sebe, „aby to lekárnictvo prestalo. Nikolaj môže pohodlne, áno skvostne žiť ako súkromník. Markíza Orano nemôže byť ani ženou, ale ani nevestou lekárnika. Dobre, že mám úmysel prepustiť obchod Ursínymu; a bude dobre, teraz si tú vec vyrovnať.“

Ale nevyrovnal Korimský, lebo keď sa jeho asistent vrátil, oznámil mu, akú milú povinnosť od Nikušku dostal: usporiadať, dom na uvítanie jeho nevesty. Tým obrátil sa Korimského úmysel iným smerom.

Úprava, akú teraz dostal mladý asistent, bola omnoho nádhernejšia; týkala sa nielen vnútra domu, ale i záhrady a dvora. Zrejme mal Korimský vôľu ukázať Oranovcom Nikuškovo bohatstvo.

„Mal by som jednu prosbu, pane,“ povráva mladý asistent, keď už všetko bolo poznačené.

„Nieto tej prosby, ktorú by som dnes nevyplnil,“ hovorí Korimský, ktorý bol celý ako vymenený.

„Vezmite aj pani Príbovskú so sebou; mala sľúbené, že pôjde navštíviť rodinu do Dúbravskej doliny, kým sú panstvá v borovskom dvorci; keď sa teraz tam nedostane, potom to tak ľahko nepôjde.“

„Nedbám; ale čo si bez nej počnete?“

„S pomocou Pána sa obídeme; a ak dovolíte, poprosím Anežku Hastinskú, aby nám prišla variť, dokiaľ sa vráti.“

„No, keď sa postaráte, tak jej povedzte, aby sa prihotovila.“

„Vďaka, pane; a dobrú noc!“

*

„Čo myslíte, pán asistent, ja by som teraz odišla, keď budete mať toľko práce?“ spľaskla Príbovská rukami, keď jej Ursíny oznámil pánov rozkaz.

„Tetička, sľúbil som u Hradských; snáď nechcete, aby som musel zrušiť slovo.“

„Ale veď bude treba celý dom poriadiť.“

„To nič nerobí; vy by ste ho nečistili, a Pán Ježiš nám dá múdrosti s Anežkou, aby sme dobre dozreli; budete spokojná, uvidíte. A veď kuchyne sa vám nedotkneme, tú si poriadite, až keď prídete, sama.“

„Však ja veru pôjdem veľmi rada,“ pristala konečne premožená žena, „aspoň skôr uvidím môjho zlatého Nikušku. Kto by si to bol pomyslel, keď ste vy prišli, pane, že my budeme u nás vítať ešte jeho nevestu? Však je len pekná! Tak ju mám pred očami, ako prišla na ten pohreb; len či nebude z nej príliš veľká pani?!“

„Ona miluje Pána Ježiša, a On svojich naučí všetkému —“ Nuž prípravy boli porobené; a keď svitol nový deň, zmizli z domu pod zámkom nielen domáci pán, ale aj hospodárka.

„A teraz do práce!“ vravel mladý asistent. Zhromaždil služobníctvo na rannú pobožnosť, potom vydal rozkazy, napísal lístok a poslal po Ferkovi slečne Anežke na Orlov, ktorá skutočne radostne prišla pomôcť.

Bola to veľká práca, obzvlášť, keď uvážime, že Korimský rozkázal mladému asistentovi dať do poriadku i lekáreň. Nuž s tou začali. A tu ušlo sa najviac len mladému asistentovi a obom jeho chlapcom. Veď každému nemožno zveriť triedenie lekárnických predmetov. Viac než sto razy bolo treba vybehnúť hore-dolu schodmi. No pán asistent bol takej dobrej vôle a slečna Anežka im tak výdatne pomáhala, že chlapci necítili ani únavu. Dva dni trvalo čistenie a usporiadanie lekárne. Potom však vyzerala tak krásne, vyzdobená kvietím rôzneho druhu, že podobnej nenájdeš ani vo veľkom meste.

Pritom dozeral mladý asistent na čistenie záhrady; i tam sa urobili značné zmeny podľa rozkazu pána lekárnika. Postarali sa, aby park (bo smelo ho tak možno nazvať) bol nádherne osvetlený až po samú zrúcaninu. I tu bolo treba nielen duchom a mysľou, ale i rukami pracovať a dodávať tak chuti k dielu.

Vnútri domu leštili sa podlahy tak v hosťovských, ako v privátnych izbách, takže v tie dni uprataná bola len izbička pána asistenta a modlitebňa, v ktorej teraz každovečerne bývalo zhromaždenie. Podhradskí si nahrádzali, čo im chýbalo počas neprítomnosti pána asistenta.

Tak prišla nedeľa. Mladý asistent mal celý deň možnosť hlásať spasenie. Súdiac podľa výrazu jeho tváre iste by privolal celému svetu:

Ráno viedol modlitebnú hodinu s domácimi. Potom prišli služby Božie hojne navštívené. Odpoludnia spravil s niektorými výlet na zámok; postaral sa im i o jednoduchý olovrant. Dal im tam nahliadnuť do svojich bohatých skúseností s Bohom, a hovoril tak dojemne a nadšene o nasledovaní Pána Ježiša. Učil ich spievať pieseň:

že celí unesení a nadšení za jej zvukov pochodovali potom dolu do zámockej záhrady.

Večer bolo zhromaždenie bohato navštívené ako ešte nie. Napriek veľkej horúčave v miestnosti nikto pri výklade Božieho slova nespal. Ach, nedalo sa spať; — nad nejedným srdcom chvel sa okamih rozhodnutia!

No, keď všetci odišli a pán asistent vyprevádzal už posledných, videl Heinrich, ako sa oprel o dvere a zavrel oči. Bol bledý napriek tomu, že na čele sa mu perlili kropaje potu. Keď k nemu pristúpil so starostlivou otázkou, usmial sa:

„Vieš, Heinrich: „Deň v službe Spasiteľa neraz aj unaví; ale On k dielu poskytne silu, dá radu, pripraví.“ Potom ho bozkal na dobrú noc, kázal mu zatvoriť všetko a zhasiť svetlá; sám vyšiel na ulicu. Kam šiel, nemohol si chlapec domyslieť. Vrátil sa neskoro, a zamkol za sebou dvere spálne.