ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi v tom čase, keď sa Margita Orlovská vracala z návštevy u brata na Hôrku, prišiel Adam Orlovský z Podolína domov. Prvá jeho otázka — ako obyčajne, keď prišiel — znela: „A kde je veľkomožná pani?“ Nešiel teda ani dovnútra kaštieľa, ale rovno z dvora parkom jej oproti. Cestou zastavil ho obraz. Pod veľký javor dala Margita pripraviť pohodlné drevené sedadlá; na jednom z nich, zakrytom pokrovcom, ležal pán Mikuláš.

„Ach, starý otec tu spí?“ zadivil sa mladý muž. Zastal nad starcom. „Aký je bledý a opadnutý! Dva dni bolela ho už hlava; len aby nám neochorel!“ dumal. „Doktor Lermontov hovorí síce, že to nie je nič divného; pochádza vraj z duševného rozpoloženia. No, lekári sa môžu klamať. — Prečo si veci horšie predstavujem, ako sú?“ hodil hlavou. Napriek tomu veľmi pozorne bozkal dolu ovisnutú mužovu pravicu a vyložil potichúčky mu ju na pohovku.

Starý pán sa pohol.

„Ferdinand!“ ukĺzlo mu perami.

„Čo, sníva?“ zľakol sa pán Adam.

„Ferdinand,“ ešte túžobnejšie opakoval starec, „tu si? I ty, Natália moja? Moje drahé, zablúdené deti!“

„Ach, že som mu to napísal!“ mrzel sa Adam sám na seba. „On možno bol už aj u strýca i zabudol, a teraz, keď tetinka zomrela, myslí tak mnoho na ňu i na neho, až sa mu o tom sníva. Keby bolo možno dozvedieť sa voľačo bližšieho od markíza; no teraz sa akosi schválne vyhýba rozhovoru o tom. Snáď keby sa ho starý otec sám pýtal.“

Chvíľu stál ešte pán Adam pri deduškovi, no tento už nehovoril viac; odvrátil sa teda a šiel. Cestou, ako kráčal okolo kra bujno zakvitnutých svätodušiek, uderila ho jedna ružička lichotivo po líci. Obzrel sa, utrhol celú ratoliestku. „Ony sú také, ako ty, Margita; pristanú na tvoju hlavičku,“ pomyslel si. Zamračil síce čelo a chcel zaplašiť pocity srdca, ale neišlo to.

„Veď,“ myslel, „sľúbil som tetinke, že ju urobím šťastnou; a i tak nemám možnosť preukázať jej mnoho zdvorilosti: pohreb s cestou vzal nám skoro týždeň, potom bola veľmi Nikuškom zaujatá, teraz zase ja mám súrnu prácu na Podolíne, keď je tu profesor. Dosť málo sme spolu hovorili; osamote tuším ani nie — odvtedy — tam na balkóne.“

Mladý muž si ešte raz predstavil okamih, keď v žiali hľadala Margita u neho ochranu, keď privinula sa k nemu. Práve ako najlepšie vznikala v jeho srdci túžba po zopätovaní takej chvíle, zašustenie piesku primälo pána Adama vzhliadnuť, a srdce udrelo mu prudšie: Margita prichádzala. Mala klobúčik z hlavy sňatý, prevesený na ruke; bol biely s čiernou stužkou, veľký a plný čerstvých poľných ružičiek. Kráčala ľahúčko, rýchlo, no hlboko zamyslená. Uhol sa jej z cesty, tak že keď po neho prišla, znenazdania zavrel ju do náruče. „Žiadna z tých svätodušiek sa jej nevyrovná,“ myslel pritom.

„Adam, tu si?“ zrumenela preľaknutím, ale nepokúsila sa o vymanenie; ba práve pozdvihla k nemu diamantové oči tak žiarivo, že vo vnútri mladého muža vzplanula celá vatra.

„Áno, tu. Konečne som sa vymanil z prachu a starobylej zabudnutej slávy, uprostred života a prelestnej skutočnosti. No skadiaľ ideš ty s takým bohatým kvetným lovom?“

Chcela sa vymaniť, ale nepustil ju.

„Idem od Nikušku; to som natrhala cestou. No, pusti ma, Adam; keď si už prišiel, treba mi dať rozkazy k večeri. Zabavila som sa i tak dlhšie, ako malo byť, ale písala som otcovi list, to ma zdržalo. Nože ma, prosím, pusti.“

Hľadel na ňu so zábleskom vášnivej dobrovôle.

„Pustím, no len pod jednou podmienkou, že sa totiž tak privítame, ako sa patrí na muža a ženu.“

Zrumenela až pod zlaté kadere nad čelom. Chvíľkový boj preletel jej tváričkou, potom, zavierajúc oči pred plamennou žiarou jeho očí, oprela si hlavičku o jeho rameno a podala mu malinové pery na pocelovanie.

„Snáď“ — pomyslela si Margita, celá rozochvená nepoznanou zvláštnou slasťou — „keď mu ten list dám, on ma nikdy viac takto nepoceluje; no ja Pána Ježiša a Jeho pravdu opustiť nemôžem, ani pre toto šťastie nie.“

„Margita!“ hovoril vtom on vášnivo, „čo nedostane sa mi ani jedného bozku od teba? Je pravda, nie som ho hoden, bo ty ešte vždy myslíš na nezmyselné slová v mojom liste.“

„Nemyslím,“ zakrútila hlavičkou, a tak, ako tam na chodbe Orlova, ovinula mu ruky okolo krku, a potom — potom zahorel na perách mladého muža slastný prvý bozk, a než sa spamätal, bol sám. Chodil po parku krokom rýchlym, s hlavou sklonenou k hrudi.

„Ona je moja, moja!“ zajasal zrazu. „Ja blázon; aký suchopárny, spozdilý život som to posiaľ viedol! Všetko musí byť ináč. Ja musím mať jej lásku, musím.“

V týchto myšlienkach ocitol sa v svojej izbe. Pohliadol vôkol; každý kútik utešene usporiadanej siene rozprával, čia ruka rozostavovala tie ozdoby. Naprostred stolíka stál porcelánový kvetinový košíček a v ňom tie poľné ružičky. Ona ich niesla jemu. Obzrel ich dlho; zdalo sa mu, že ešte nikdy krajších nevidel.

„Ona je veľmi dobrá,“ povrával sám k sebe, „a ja som ju tak urazil a dodnes ešte neodprosil. Veď vlastne ani neviem, čo som jej všetko v rozhorčení popísal. Dnes, kde nesúdim už ani úbohú tetinku, ani ujca, vidím, že bola v mojom liste hotová urážka pre ich oboch, tak prirodzene i pre ňu. No veď odprosím a napravím všetko.“

Dvere vrzli, a kohokoľvek by pán Adam skôr bol čakal ako že vníde Margita. Tým radostnejšie pokročil jej oproti. Zardela sa, keď ďakoval za ružičky.

„Keď na Podolíne obklopuje ťa toľko krásy, že Hôrka popri tom vypadá veľmi chudobne, chcela som aspoň tým kvietím nahradiť a sladkou vôňou to, čo ti chýba,“ vetil úprimno.

„Celý Podolín,“ vravel, zavierajúc jej ruku do svojich, „áno, celý Podolín nemôže mi nahradiť tú krásu, tú prelesť, ktorú v sebe skrýva Hôrka.“

Rozumela ho; no stiahla ruku späť. Veď neprišla kvôli tomu, aby nadpriadala to klamné šťastie, aké ju tam v parku celú premohlo. Prišla si pre rozsudok.

„Adam, prosím ťa, kým ťa pošlem zavolať na večeru, prečítaj si tento list, i tento. Potom by som rada s tebou hovorila.“

„Listy? A od koho sú to?“ zarazil sa.

„Tento tvoj od dekana Jureckého, a tento môj od kaplána Langa.“

„A čo, ten sa opovažuje tebe písať?“ Pána Adama akoby dakto pichol.

„Dostala som od dekana list, v ktorom mi oznamuje, že bude birmovka v meste, aby som sa i ja dala birmovať. A ja som mu poslala túto odpoveď.“ Margita položila pred muža čistým drobným písmom popísaný zošit. „Potom po večeri rada by som s tebou prehovorila.“ Pokývla hlavičkou a nechala ho samotného.

Sadol si k stolíku, kam prinášala mu vôňa ružičiek sladký pozdrav lásky. Dal sa čítať najskôr zošit, potom list dekana Jureckého a konečne list kaplána Langa.

… „Nemôžem tomu veriť,“ písal kaplán, „žeby taká duša vysokovzletná, v takej krásnej telesnej schránke ukrytá, mohla trvale zotrvať v odpore oproti svätej cirkvi našej; nemôžem veriť, že by vnučka tak príkladná chcela takú horkosť pripraviť starému otcovi, keď tento ešte jeden žiaľ dostatočne neoželel. Dúfam, že Veľkomožná pani dovolí mi, aby som s ňou ešte raz, ešte dôkladnejšie na základe Vulgaty rozobral učenie cirkvi našej a objasnil bludy cirkvi luteránskej. Keby Vaša Veľkomožnosť len jedným slovom bola mi dala nahliadnuť do srdca a zmýšľania svojho! Ale Veľkomožná pani sedávala predo mnou s takým pokojom na krásnej tvári, že nemohol som tušiť, jaké pochybnosti —“

Ďalej pán Adam neprišiel, roztrhal list.

Dekan Jurecký žaloval v svojom liste na slobodomyseľnosť barónky Rainerovej, ktorú pridedila dcére, a na neúprimnosť Margitinu. Pripomínal otcovsky, čo je cirkvi svätej i sebe ako muž povinný, a žiadal rozhodne na ňom, aby Margitu prinútil zvoliť ku birmovke. On že mu kaplána Langa pošle, aby ju pripravil. Robil tak vraj pre blaho duší celej rodiny Orlovských.

Na čele mladého muža po sieni sem-tam prechádzajúceho videl si hlboké mračno; znak, aká búrka zúri mu v hrudi.

„Ešte že vraj na Hôrku mi ho pošle, aby tu s ňou sedával a dívaval sa do jej krásnej tváre!“ vybúšil konečne. „Áno, mrzí vás, že ste nedostali štólu pri tetinkinom pohrebe. Bojíte sa nie o Margitu ani o naše duše, lebo neviem, že by ste sa o moju boli dodnes starali, ale o vrecká. A ja, ja vám mám slúžiť za posledný nástroj nútiť Margitu, aby svoje presvedčenie, ktoré ste jej neschopní podvrátiť, zrušila? Ó, nie! Margita, neboj sa, mne sa ľúbi tvoja neohrozená smelosť, ktorou si im povedala pravdu; nedovolím, aby ťa obťažovali.“

Zvuk zvončeka volal pána Adama na večeru. Keď vstúpil do jedálne, pozrela Margita, podávajúc polievku deduškovi, otáznym pohľadom na neho; a temer by bola polievku vyliala, zaslali jej mužove oči taký žiarivý pohľad. Cítila, že ešte je na jej strane. Pri večeri bol Adam takej dobrej vôle, že zdarilo sa mu i pána Mikuláša rozhovoriť, čo od dcérinho pohrebu nebola priam ľahká vec.

Ach, veľmi žialil za svojou dcérou, ktorá k nemu prišla umrieť; najradšej bol teraz sám alebo u Nikušku. Mnohokrát musel mu vnuk rozprávať, ako sa zišiel s matkou. A jemu pán Mikuláš rozprával snáď i štyrikrát, aký veľmi pekný pohreb vystrojil barón Rainer svojej manželke, že ničoho neľutoval, len aby jej po smrti preukázal všetku česť, a dokázal tak, ako mu bola drahá a vzácna. I to rozprával pán Mikuláš vnukovi, ako veľmi žialila tamojšia spoločnosť za jeho dcérou, s koľkou úctou hovorili o nej i o barónovi, a o ich príkladnom živote. Že tým vnukovi pôsobí priam bolesť, to pán Mikuláš, pravda nevedel. Keď ho vnuk tak láskavo a ticho počúval, jemu dobre padlo hovoriť o dcére. Nuž a bolo toho tak máličko, čo sa mohlo i o nej hovoriť. Margite deduško matku nespomínal, aby ju nezarmútil; lebo kto ich potom poteší, keď ona bude smutná?

„Pôjdem za Nikuškom,“ hovoril po večeri deťom; keď sa mu ponúkali, že ho vyprevadia, nechcel.

„Ty si len teraz prišiel, Adam, a Margita tam i tak dlho bola.“

„No tak si pre teba, starý otec, prídeme,“ rozhodol Adam. Rozkázal osedlať pána Mikulášovho koňa a dívali sa chvíľu i s Margitou starostlivo za ním, keď odchádzal.

„Je celý zmenený,“ vzdychla Margita. „A čo sa ako namáhame, nemôžeme ho potešiť. No verím, až Pán Ježiš ho poteší, potom i táto ťažká a bolestná rana zacelie.“ Slzy zaihrali jej v očiach.

Medzitým jazdil starý pán dosť aj prudko okolo dediny k návršiu. Vtom začali zvoniť na večer. Obzrel sa, oči padli mu na kostol. Polohou upomenul mu ten neveľký kostolík, v ktorom boli pohrebné služby Božie evanjelické pri jeho dcére. Boli nemecké. Starec ešte vždy počul spev piesne, čo tak zvláštne tíšivo dotýkala sa jeho srdca:

Pán Mikuláš vedel pieseň už spamäti. Kúpil si tam spevník, z ktorého ju spievali a dal si ju doktorovi Lermontovovi hrať, keď prišiel domov.

„Ba tí evanjelici majú krásne piesne,“ myslel pán Mikuláš i teraz; „koľko je v nich istoty večného života, i tej istoty, ktorú mala ona, moja Natália.“ Jednu za druhou, keď bol kedy samotný s mladým doktorom, dával si pán Mikuláš hrať a spievať. I teraz strojil sa, že ak bude doma, zase ho požiada o niektorú; veď Nikuška ich tiež veľmi rád počúval.

Pred domom zoskočil pán Mikuláš z koňa, uviazal si ho i odzubadlil; pozrel pritom k vodopádu: tam dakedy býval Nikuška i s priateľom. Lavička nebola prázdna, no, sedel mladý doktor na nej sám a čítal.

„Dobrý večer, Lermontov!“ pozdravil starý pán. „Kde máte Nikušku?“

„Ach, dobrý večer!“ narovnal sa mladík. „Nikuška bol dnes mnoho vonku, už spí. Je mi ľúto; keby som bol vedel, že ešte príde vzácna návšteva, nebol by som ho tak rýchlo poslal do postele.“

„No, nič nerobí, nech sa len vyspí; spravím návštevu vám.“

„Mne?“ prekvapenie preletelo tvárou mladého človeka. „Ako prídem ja, cudzinec, k tejto cti?“

„Nevravte, Lermontov,“ zamračil sa pán Mikuláš; „ja vás za cudzinca nepovažujem, nato ste mi primilým a návšteva platila hlavne vám, lebo by som rád, aby ste mi zase niečo zahrali i zaspievali; či áno?“

„S najväčšou radosťou; hneď si prinesiem svoju citaru i knihu.“ Mladík pobehol a zmizol čo nevidieť v dome; o chvíľu prichádzal už s pekným nástrojom.

„Tu som sa naučil jednu krásnu pieseň, vaša veľkomožnosť,“ vraví, prehŕňajúc v knihe.

Sladko zazvučali struny pod dotknutím podlhovastých, jemných prstov; a mladý doktor, doprevádzajúc sa krásnym sprievodom, spieval:

Starý pán prikyvoval prisvedčivo s hlavou do dlane sklonenou.

Kamdiaľ krásnejšie znela pieseň; vidno, pôsobila spevákovi dobre, keď spieval s takou nežnosťou a vrelým citom:

Pri poslednom verši zlomil sa trochu hlas pevca:

„Pravda, je to krásna pieseň, pán Orlovský!“

„Krásna; a ďakujem vám,“ prisvedčil starec.

„Ona sa tak dobre hodí k tomu, čo som ja práve čítal, keď ste prišli.“

„A čo ste čítali?“

Mladík vytiahol Nový zákon.

„Dovolíte?“

„Prirodzene!“

Hľa, stánok Boží s ľuďmi; a bude bývať s nimi a oni budú jeho ľudom a On — Boh — bude s nimi.

Čítal mladík celú 21. kapitolu Zjavenia sv. Jána. Keď skončil, zavrel knihu:

„Je mi to veľkým potešením, keď si pomyslím, že tam v tom krásnom meste, kde sa národy blahoslavené budú prechádzať, tam, kde nepotrebujú slnca, ani mesiaca, aby svietili, tam, kde zotrel Boh všetky slzy z očí, kde už nebude kriku, ani bolesti, tam že je už i naša drahá pani Natália Orlovská.“

Pozorne započúvaný starec sa rýchlo, temer radostne narovnal.

„Vy veríte, že ona je tam?“

„,Kto verí vo mňa, nepríde na súd, ale prešiel zo smrti do života‘, hovorí Pán Ježiš; a On nikdy neklamal. Tak som pevne presvedčený, že sa tam raz s ňou stretnem a že si ruky podáme na rodinné spojivo.“

Pána Mikuláša zmocnila sa zrovna bolestná revnivosť. Nikolaj, Margita i tento mladý človek tak verili a tešili sa tomu, že jeho dcéru uvidia a že s ňou budú žiť v tej bezbolestnej sláve; keby to on tak mohol veriť!

„Vy ste iste mali nejakú nábožnú matku,“ povrával po chvíľke mlčania.

Mladík sebou trhol.

„Mal, pane; ó mal.“

„A umrela už dávno?“

„Keď mi bolo na šiesty rok.“

„To je div, že vám tie dojmy z detstva svet nezotrel,“ mienil pán Mikuláš zamysleno.

„Ó, veď mi ich on zotrel! Keby nie Božej milosti, ktorá ma obrátila a znovuzrodila k duchovnému životu, to by som nikdy moju drahú mamičku viac neuvidel. Bola by pre mňa stratená nielen navždy, ale na večné veky.“

Starým pánom tieto slová zatriasli. Aby ich zaplašil, povedal zrazu:

„Rozprávajte mi o svojej matke i o svojom detstve; veľmi ma to zaujíma.“

Nevidel pán Mikuláš pohľad, akým sa mladík pozrel na neho. Nevedel, akú búrku pocitov a boja vyvolal v hrudi mladého doktora. Nevedel, že konečne povedal si Aurel Lermontov: „Áno, ja budem o tebe hovoriť pred ním, ktorý tebou opovrhol, a očistím tak tvoju pamiatku. Veď on nič nevie, drahá moja mamička!“

Ó, šťastný syn, ktorý s toľkou láskou môže rozprávať o svojej matke!

Pán Mikuláš nespustil ani oči z rozprávajúceho. Keď skončil opisom blahoslavenej matkinej smrti, zavrel starec jeho ruku v svojich:

„A o tom svojom otcovi ste sa potom nič nedozvedeli? Neprihlásil sa k vám?“

„Nie, pane, my sme ho pre Krista utratili. No, dovoľte, aby som o tom už viacej nemusel hovoriť.“

*

V hlbokých myšlienkach vracal sa dnes pán Mikuláš domov. Osudy Aurelovej matky mocne dotkli sa jeho srdca. „Aj na Natáliu to muselo prísť tak zrazu ten nový, duchovný život, tá láska ku Kristu, tá istota. Aj ona, keby bola zostala na žive, nebola by si dala nikomu prekaziť, keď takmer s posledným dychom vedela odporovať proti tomu, čo sa nezrovnávalo s jej presvedčením. „Prečo“ — myslel starý pán — „nepošle Boh na mňa takú zmenu? Či sú moje hriechy priveľké, aby mi mohli byť odpustené?“

Áno, hlboko zamyslený vrátil sa pán Mikuláš na Hôrku; a nevedel, aká tam nad jeho miláčikmi visela vážna, rozhodujúca chvíľa nad celým životom. V rozmýšľaní ani nezbadal, že mu neprišli oproti.

„Margita, všetko som prečítal,“ hovoril Adam Orlovský, a zavierajúc malú ruku svojej manželky, viedol ju k lavičke pod javorom.

Pozrela sa mu do tvári.

„A akú dáš dekanovi odpoveď?“

„Dekanovi? Však ty nevieš, čo písal?!“

„Neviem: ale si myslím, že žiada, aby si na mňa spravil nátlak, aby si ma prinútil. Či sa mýlim?“ stiahla mimovoľne obočie v mrak.

„Nemýliš sa; znáš tých pánov, ako vidím, dobre,“ usmial sa hrdo. „Áno, žiada ma, aby som ťa prinútil; len neviem, z ktorého konca by som to nútenie začal a akým asi spôsobom?“

„Ó, opýtaj sa ich,“ povrávala s jemným zažiarením očí, „oni ti povedia, ako treba ľudí trápiť. Však ja som celkom v tvojej moci; telesne môžeš so mnou urobiť, čo chceš. Keď Rím mučil tie najšľachetnejšie, najsvätejšie bytosti, ukrutne mučil, hovoril, že ich telá vydáva na záhubu preto, aby zachránil ich duše. Však si čítal, čo píše Lang, že by si radšej prial vidieť ma na márach, ako v lone kacírstva.“

„To som nečítal!“ zhrozil sa mladý muž.

„Nie! Tam na konci.“

„Ja som ten škvár^[35] potrhal. No, čo mi to hovoríš za slová, Margita?“ Chcel ju privinúť k sebe; nedala sa.

„Nie,“ preriekla; „ktovie, či by si to v nasledujúcej chvíli neoľutoval! — Adam, ja nie som a nikdy nebudem katolíčkou, ale nebudem hrať ani takú podvodnú hru; to sa protiví pravde, a tak Kristu. Som evanjelického presvedčenia, musím sa evanjeličkou stať i verejne. Nechcem, aby si ma prisvojovali katolíci, nebudem sa zbabelo skrývať. Rozhodný krok je urobený. Oznámila som dôvody, prečo nemôžem patriť Rímu, teraz oznámim svoj výstup a prihlásim sa do cirkvi evanjelickej.“

„Margita, ale ak ti to ja nedovolím —“

„Musíš dovoliť. Zajtra je deň môjho narodenia, mám osemnásť rokov; svetský zákon je na mojej strane, od môjho úmyslu neodvedie ma nikto a nič.“

Vstala, oprela sa o javor, ľaliovo bledá; no, diamantové oči žiarili nezlomnou pevnosťou. Cítil si pri pohľade na jej útly zjav, že ju môžeš zlomiť, ale nie zohnúť.

„A deduško, Margita?“ hovoril po chvíľke mladý muž.

„Taká je tá tvoja láska, že teraz, keď ho strata dcéry priviedla takmer do hrobu, zasadíš mu túto ranu?“

Zachvela sa.

„Pán Ježiš vie, že nemôžem ináč, že musím na Jeho srdce i cez vlastné srdce; On nedopustí, aby to deduška tak veľmi ranilo. Ver, on to teraz ľahšie prenesie, ako prv. Ó, Adam, prosím,“ zopäla ruky na hrudi, „nalož so mnou, ako chceš, len mi daj slobodu!“

Prosila tak úpenlive a nevedela, že on ani zďaleka nemal úmyslu jej brániť. Že keby nebral ohľad na starého otca, ani slovom by jej neodporoval, pretože sa mu z duše protivil násilnícky nátlak, aký chceli urobiť na ňu. Jej sa však zmocňovala hrozná úzkosť, že ju bude nútiť. Áno, tak sa jej zdalo, že ju Pán Ježiš opúšťa, že ju zanechal samotnú v boji.

Vztiahla ruky k nemu:

„Daj mi slobodu viery!“ prosila ešte raz.

„Dám ti slobodu viery, áno, vyzískam ti ju sám, aby si vedela, že Rím nevychováva samých katov a tyranov. Ak máš prestúpiť, prestúp hneď teraz. Povedala si, že máš zajtra osemnásť rokov, nech ti je to dar k narodeninám, prvý môj dar; neviem, čo skvostnejšieho by som ti mohol dať. No, čo ty dáš mne, Margita?“

Hlavička jej klesla na jeho hruď návalom náhlej slabosti. Istota, že zvíťazila, predsa zvíťazila, že Pán jej úpenlivé vzdychanie počul, premohla ju celú.

„Margita, čo ti je? Milenka moja drahá milovaná, čo sa ti stalo?“ volal v úzkosti. Vzal ju do náručia, preniesol k prvému vodometu; tam prešiel jej mokrou šatkou cez tvár. Otvorila oči; žiarili ako dve hviezdy.

„Čo ja tebe dám?!“ hovorila s nepopísateľným citom. „Nič nemám Adam; ale ak celoživotná láska môže niečo odmeniť, tak si svoj dlh splatím.“

„Áno, Margita, láska môže odmeniť,“ sklonil sa mladý muž k manželke; „ale nie tá všeľudská priazeň, ktorú venuješ každému, to mne nepostačí. Napísal som raz, že nežiadam lásku, pretože žiadnu necítim; dnes, keď celé moje srdce leží pri tvojich nohách, to odvolávam i prosím, odpusť, zabudni; a miluj mňa, buď mi ženou, nie priateľkou, bo mne priateľstvo nepostačí — —“

Keď sa pán Mikuláš vrátil domov, vyšiel mu vnuk v ústrety s tvárou, na ktorej ani pán Mikuláš nemohol nevidieť zmenu.

„Starý otec, rád by som s tebou hovoril ešte pred spaním,“ vravel, odprevadiac starého pána do spálne, keď Margita mu už bola priala dobrú noc a odišla.

„Nuž som hotový počúvať; zišlo by sa, keby si mal čo dobré povedať,“ usmial sa pán Mikuláš dobrotivo na vnuka.

„Starý otec, prijmi srdečnú vďaku za celoživotné šťastie a raduj sa so mnou, dnes zasnúbili sme sa s Margitou.“

Nanajvýš radostne prekvapený sklonil sa pán Mikuláš k vnukovi, ktorý pokľakol k jeho nohám a chytil tú mladú, čiernovlasú hlavu do oboch dlaní, nazrel do mužného, náruživým blahom objatého obličaja. Pritom mal pán Mikuláš pocit, akoby sa musel udusiť samým šťastím. Všetky jeho obavy boli teda márne a vnuk ďakoval mu za šťastie; nie, to bolo až mnoho, až mnoho!

V spálni stíchlo. Zrazu vstal pán Adam:

„No len to som ti nechcel povedať; chcel som sa ťa spýtať, či ako muž mám právo rozhodnúť nad Margitou v akejkoľvek veci?“

„Prirodzene!“ zadivil sa starý pán.

„Tak ti, starý otec, oznamujem, že — pretože ma Margita o to prosila, a ja proti jej nezlomnému presvedčeniu nemôžem konať — že som jej dal súhlas, aby smela prestúpiť k cirkvi, ktorej patrí jej otec i jej matka, keď už i tak v učení tejto cirkvi bola vychovaná.“

Čakal Adam Orlovský veľký účinok, úžas, snáď zhrozenie, hnev. Preto tak veľmi užasol, keď z pier starého otca podopierajúceho čelo do oboch rúk, na jeho naliehavé: „Starý otec, nehnevaj sa na Margitu, ona ináč nemôže,“ splynulo vážne, ticho: „Nehnevám sa, syn môj; keď ty súhlasíš, ja jej prekážky do cesty stavať nebudem. Moja dcéra zomrela blahoslavenou smrťou napriek tomu, že ju naša cirkev považuje za kacírku. Ak myslí Margita, že tak môže šťastnejšie žiť, nech urobí podľa túžby svojho srdca. Veď i ona môže tak povedať, ako povedala moja Natália, že sme sa o ňu nestarali. Povinnosť kňazov bola, aby ju presvedčili; keď sa im to nepodarilo, ja ju nepresvedčím.“

„Starý otec, vďaka, ó vďaka!“ zajasal pán Adam.

Znala Margita predsa len lepšie deduška, ako on.

Dal mu potom oba Jureckého listy. No starý pán nechcel.

„Viem, čo je v nich; ale keď ona nechce, to je všetko darmo. Napíš mu zajtra aj v mojom mene, že v akej viere bola Margita vychovaná, k takej chce a má i patriť, a že my s tým oba súhlasíme.“