ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O niekoľko minút vjachali do brány Korimských záhrady dva kočiare; sedeli v nich dva nevýslovne šťastní ľudia. K úžasu okolitých susedov zaligotala sa celá záhrada až po samé čierne hradby jasom ružovo-zlatého osvetlenia. Stalo sa tak na rozkaz Aurela Lermontova, ktorý dal prvému sluhovi, ktorého stretol prv, než vstúpil do lekárne.

Neboli tedy prípravy Miroslava Ursíhyho márne. Uvítalo svetlo a báječná poetická krása Nikuškovu nevestu. „Boh ťa živ Tamara, žehnaj Tvojmu vstupu,“ svietilo v slávobráne asi uprostred parku; a neďaleko zámku v druhej: „Vitaj Margita, v novom živote.“ Hore na skalách, tak že to až do mesta videli, žiarilo v červenkastej, ohnivej reťazi: „Ježiš zvíťazil, osvietil, uzdravil a požehná. Hallelujah!“

„To je krásne!“ ukĺzlo mimovoľne všetkým perami. Tamara oprela hlávku o Nikuškovo rameno. Detinsky zadiveným pohľadom rozhliadla sa po záhrade, upomínajúcej západnú povesť. Zdalo sa jej, že krajšie nemohlo byť už ani v raji. Nikuška prežíval s ňou jej pocity.

„No tak vitaj, Tamara moja ľúbezná, u nás doma, v mojom rodnom dome. Ó, by mi to dal Pán Ježiš, aby sa tvoj život podobal tejto záhrade, aby bol taký vonný a svetlý, abys’ nikdy neľutovala, že si zostúpila ku mne dolu.“

Ovinula mu ruky okolo krku, pritúlila sa k nemu: „Nevrav, Nikuška; či nevieš, že sme si úplne rovní? Či nie sme dietky jedného Otca? Či nemáme jedného Brata, ktorého meno nám žiari tam oproti? Aký je tu rozdiel? Ó, keď ty budeš mať so mnou trpezlivosť, ja sa všetkému odučím, čo by sa nezrovnávalo s našimi pomermi. Pán Ježiš mi pomôže. On zostúpil tak nízko kvôli nám, lebo nás miloval. No načo ti to hovorím? Načo hovoríš ty mne? My dvaja sa ľúbime, ty si môj a ja som tvoja; mne je teraz tak dobre, keď si hlavu smiem oprieť o tvoju hruď, že by som nemenila s kráľovskou nevestou, ó, Nikuška!“ V tom závzdychu spočívalo všetko to, čo nemohli vysloviť ústa. A bozk mladíkov vyjadril zase celú hĺbku toho, čo sa nedalo povedať, čo bolo možno dokázať len celým životom.

Nútilo to Nikolaja Korimského, aby sňal klobúk z mladej, zlatovlasej hlavy. — Ako tak držal svoju nevestu v náručí a ona sa k nemu vinula s takou láskou, ktorú pero neopíše a naplňovala jeho srdce nevýslovnou blaženosťou, odovzdával seba i ju Bohu. Cítil, že to šťastie je priveľké, aby ho udržal vo svojich slabých rukách, nuž vložil ho do mocnej silnej ruky. Videla Tamara, že sa jej miláčik modlí, hľadela na neho, z neho na nebo v nemej prosbe: „Ó, Pane, vyslyš ho!“

„Je to pravda, Adam,“ znelo v druhom kočiari, „je to pravda, čo hlásajú tamtie svetlá, že Ježiš zvíťazil?“

„Je, Margita.“

„Ty teda naozaj veríš v Neho a chceš Ho vzývať, ako nášho Pána?!“

„On zvíťazil, a služobníci musia byť podmanení.“

Diamantovo lesklé oči mladej panej pozreli preľaknuto do krásneho a vážneho mužovho obličaja.

„Adam, drahý Adam, len z prinútenia?“

Strhol sa, privinul ju pevnejšie k sebe:

„Neľakaj sa, ženuška moja, To, čo moje vďačné srdce cíti oproti tvojmu — teraz už i môjmu Pánovi, nebudem môcť nikdy vypovedať, no On ma rozumie. Hľa, tam ruka lásky víta teba v novom živote. Bolo by tam malo stáť i moje meno, bo i ja vstupujem do nového života, z toho starého som so sebou nič nepriniesol, len lásku k tebe; no i tá je zmenená, vyššia, čistejšia. A ďakujem ti, Margita drahá, predrahá, za tvoju veľkú lásku, ktorú si ku mne mala napriek tomu, že sme stáli na dvoch brehoch a medzi nami ležala priepasť. Aká veľká bola, to viem až teraz, keď jej už niet. A podivná, vskutku podivná a nepochopiteľná je tá zmena vo mne. Držím ťa vo svojom náručí a cítim, ako bije tvoje srdce, cítim vonný, teplý dych tvojich ružových perí a zdá sa mi, akoby som bol sám, to jest nie sám, ale akoby sme tvorili celok, ktorý nikto a nič viac nemôže rozdeliť.“

Neodpovedala, až po chvíľke, bo cítila to isté.

„Tak spojené majú byť naše duše s Kristom, tak úzko a nerozlučne; potom budeme môcť i my povedať:

„Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“

*

V tom čase sedeli mlčky na Orlove pán Mikuláš s markízom Orano v knižnici každý s hlavou do dlane podoprenou. Zrazu vstal pán Mikuláš, zamkol dvere a navracajúc sa ovinul obe ruky okolo hosťovho krku.

„Ferdinand!“

Markíz preľaknuto vzhliadol: „Otče, čo robíš? Prečo vyvolávaš syna z hrobu, prečo uvádzaš ma do pokušenia?“ vetí bolestne.

„Sme sami, nik nás nezmýli,“ trúchlivo, skoro detinsky povráva starec. „Ach, len aspoň raz ešte, aspoň na chvíľu buď mojím synom!“

„Ó, otče, otče, tá pretvárka ťa tlačí, bolí, verím, mal som ju len sám niesť; odpusti, že som bol taký slabý a zradil.“

„Ach, čoby; keď ty to musíš niesť, Ferdinand môj, aj ja unesiem; len mi je strašne úzko, keď si pomyslím, aké pocity zvládli tvojím srdcom pri prekročení prahu Orlova? Zaiste v rozpomienke predstavila sa ti tá noc a tá moja krivda pred rokmi.“

„Vieš, aký pocit som mal, otče? Pocit nevýslovnej túžby, aby — keď som k tebe priviedol svoju dcéru a videl, ako k sebe vinieš môjho syna a dávaš mu tie práva, ktoré kedysi patrili jeho otcovi, nuž aby som tak mohol u teba zomrieť, ako naša Natália.“

„Ferdinand!“

„Ach, otče, nedes sa, nediv; mne by bolo tak dobre v hrobe, kde niet už viac podvodu. Nechaj sa ma vyplakať; — — tak, tie slzy tlačili. Ó, či som rád, že naše deti odišli a dopriali mi ešte chvíľu byť dieťaťom, hoci moje vlasy už prešediveli.“

„Ferdinand môj!“ pohládzal starec syna po tvári, ako snáď kedysi za detstva: „veľký a ťažký je to zármutok, ale Boh je dobrý, On ti ho pomôže niesť.“

„Verím, otče; keď mňa nezavrhol, ale prijal na milosť napriek mojim veľkým a ťažkým hriechom, tak sa zmiluje a pomôže trpezlivo niesť zaslúžený trest. Ale, otče, preceňovať moje sily by bolo toľko, ako hrať sa s ohňom. Preto sa, prosím, nediv, keď ti poviem, že na druhý mesiac idem preč. Povinný som tam, kde som predtým staval na obdiv svoje pohanstvo, žiť ako kresťan a vzdať česť Pánovi Ježišovi.“

„Ty chceš naspäť do Egypta? A už?“

„Áno, musím; nežiaľ, otče, a nezdržuj ma. Keď Tamare vysvetlím, ona uzná. Až zavládne zima v našej vlasti, potom ich, prosím, vystroj za mnou, Nikušku, Tamaru, Margitu i Adama. Ó, prenes všetku otcovskú lásku na neho, urob to za mňa!“

„Ferdinand drahý, aspoň počkaj na nich!“

„Nemôžem, otče. Neplač, nezdržuj ma, nemôžem,“ objal markíz starcove kolená. „Nemám v sebe sily, zaprieť sa pred svojím synom. No, a však vieš, Aurel Lermontov nemôže byť nikdy synom markíza Orano, a Ferdinand Orlovský nesmie vstať z hrobu. Keby som sa tak vyzradil, musel by tú ťarchu pretvárky niesť so mnou. Stačí, otče, keď ju ty nesieš. No ty si starý, my obaja dosť skoro pôjdeme za Natáliou. On je však mladý; hriechom by bolo, zatieniť jeho život. On je šťastný vo vedomí, že jeho rodičia sú tam hore spojení. Až dakedy príde k Pánovi, bude to pravda, lebo neverím, že by ma predišiel. Hoci srdce sa mocne vzpiera odchodu a rozlúčeniu, rozum a povinnosť a duša mocne volá: „Poď tam, kde si hrešil, žiť ako káže Kristus. A keď už nemôžeš nič napraviť, aspoň svedectvo vydať tej pravde, že bez Ježiša niet ani svetla, ani šťastia, ani pokoja, a že bludármi sú všetci tí, ktorí Ho neznajú, alebo znať nechcú.“ To je jediné čo ma teraz v mojom súžení pozdvihuje, že jasno vidím pred sebou svoju životnú úlohu. Otče, ty mi nebudeš prekážať, pravda nie!“

„Nie, syn môj; choď, kam ťa volá Duch Boží. V práci leží zabudnutie žiaľov. Ani jeden neslúžili sme Bohu. Ja už na sklonku života Mu nemôžem tak poslúžiť, ako by som mal a chcel. Ty si ešte pri sile, máš život pred sebou, nuž venuj Mu ho celý. Viem, že zostať tu, znamenalo by hrať si s ohňom a preceňovať svoje sily, a neprinieslo by nikomu požehnania. Nuž dobre bude, keď sa rozídeme; veď to nebude už na tak dlho, a potom príde večnosť bez premeny, keď Boh zotrie každú slzu z našich očí.“

„Vďaka, otče! A pretože neviem, či sa nám už naskytne taká nemýlená príležitosť, daj mi svoje požehnanie. Vyšiel som raz od teba so zlorečenstvom, ono borilo všetok dom môjho nasnívaného šťastia; tvoje požehnanie mi bude na veľký úžitok.“

„Ach, požehnaj ti, syn môj drahý, Boh Otec, Syn i Duch Svätý, aby si ako požehnaný Boží žil i dokonal. Amen.“

„A teraz, otče, prejdime sa Orlovom; chcem ešte raz vidieť otcovský domov a rozpamätať sa na všetky dni blaha, ktoré sme strávili spolu, Adam, Natália a ja, vtedy, keď sme boli ešte tvojimi malými deťmi a nevedeli nič o búrkach života. Pozrime si celý Orlov, prosím. Zatiaľ, myslím, prídu naši drahí aj s tým milým mladíkom, ktorého príchodu sa sotva môžem dočkať. Lebo nebyť jeho, čo by bolo zo mňa ešte dnes? A čo vo večnosti?“

„Ba zo všetkých nás, syn môj?!“ — — —