ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nádhernom paláci pána Orana Werninga v Káhire panovala po dva dni trvajúcom smútku čulá radosť, ktorú prejavovalo bez rozdielu vyššie i nižšie služobníctvo. Jasná slečna objavila sa bez sprievodu v nádhernej záhrade na streche; zišla potom i do nádherného pomarančového sadu. Najlepší to dôkaz, že jej nebeské oči sú dnes zase jasné.

„Čo povie jeho jasnosť, pán, až sa vráti od miestokráľa? Veď obzvlášť včera žalosť sa bolo dívať do oblednutej akoby zamrznutej jeho tváre!“ — Tak dumalo služobníctvo.

Medzitým prechádzala ich utešená veliteľka miestnosťami oranžérie, premenenej na rajskú záhradu. Zelené záclony, zatiahnuté na sklenenej kopule zmierňovali priveľký nával svetla. Ach, krásne tu bolo, čarovne, krásne, ale devuška nevenovala čarovnej prelesti pozornosť. Prechádzala sa ako vo snách. Malé, perlami zdobené ruky pohrávali si s neveľkou fotografiou; hneď pritisli ju k hrudi, hneď priniesli ju bližšie ku krásnym očiam a tieto zahľadeli sa na obrázok tak túžobne, otázne, akoby im on mal zodpovedať všetky otázky. Snila devuška o tej ďalekej krajine, kde ju to strojil otec zaviesť. Tam vraj bolo lekárstvo v tom miernom, čarovnom podnebí aj pre ňu. Ach, keby len už čím skôr mohli ísť. Bo ak sa ešte dlho zdržia, ona tam síce príde, ale neuvidí tú poviestkovú krásu, o ktorej rozprával Orlovský. Ide noc slepoty, a zapadne; — ako potom žiť?! Dve veľké slzy skanuli na hodvábne líčka.

Ach, bola devuška taká mladá, všetko mohla mať na zemi, čo bohatstvom kúpiť môžeš, ale ak trvale utratí svetlo očí, stratený je pre ňu celý svet, celý život. Lebo ona znala len toto svetlo. O tom Svetle sveta, ktoré svieti i v temnostiach, nemala ani tušenia; veď nebolo nikoho, kto by jej naň poukázal. A bolo to aj dosť divné: Jej babička z otcovskej strany bola Francúzska, patrila cirkvi valdénskych. Rod Oranovcov zase vykazoval sa mnohými učeníkmi v dobe prenasledovania v Španielsku. Otec bol jeho posledný potomok. Patril, tak ako i predkovia, k evanjelickej cirkvi. Devuškina matka, kňažná Werningová, ako Angličanka, i s celým svojím rodom, bola tiež posledným členom, patrila k anglikánskej cirkvi. — A devuška nemala predsa ani tušenia o tom Svetle, ktoré nikdy nezapadá.

Rozprávalo sa v európskych kruhoch v Káhire, že pán markíz Orano-Werning (meno „Werning“ prijal k svojmu menu v deň svadby zároveň i s ohromným bohatstvom svojej manželky) je jeden z tých priamych charakterov, ktoré sa nenamáhajú zakryť svoju nenávisť oproti všetkému, čo sa nazýva náboženstvom alebo kresťanstvom. Na jednej strane dával veľké obnosy na dobročinné ciele, no o príspevok na náboženské ciele ho nemohol nikto požiadať.

Pretože malá markíza dosť skoro osirela a on riadil výchovu svojho jedináčika sám, staral sa horlivo o to, aby hlavičku jeho dcéry nenaplnili žiadne — ako sám povedal, — nezdravé učenia.

Zato bola taká hlavička naplnená množstvom rozličných cudzích rečí. Tamara Orano správne vedela po španielsky, anglicky, arabsky, francúzsky a po nemecky. Popri tom jej vedecké znalosti zahanbili by nejedného akademika. Len jedno nevedela, že „tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal, aby každý, kto verí v neho, nezahynul, ale mal život večný“.

Naučili ju milovať prírodu a koriť sa jej zákonom. Keď však teraz ten istý zákon prírody kázal jej očiam vyhasnúť, nemohlo ju to potešiť.

A keď už musí prísť tá strašná noc, keby len aspoň trochu ešte počkala, kým príde na západ. Veď ona ešte nikdy nevidela potôčiky tiecť, nikdy nevidela utešenú jar, ktorú opisoval Orlovský. Nepočula spievať sláviky v kríčkoch a kukať kukučky po horách. Ale, len ešte aspoň jeden rok života v svetle, prv než príde noc!

Hodila sa devuška do kresla, zakryla tvár oboma rukami, išla na ňu hrôza. Zaplakala by, čím by sa jej uľahčilo, ale plakať mala zakázané. Siahla po striebornom zvončeku, položenom na vedľajšom stolíku z mramoru. Zazvonila. Asi sedemročné dievčatko v pestrom obleku pribehlo čo nevidieť z neďalekého myrtového húštia.

„Čo rozkážeš, jasná veliteľka?“

„Je pán markíz už doma?“

„Ešte nie. Rozkáže snáď tvoja jasnosť, aby ho išli zavolať?“

„Ale nie, zavolaj mi Orfu.“

Dievča zmizlo. O chvíľu stála už pred smutnou veliteľkou štíhla, mladá deva, napoly Egypťanka, napoly Španielka.

„Mám ti predčítať, jasná moja veliteľka? Prišli práve knihy i nové hudobniny; Asja si naštudúva. Nesmieš drahú hlavičku tak smutno kloniť; čo povie jeho jasnosť, až zvie, že si sama sem prišla? On bude mať radosť!“

„A aké sú tie nové hudobniny a knihy?“ živšie vyzvedala devuška. „Je už tam životopis Washingtona, ktorý som ti kázala kúpiť?“

„Ešte som všetko neprezrela, drahá veliteľka; no tak sa mi vidí, že tam životopisu nebolo. Ak dovolíš, prinesiem knihy sem.“

„Nie, idem s tebou. Ten životopis tam byť musí!“ Nežné čielko pokryl mrak.

O pár minút ocitli sa obe mladé dámy v palote, ktorá zdala sa pokračovaním oranžérie. Veľké zrkadlá odrážali utešený zjav devušky, preberajúcej sa v knihách rôzneho obsahu, ktorých skvostné nadpisy, pravda, čítať nesmela. No ukazovali aj jej kamdiaľ mrzutejší výraz.

Konečne dostala mladá spoločnica odpoveď na svoju pôvodnú otázku. Odpovedať bola polo mrzutá, polo trúchlivá.

„Keď sa mi neobstará to, čo ja chcem, mám potom počúvať, čo sa mne nevidí? Nechcem ani jednu z tých kníh; pošli ich do otcovej knihovne.“

„Drahá veliteľka, jeho jasnosť — markíz bude zarmútený; on ti chcel spraviť radosť.“

„Radosť, mne? Mne nik nechce pripraviť potešenie, nikto!“

„Jasná moja veliteľka, neplač, ach neplač!“ Celá bezradná, ustrašená stála deva nad horekujúcou veliteľkou; hlboká, z lásky úprimnej plynúca sústrasť pokryla jej opálenú tvár.

„Ach, čo vidím, markíza moja plače!“ ozval sa vedľa nej svieži, lichotivý hlas. „A ja som tak rozkošnú skladbu nacvičila. Všakver mi dovolíš!?“ Druhá spoločnica, pravá Francúzska tvárou, hravými očami a prelesťou spôsobu skláňala sa k devuške, pokľaknúc pritom na jedno koleno.

„Smiem hrať? Lež prečo sa pýtam? Hudba, ten božský, k poteche daný dar môže jedine teraz tvoju jasnosť potešiť.“ A už prebehla mladá dáma k nádhernému pianu, otvorila ho a začala tak čarovne hrať, že prinútila svoju veliteľku vyskočiť z pohovky. Čo nevidieť stála Tamara za leňoškou hudobníčky a počúvala.

Medzitým upratala Orfa knihy na skvostný podstavec, a začítala sa pritom do jednej z nich s veľkou napnutosťou.

Hudba vykonala, čo vykonať mala: nevôľa i zármutok zmizli z nežnej tváričky. Živo zahovorená veliteľka nepočula chyžnú, oznamujúcu už druhý raz návštevu.

„Ktože chce prísť?“

„Jeho milosť pán Orlovský.“

Modré devuškine oči zažiarili:

„Uveď ho sem!“

„A to je veľmi úctivý pán,“ chválila mladá Francúzska; „včera i predvčerom dal sa spytovať, ako sa tvoja jasnosť cíti; dnes už prichádza sám.“

„Že sa dal pýtať?“ Vidno, devuške je milá táto pozornosť mladého muža, ktorý sa otcovi i jej v takom krátkom čase stal takým dobrým priateľom. Ó, ako rada ho vždy privítala! Veď jej zakaždým priniesol nejakú dobrú správu, alebo niečo tak zaujímavo rozprával, že dlho mala i v samote nad čím myslieť.

Radostne mu podala i dnes malú ruku na pocelovanie.

„To je radostné prekvapenie,“ tvrdil pán Adam, sadajúc na ponúkanú leňošku. „Ja prichádzam plný starostí a jasná markíza ma sama uvíta.“

„Nejasajte tak veľmi,“ zakrútila hlavičkou, „to je všetko len na chvíľu, a zase príde noc —“

„Kto by na to myslel, drahá slečna? Okrem toho, veď už tak dlho nepotrvá a vydáme sa na cestu k nám.“

„Myslíte, že tam už sneh zišiel?“

„Celkom iste. Však viete, navštívime najskôr Taliansko, potom Nemecko. Zatiaľ príde jar a my dorazíme s lastovičkami. Práve mi došiel telegram od vášho správcu: Opravy na Podolíne pokračujú. Ale, slečna, akokoľvek sa tam naši budú namáhať, tejto kráse podobnú nevytvoria.“

„Ach, veď je ani nechcem,“ zakrútila hlavičkou. „Nenájsť tam nič nové, bolo by zdĺhavým.“

„Je pravda!“

„Ach, pán Orlovský, čo sa chcem spýtať,“ devuška vyňala fotografiu: „Čo je tuto pred zámkom?“

„Malá, úzka dolinka; v nej chudobná, ošarpaná dedina a celkom naproti vrchy.“

„A za tými vrchmi?“

Devuške ušlo okamžité mračno, ktoré obe spoločnice spozorovali na hrdej tvári pána Adama.

„Tam čo je?“ vyzvedala ona ešte raz.

„Z druhej strany tých hôr je kaštieľ Hôrka; patril môjmu starému otcovi.“

„Tak?“ zadivila sa zaujato. „A teraz komu patrí?“

„Daroval ho svojej vnučke.“

„To tej vašej sesternici? A ona tam býva?“

„Hej, časom; aspoň myslím.“

A zase neušli obom spoločniciam isté nemilé rozpaky na hosťovej tvári.

„To budeme s ňou temer ako susedia. Myslíte, že ma ona príde navštíviť?“

„Zaiste, keď si budete žiadať; ale len tak, keď nás vy na Orlove poctíte svojou návštevou.“

„My prídeme,“ prisvedčila devuška nevinno, „len neviem, ako sa mojim spoločniciam bude páčiť na západe,“ dodala s milým úsmevom.

„Ó, nám je všade nebo, kde ty si, jasná,“ prepiato dodala Asja.

„My rady uvidíme kus neznámeho, zaise krásneho sveta,“ miernejšie dodávala Orfa.

„Ale my sme odbočili; hovorili sme o tom kaštieli, kde to tá vaša sesternica býva: ako sa ona vlastne volá?“

„Margita Orlovská.“

„Margita? Aké pekné meno! Orlovská — to je teda dcéra po vašom strýcovi, pravda!?“

„Nie, po deduškovej dcére.“

„Tá bola tiež za nejakým Orlovským vydatá?“

Odpoveď drahá; do úzkeho dohnaný mladý bohatier by ju tak hneď nenašiel. Keby sa opytujúca nechystala dnes-zajtra do blízkosti Hôrky, mohol by sa vyslobodiť krátkym „áno“; — takto to nešlo. Vôbec, vec bola veľmi mrzutá.

Povedať teraz: „Je to moja žena,“ pripadalo Adamovi Orlovskému nemúdre, keď to nepovedal prv. Nechať vec však nevysvetliteľnú, až keď príde Tamara Orano na Podolín, nebolo slušné, bo, čo si ona potom pomyslí? Áno, odpoveď ťažká — —

Našťastie ozvalo sa odo dverí jasavo vášnivé: „Tamara, miláčik, ty si tu? A máš i návštevu?“

Dávno pán Adam nikoho tak radostne neuvítal, ako teraz markíza Orano. V priebehu ďalších chvíľ návštevy dosť skoro zabudol na nemilú epizodku. Vôbec zo dňa na deň viac a viac zabúdal na všetko, i na vlastné archeologické štúdiá; a predmet, vôkol ktorého sa jeho myseľ ustavične točila, boli dve modré, smutné oči a smutný osud mladučkej dcéry východu.