ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na veľkú radosť poľakaných spoločníc, ktoré si nevedeli vysvetliť, kde sa ich veliteľka tak dlho baví a začali mať o ňu vážne obavy, vrátila sa bez úrazu. A bola taká láskavá a dobrá ku všetkým, najmä k otcovi a im dvom. Ba aj k profesorovi Geringerovi, ktorý už týždeň zdržoval sa na Podolíne aj so svojím sluhom.

No po večeri, keď sa jej pán markíz spytoval, či si nevyjdú všetci do parku, vetila, že prosí, aby ju nechali ísť si odpočinúť, žeby ráno rada hodne skoro vstala. Otec zaniesol ju do spálne sám.

„Snáď mi len nechorieš, perla moja,“ naliehal úzkostne.

„Nie, otec, ver; no je pravda, že mi čosi chýba, ale to nie je telesné, a nevedela by som to ani vysvetliť.“ Oprela si hlavičku o jeho hruď.

Prehováral ju naliehavo, aby mu povedala.

„Dnes nie, otec, až zajtra; áno, zajtra ti poviem všetko,“ ubezpečovala ho. „A teraz ma nechaj samotnú.“

Odišiel s ťažkým srdcom, no odišiel predsa. Domnieval sa, že je unavená, že po viditeľnom osviežení zase mu upadne späť do predošlej slabosti; trápil sa o to celú noc.

A medzitým kľačala Tamara dlho v spálni pri okne a vyznávala Pánovi všetko, čo ju tlačilo. Robila tak s horkým, žalostným plačom. Žalovala nechtiac, nevedomky na svojho otca pred Bohom, že ju nechal tak vyrásť a tak potupovať svojho Stvoriteľa, Vykupiteľa a Posvätiteľa.

„Viem, že som veľmi zlá, neposlušná, vzdorovitá. Nikuška tak trpezlivo znáša svoje utrpenie, aby nikomu nespôsobil žiaľ, a ja čo som robila, ako som všetkých trápila,“ plakala. „Ty si sa dal preto ubičovať i na kríž pribiť, a tak si umrel, drahý Pane Ježišu; a ja som Ťa ani neznala, ani nevzývala. Milióny ľudí sa Ti klaňali a spevy vďaky k Tebe odosielali, a ja znala a obdivovala gréckych bohov, vzdávala úctu telesám nebeským i duchu prírody. Zvelebovala som ľudský rozum a osvetu, všetko, len Teba nie! Ó, ako sa za to hanbím, že som vyrástla taká pohanka, a že, ak na koho, tak na mňa sa tu môže vztiahnuť: Vy ste boli toho času bez Krista a bez Boha na svete. Ó, ak môžeš, odpusť mi to i všetky moje viny a prijmi ma na milosť! Ja by som Ťa tak rada milovala, tak rada verila, že ma miluješ, ale nemôžem, pokiaľ mi neodpustíš. Ó, odpusť, prosím!“ plakala Tamara, bo zdalo sa jej, že všetky prosby sú márne.

Vstala a zaslzeným zrakom zahľadela sa k hviezdnym nebesiam. Ó, veď to bolo tak vysoko, tak ďaleko; ako by ju mohol Pán Ježiš počuť? No zrazu zdalo sa poľakanej, utrápenej devuške, akoby sa nebo nížilo vždy nižšie a nižšie; áno akoby potrebovala len ruku vztiahnuť a dosiahla by k ligotavej hviezde, čo hľadela na ňu zhora.

„Pane Ježišu,“ zvolala už nie ústami, ale srdcom, „odpusť!“ A verila, že teraz ju počuje. Stíchla a všetko v nej stíchlo. Čakala s istotou odpoveď. A Ten, ktorý povedal: „Tí, ktorí ma usilovne hľadajú, nachádzajú ma a toho, kto príde ku mne, nevyvrhnem von.“, nemohol úbohé dieťa tmy sklamať. „Poslal z výsosti, vytrhol ma z bahnivého blata a moje nohy postavil na skale.“

Tamara zrazu pocítila, že nie je sama tak ako dosiaľ, a že nie je okolo nej noc, tá strašná noc, plná úzkosti a hrôzy spravodlivého odsúdenia. Udialo sa dač v nej a s ňou, čo by nevedela povedať. Akási nepochopiteľná moc z výsosti zachvela a prenikla ju celú. Bezhlasne, ako podlomený kvet, klesla k zemi. Keď sa z tuhej mdloby prebrala, zasvitávalo. Rozhliadla sa dovôkol.

Kde sa vzalo to divné, zvláštne svetlo? Celá spálňa bola ním plná.

Zavrela znovu oči a poznala, že to svetlo je v nej.

„Pane Ježišu, Ty ma miluješ!“ zavolala jasavo. Ako vtáčatko vzhliadla pod oblaky, vystierajúc obe ruky k nebesiam, „Ty si mi odpustil!“

Srdcu preplnenému nesnívaným blahom a svetlom novej lásky bola spálňa priúzka. Vybehla Tamara na chodbu a ocitla sa čo nevidieť na balkóne pod jasným nebom, ktoré svojimi lúčmi svitajúceho svetla tak dobre hodilo sa k poryvom^[34] mladej duše. Devine ústa pretekali chválospevom, napriek tomu, že nespievali. Tak sa asi cítila do potopy pustená holubica, keď ju Noe vzal späť do korábu a ocitla sa medzi svojeťou.

Z jednej strany priala si Tamara, aby toto ráno nikdy nepominulo, aby mohla s drahým, milovaným Pánom žiť sama. No na druhej strane si žiadala, aby všetci vstali čím najskôr a podelili sa s ňou o jej šťastie.

Konečne premohla ju sila ranného vzduchu; položila sa na pohovku, zatiahla tu prehodený pokrovec, zopäla ruky, oprela líčko o ne a — — Tak našiel ju asi o ôsmej po dlhom, márnom hľadaní otec, ponorenú v tichý, sladký sen. Domnieval sa, že bola na skorej prechádzke a po návrate usnula. Pri pohľade na dieťa zmizli všetky obavy. Bola Tamara taká krásna s tým blaženým výrazom na tváričke rumenejúcej zdravým snom, taká krásna, ako ešte nikdy nie. Kľakol k pohovke a hľadel na svoju modlu pohľadom pravého modlára.

Zrazu sa strhla; ucítila snáď jeho blízkosť a to ju zobudilo. Otvorila oči.

„Otče, otče môj!“ ovinula mu obe ruky okolo krku.

„Miláčik drahý, vari ti je Podolín nie dosť veľký,“ káral láskavo, „keď musíš spať na balkóne.“

„Ja som spala, a tu?“ zadivila sa. „No áno, sen ma premohol. Ó, otče, to bola krásna noc!“ spustila ruky z jeho krku, zastala pred ním, keď sa narovnala, ožiarená dvojakým svetlom. Jedno tvorilo kruh okolo jej hlavičky a zaodialo útlu postavu v zlatý závoj; druhé, žiarilo z modrých očí, jasného čielka, ležalo vôkol ružových ústok a hralo viditeľne celou vnútornou bytosťou.

„Áno, krásna noc,“ opakovala; „najskôr tie tmy, ten strašný boj, potom pokoj, a to svetlo, tá láska. Otče, otče, jasaj so mnou, Pán Ježiš mi všetko odpustil! On ma miluje. Odpustil mi, že som dosiaľ žila v pohanskej temnote. Bez Boha, bez Krista, že som Ho nevzývala, nemilovala. Áno, je to pravda, tá láska sa nedá pochopiť. Ale ja už verím, cítim, že On ma miloval vtedy, keď za mňa umrel, i dnes.“

Devuška zabraná vo vlastné pocity nevidela, aký hrozný účinok vyvolali jej slová. Také pocity, aké búrili teraz v hrudi muža opretého bezvládne o stĺp balkónu, mohol by asi mať staviteľ, ktorému sa pred očami zrútila budova, ktorú roky staval. A tu v okamihu — keď si myslel, že dielo dokončil dokonale, odpočívalo pred ním v plnej kráse. Ó, s akou starosťou od útleho detstva bdel markíz Orano, aby jeho dieťa obklopovali samí ľudia žijúci na svete bez Boha a bez Krista. Ako prísne dal si záležať, aby Ježiš pred ňou nikdy nebol ani menovaný! Spoločnice i služobníctvo malo tu v kontrakte, že o Ňom s ňou hovoriť nebudú. Žiadna kniha, žiaden životopis muža alebo ženy kresťanských zásad a presvedčenia nedostali sa do jej ruky. Nechal ju vyrásť na výslní osvety a vedy devätnásteho storočia. Chcel svetu dokázať, že sa on a jeho dieťa obídu bez Krista. — A teraz volá toto jeho dieťa s takou vnútornou rozkošou, akú mu nikdy poklady tejto zeme a ducha ľudského nevyvábili: „JEŽIŠ MA MILUJE.“

Áno, budova sa zrútila, to cítil, videl. Nato znal svoje dieťa dosť dobre; a nielen svoje dieťa, ale mal skúsenosti, že ten ním z celej duše nenávidený Ježiš — ktorý mi len predsa prešiel cez rozum — komu raz srdce zaujal, to srdce viac nevydá. „Nikto ich nevytrhne z mojej ruky,“ zazvučalo mu víťazoslávne v duši. Lebo sú výpovede a výroky toho Ježiša, ktoré keď sme raz počuli, nikdy viac nezabudneme.

„Otče, čo ti je?“ zvolala vtom Tamara, vyľakaná strašnou zmenou na otcovej tvári. Pobehla a chcela sa mu hodiť okolo krku. Vystrel záporne ruky, a z jeho očí, ktoré nikdy nič iné pre ňu nemali, len žiaru modlárskej lásky, vyšľahol blesk zdrcujúci, primäl ju k ústupu.

Vtom vrzli dvere. Na balkón vychádzal profesor Geringer. Markíz Orano ho zbadal; násilne sa premohol, pokročil s obvyklou zdvorilosťou domáceho pána oproti mužovi. Na dcéru sa ani nepozrel. Privítala i Tamara profesora a ticho vnišla dovnútra. Ohromená divnou, zvláštnou chvíľou, triasla sa na celom tele. V salónku padol jej do očí Nový zákon, siahla po ňom, otvorila s túžbou po opore a tu padli jej oči na slová, čo ako rez ocele dotkli sa jej srdca:

„A vydá brat brata na smrť a otec syna. A budú vás všetci nenávidieť pre moje meno. Ale kto zotrvá až do konca, bude spasený.“

Nikto Tamare tento verš nevysvetľoval, no ona mu rozumela; vedela, že alebo už utratila, alebo ešte len utratí pre Pána Ježiša a Jeho meno všetko to, čo zavieralo sa dosiaľ pre ňu v tom slove: otcovská láska.

Kto sa jej mohol diviť, že ju to ohromilo? Veď nemala na zemi nikoho, len jeho.

Pokľakla zase k oknu; ale sa nemodlila, ani neplakala.

Ležala pri nohách Pána v celej svojej slabosti; ale že položila sa tam, kde jedine možno nájsť svetlo, silu i potešenie, rozvidnilo sa zrazu v nej i okolo nej. Ucítila znovu slasť Božej lásky, ako v noci a za rána. Vedela náhle, že predsa má dobrého Otca, i keď sa otec pozemský od nej odvrátil. Áno, že má Otca, ktorý jej dal svojho Syna; že má Pána Ježiša. Už rozumela, čo to Margita povedala o svojej matke, že ju Pán Ježiš nasýtil.

Zavolala si potom komornú, dala sa učesať, obliecť. Prišla k raňajkám síce trochu bledá, no jasná; pozdravila všetkých, i otca, akoby sa až teraz videli. Odpovedal na pozdrav s poklonou, ani čo by sa nič nebolo stalo, spytujúc sa, či sa dobre vyspala. Ale pritom hľadelo na ňu z jeho očí, ktoré sa jej vyhýbali, čosi cudzieho. Po prvý raz v živote vedela, čo to znamená, keď sa otec na dieťa hnevá.

Po raňajkách vyviezli sa s oboma spoločnicami do mesta; išli si tam hľadať papier na kreslenie, ale nedostali ho. Cestou rozprávala Tamara obom devám o svojom obrátení a prosila ich — ona, ktorá nemala v kontrakte, aby nehovorila o Ježišovi s nimi — prosila ich, aby Ho aj ony milovali. Spytovala sa ich, či i prv, než doktor Lermontov k nim prišiel, Ho znali. Prisvedčili, že áno. Boli obe evanjeličky a znali celú históriu Ježišovho života, smrti i zmŕtvychvstania. Pozrela neskonale smutno na ne.

„Znali ste všetko, a čo sa vám urobilo, že ste ma nechali v tej tme? Nebolo vám ľúto, že tak musím zahynúť časne i večne?“

Asja sa rozplakala. Prezradili, že mali tak v kontrakte. Orfa zľúbala iba malú ruku.

„Bolo mi ťa ľúto, veľmi ľúto neraz, veliteľka drahá,“ hovorí vážne, „ale pomôcť som ti nemohla; bo som nemala ani tej viery, ani takého presvedčenia, aké má pani Margita Orlovská alebo doktor Lermontov, áno akú máš už teraz ty. My sme všetko znali, no ty si nás už ďaleko predbehla. Včera mi povedal doktor Lermontov, že sa musím znovuzrodiť; ja som ešte len nad tým premýšľala, ako by to bolo, znovu sa zrodiť, a hľa, na tebe vidím, čo to znamená, že je to nový, Bohom darovaný, vnútorný život, svetlo, ktoré Pán Ježiš sám rozožne.“

V hlbokom rozhovore a ako priateľky vrátili sa mladé dámy domov s pevným predsavzatím, slúžiť spoločne Kristu. Asja chcela tak urobiť pre milovanú veliteľku; jej svedomie bolo mocne pohnuté, a chcela ho takto utíšiť. Orfa sa naproti tomu domnievala, že napraví to, čo posiaľ pri Tamare zavinila. Obe cítili, že ona ich povedie ku Kristu — —

Človek je divný. Aurel Lermontov si dal toľko na tom záležať, aby ukázal na cestu spasenia všetkým trom dámam. Súkromne sa veľa modlil za zdar. Dnes, keď sa dozvedel o Tamare, že jeho prosby sú vyslyšané a že jej svedectvo v srdciach jej spoločníc prinesie dobrý úžitok, nemohol tomu ani uveriť.

Dnes po prečítaní Slova Božieho sa aj modlili; Tamara si tak žiadala. Nezbadali pritom, že vo dverách dakto chvíľu stál a počúval. Na chodbe kráčajúceho mládenca zastavil úctivo pozdravujúci sluha a volal k jeho jasnosti, pánu markízovi. V hlbinách srdca radostne rozochvený mladík nasledoval síce sluhu, ale mysľou bol ešte pri slovách svojej pacientky: „Povedzte Nikuškovi, že som poslúchla Štefana, a že už verím v lásku Pána Ježiša.“

Z týchto dúm vytrhol sa až v pracovni zámockého pána. Tu pri jeho vstupe odvrátil sa markíz Orano od okna, pri ktorom dosiaľ stál s ramenami na hrudi skríženými, opätujúc sotva znateľným kývnutím hlavy jeho pozdrav.

„Dali ste ma volať, vaša jasnosť?“

„Áno; rád by som vedel, načo ste sa vlastne podľa kontraktu zaviazali: slúžiť u mňa ako domáci lekár, alebo ako dvorný kňaz?“ povrával markíz s ostrým dôrazom.

Do líc mladíka šľahli ruže. Narovnal sa v celej výške, bárs i jeho postava bola štíhla a strunná (vo výške si s markízom nezadali).

„Ani jedno, ani druhé, vaša excelencia. Stal som sa lekárom markízy Tamary a dúfam, vaša jasnosť sa nemôže žalovať, že by som svoje povinnosti verne neplnil.“

„To nie,“ prešiel si markíz rukou čelom. Násilne odtrhol pohľad z krásneho zjavu mladíka.

„A vlastne na mojej strane bola vina,“ povrával menej ostro; „Všetkým svojim zamestnancom — najmä z okolia svojej dcéry — dávam do kontraktu, aby s ňou o náboženských otázkach nehovorili. Vám som to v nádeji, že ako lekár nie ste spiatočníkom, nedal, zato teraz sa táto chyba musí napraviť.“

„Nestala sa z mojej strany žiadna chyba v tomto ohľade; ba s markízou som ešte ani raz o náboženstve nehovoril, čo ostatne pri jej úplne bezbožnej výchove nebolo by bývalo ani možné.“

„Čo sa mi to opovažujete hodiť do tvári?“ zaiskrili markízove oči.

„Pravdu, vaša jasnosť.“ S jasnou smelosťou pozrel sa mladý muž do tvári muža, ktorému v tejto chvíli veľmi bolo poznať, že mával pred sebou otrokov a pätolízačov, čo sa pred nim plazievali. „Že som hovoril s vašou dcérou o tých Božích pravdách, ktoré jej svätokrádežne boli zamlčané a ktoré ona musela poznať — lebo Boh je dobrý a nedovolí, aby taká šľachetná duša zhynula — to je pravda; že som jej ukázal toho Ježiša, ktorý ju môže spasiť, to bolo mojou povinnosťou. A keby ste boli odo mňa žiadali, aby som v kontrakte podpísal, že meno môjho Pána pred ňou nespomeniem, bol by som vám ten kontrakt hodil k nohám.“

„Lermontov!“ Markíz ustúpil.

„Áno, vaša jasnosť. Poznať, akými ľuďmi ste to boli obklopený a za čo vás držali.“

„Mňa za čo držali? Ach, nuž za človeka, ktorý im dal lepšie príjmy, ako by im bol dal ten ich vymyslený Boh.“

„Možno oni mali len vymysleného Boha; môj je však živý. V hlbinách duše opovrhol by som tým mužom, ktorý by odo mňa žiadal, aby som sa písomne osvedčil, že som padlým zradcom, zapredaným za kus chleba.“

V sieni stíchlo strašidelným tichom. Lermontov cítil, že markízovi povedal strašné slová. No, bol taký rozhorčený proti nemu za systematické pohanstvo, v akom vychoval svoju dcéru, že za nič na svete nevzal by ich späť.

No, sú isté povahy, ktorým nič na svete tak neimponuje, ako im súrodná bezohľadná smelosť.

Blesk markízových očí zhasol. Prešiel po salóne dvakrát a zastal.

„A čo z toho teraz budete mať,“ hovorí skoro ako k seberovnému, „keď ste medzi mňa a moju dcéru postavili túto vidinu, ktorej sa ona bude koriť, — nato ju znám dosť dobre — a ktorú ja nenávidím? Nahradí jej ona mňa a moju lásku?“

„Nahradí, pane; lebo niet na svete tej strasti, ktorú by On nenahradil.“ Bôľny ťah trhol perami mladého doktora. „Aké je to ľudské srdce tvrdé,“ pokračoval smutno; „keď som vás spoznal pane, myslel som, že by ste za svoje dieťa i život položili; a hľa, už ste sa jej obrátili v nepriateľa a len preto, že svitlo v jej srdci svetlo, ktoré vy nenávidíte a pred ktorým sa predsa nikde neskryjete. Áno, pravdu má náš Pán: ,A nepriateľmi človeka budú ich domáci‘.“

„Kto vám hovorí, že budem nepriateľom svojho dieťaťa?“ rozčúlil sa markíz.

„Vy sami ste mi to povedali, či vraj Pán nahradí jej vašu lásku. To znamená toľko, že jej ju chcete odňať. Ale neurobte to, lebo ju Pán Ježiš poteší, ale kto nahradí vám dieťa milované, zavrhnuté? Ja zaiste smiem sa prihovárať za úbohú markízu Tamaru, bo i ja som jeden z tých zavrhnutých. I mňa vlastný otec opustil pre Krista, áno odstrčil od seba. Môj úbohý zblúdený, nešťastný otec!“ Mladík zakryl si oboma rukami tvár.

Zrazu spočinula ťažká pravica na jeho pleci.

„A vy toho otca nenávidíte, klniete mu, pravda?“

„Ja?“ mládenec striasol mužovu ruku. „Kresťania neklnú. Hoci moju matku urobil nešťastnou, hoci sa ocitla vo väzení — skadiaľ si priniesla chorobu, ktorá ju konečne usmrtila — neprišiel, aby ju vyslobodil, v mojom srdci oproti nemu niet nič iného, len láska; áno ja mu žehnám, tak ako i Tamara bude žehnať vám, ak s ňou podobne naložíte. My pre vás oboch nemáme iné, len to Spasiteľovo: ,Otče odpusť im, lebo nevedia, čo robia.‘ A teraz, ak vaša jasnosť nie je so mnou spokojná — pretože markíza už lekára nepotrebuje — mám kontrakt pri sebe, môžem vám ho hneď vrátiť a naše cesty nemusia sa nikdy viac križovať.“

„Nie, ja vás z kontraktu neuvoľním; moja dcéra nemôže byť bez lekára. A keď ste ju podľa môjho náhľadu zviedli na scestie, tak ju teraz nenechávajte samotnú, bo ja sa snáď časom vpravím do tej strašnej okolnosti, ale tak hneď to nebude. Môžete ísť!“

„Sláva Pánu!“ vzdychol si mladík na chodbe, „že nemusím navždy preč, áno, že mám práve dovolené, stáť po boku, sestra moja drahá. — Ó, Pane Ježišu, však Ty ešte aj tohto Saula môžeš premôcť; — zmiluj sa nad ním!“

Markíz zamkol všetky troje dvere, hodil sa na pohovku a vypukol v náruživý, zúfalý plač.

Ó, je to vždy strašné, keď muži plačú; no, k takémuto náreku musí mať človek veľkú príčinu. A ani nevinní, ani ukrivdení tak neplakávajú — — —