ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jasno osvetlenej dvorane prechádzal sa — ruky na chrbáte skrížené — pán Mikuláš Orlovský. Kedy-tedy hodil pohľad ku dverám; zrejme odtiaľ netrpezlivo čakal príchod niekoho. Konečne zašuštili záclony a v ich strede vítaná svetlom zastala štíhla, milostivá postava devušky. Starcove oči s odbleskom chlúbnej radosti prezreli si celý ten útly a predsa akosi vážny zjav.

„Prepáč, deduško, že si musel na mňa čakať; bola som taká smelá ísť pozrieť do kuchyne, žiadali tam odo mňa v istej veci radu,“ hovorila hlasom rozliehajúcim sa ako zlatý zvonček veľkou dvoranou.

„Čože, Margita, už berieš veslo vlády do rúk, sotva si vstúpila pod moju strechu?“ usmial sa starec dobrotivo. „No ako k tomu prišli, radiť sa teba hneď z príchodu?“ Vztiahol obe ruky po vnučke, privinul štíhly, vonný zjav k hrudi.

„Celkom jednoducho,“ pohladila i bozkala ho. „Videla som kuchárku s kľúčiarkou vo vážnej porade a zrejme v ťažkosti, spýtala som sa na príčinu a zašla potom s nimi. Volal si ma, deduško; zaháľať som neprišla.“

„Rád verím; ale o prípravy na svoju svadbu sa nemusíš starať, to je naša vec.“

Na okamih ako čo by mráz pokryl kvetnú tváričku, zaplašený v nasledujúcej chvíli vážnym opanovaním.

„Nezabudni, starý otče, že tá svadba je len vedľajšia, nevyhnutná vec, umožňujúca mi zostať pri tebe.“

Preľaknuto pozrel pán Mikuláš na vnučku. Slová z milovaných pier zneli tak chladno, ani čo by ich hovorila osoba 50-ročná.

„Vari ti len nie je pobyt u mňa vecou najhlavnejšou,“ vyzvedal sa stiesneno.

Pozdvihla k nemu veľké oči tak priamo, pokojno.

„Ba prirodzene si prvým a jediným človekom, ktorý mi oproti priniesol lásku, ktorý ma potrebuje; nuž chcem žiť tebe.“

„A Adam?“ Zase vystriedala sa bleskurýchla zmena na kvetnej tváričke.

„Adam, vediac, že keď pri tebe zostanem, pokojne môže cestovať, bude zaiste cele spokojný.“ — Na hruď pána Mikuláša zaľahla ťarcha. Tak to on nemyslel, spájajúc tieto dve mladé bytosti dovedna. — ,Ale,‘ — tešil sa, - ,ona ho nezná, preto tak vraví.‘ Predbežne hlavná vec je, keď len oba privolili; to ostatné sa spraví. Keď sa vnučka tak spokojne na zajtrajších hosťov spytovala a tak pokojne dala si ukázať i svoju výbavu i svadobné šaty, veniec i závoj, mimovoľne si privykol na jej spôsob. Nemyslel veru, že by si s tým dieťaťom tak snadno rozumeli.

*

Na druhý deň až tak rástol radosťou, vidiac, ako mu po boku zastala v každej veci so zručnosťou rodenej veliteľky. Každý ucítil v Orlove, že mladá ruka vzala opraty. Jasný hlas mladučkej veliteľky až tak oživoval staré sídlo, dodávajúc mu novú prelesť.

Ani nezbadali v Orlove, kam sa ten deň príprav k zvláštnej — ako hovorilo služobníctvo — svadbe podel, len keď už zadupotali kone na dvore. Bol to pán Adam i s troma priateľmi, a za ním vyberaný krúžok hostí pozvaných na svadbu.

Sobáš mal byť v Podhrade o šiestej hodine, potom v Orlove krátka svadobná večera a ráno slávnostné raňajky; po nich odídu novomanželia na Hôrku. Taký bol plán.

Asi polhodinu po príchode na Orlov vystúpil pán Adam už v svadobnom vystrojení, šumný ako sa na ženícha slušalo, na balkón Orlova, ochladiť horúce čelo v zimnom večere. Bol mladý muž značne rozrušený, čo sa akokoľvek premáhal a hľadel si nahovoriť, že tento krok, ku ktorému ho dedo prinútil, nemá pre neho nijaký väčší význam. Odporné mu bolo, že musí hrať zástoj ženícha. Hneval sa sám na seba, že podľahnúc láske voči starému otcovi, ide sa dať zviazať s deckom sotva črievičkám odrasteným a že žena, ktorej dnes ide vernosť prisahať, celý život bude mu bremenom, pretože jej dá na seba právo. Bol rád, že posiaľ ju nevidel, a zas túžil už aspoň vidieť, kto mu to bol vnútený? Balkón — osvietený dvoma lampami rozlievajúcimi ružové svetlo — ligotal sa v lesku ľadových drahokamov. Svet naokolo bol taký biely a krásny! Tajomná tichosť, plná posvätného čara, zavisela nad ním. — No pán Adam nič nevidel, bo každou chvíľou rástla jeho horkosť. Keby mu nadovšetko nešlo o česť a o dedovo meno, zrušil by toto odporné predsavzatie. Je pravda, pôjde zajtra na cestu, o ktorej roky sníval — no nie ako voľný mladík, zato ako muž, spoločenskými ohľadmi nútený aspoň naoko v listoch starať sa o ženu, áno nútený vrátiť sa k nej.

Rozčúlene prešiel si rukou vlasmi, pričom sa obzrel a — mimovoľne ustúpil. Nebol tu sám. Opretá o zábradlie v snehobielom rúchu, zavinutá do hmlistého závoja padajúceho spod myrtového venca, čo ako koruna nevinnosti zdobil čisté, biele čielko, stála tuším zimná snežienka. Všetko na nej bolo snehové okrem diamantových očí a vážne zatvorených malinových ústočiek. Ach, tak si tu stála, ani nejaká osamelá ľalia v poli. V hrudi mladého muža pohol sa zvláštny pocit: — Tvoja nevesta! To ona, Margita? Nemožno! Že nemožno? Či nebola to tvár Korimského? Či nebola to postava i oči dakedy vrelo milovanej tetičky Natálie?

Ako čarom k zemi prikutý, hľadel Adam Orlovský na svoju nevestu. Vtom odtrhla ona pohľad od neďalekých vrchov, na ktoré tak túžobne hľadela, akoby si priala, že by sa priblížili a ukryli ju — obzrela sa. — Rumenec sfarbil kvetnú tváričku, no hneď aj zase ľaliovo obelela. Malé nôžky spravili krok späť a medzi oboma, bárs delili ich ani nie tri kroky, zívala priepasť.

„Dobrý večer, Margita! Váš sluha,“ pozdravil sa mladý muž.

„Dobrý večer!“ zaznelo vážno i ľahostajne z malinových pier.

„Som Adam Orlovský,“ uznal za nutné predstaviť sa.

„Poznám vás podľa podobizne.“

„Tak?“

Stáli chvíľu mlčky. Jeho dráždil a rozčuľoval jej chlad. Tak si to deduškove dieťa, tú aradskú chovanku nepredstavoval.

Vyňal hodinky. „Bude už čas,“ povrával po chvíli mlčania zdvorilo a hľadel na ciferník, ale nevidel ani ručičky, ani číslice.

„Prosím, poďme dovnútra! Starý otec nás chce tuším predstaviť spoločnosti pred sobášom.“

Otvoril úslužne dvere. Zodvihla si dlhú vlečku a prešla ľahúčko popri ňom. Ovanula ho pri tom sladká vôňa rezedy a konvalinky a bolo mu pritom veľmi divno. Bez slova prešli chodbu až do prvej dvorany. Tam prichádzal im v ústrety starý pán. Videl pritom Adam, ako krásne vedia žiariť oči jeho nevesty, ako vrelo vie sa ona privinúť k starému otcovi.

Prešlo obradné predstavenie, prišiel čas odchodu do chrámu. Dala sa Margita, belšia ako ten svadobný závoj, vyzdvihnúť ženíchovi do kočiara. Nespočinula žehnajúca ruka na jej hlave. Cítila, že je sirotou nemajúcou nikoho na šírom svete, kto by ju ochránil pred týmto strašným krokom. I ona utiekla by najradšej, tak ako pred chvíľou Adam.

Na celej ceste k chrámu neprehovorili spolu slova. Na to, čo sa tam v chráme s ňou dialo, zostala jej iba hmlistá rozpomienka.

Odozneli obrady i prísaha, viažúca na celý život; odviedol si Adam Orlovský — ktorý sa už nehanbil, že musí hrať ženícha tak krásnej nevesty — Margitu domov.

Nastala i skončila sa skvostná hostina. Svadobní hostia sa rozišli, okrem tých, čo cez noc zostali na Orlove, okúzlení nevestinou milostnosťou — a za mladým párom zavreli sa dvere Margitinho salónku.

„Prial by som si, aby sme konečne nemýleno spolu pohovorili,“ začal pán Adam zdvorilo. „Posiaľ nebolo možno. — Starý otec si žiada, aby sme zajtra navštívili Hôrku, tvoj veľkostatok.“

Pokývla hlavičkou a uprela na neho po prvý raz priamo tie veľké, čarovné oči.

„Načo by sme tam išli, keď starý otec s nami nepôjde? Ak je Hôrka môj veľkostatok, obzriem si ho dakedy s ním.“

On sa zmiatol.

„Vieš,“ preriekol, „mali by sme podľa spoločenského pravidla ísť na svadobnú cestu. No keď ja mám pred sebou cestovanie a spoločnosť dlho na mňa čakať nebude, tak bude predsa prirodzenejšie, aby som cestu nastúpil z Hôrky.“

„Prečo? Máš slobodnú vôľu robiť, čo a ako chceš. Pre nás netreba svadobnú cestu, načo by si sa bavil kvôli ľuďom?“

„Kvôli ľuďom nie!“ prešiel si rukou vlasmi. „Ty sama nebudeš to považovať za urážku, keď tak hneď po svadbe odídem?“

„Ja?“ pozrela sa na neho. Jemu sa zdalo, že v tých čiernych hlbinách utonie. „Spravili sme deduškovi po vôli, išlo o neho a nie o nás; medzi nami je tým všetkému koniec.“

Vyskočil z leňošky: „Margita, čo to hovoríš?“

I ona sa narovnala.

„Veď len práve čo sme si prisahali!“

„Ó, tú prísahu — pokiaľ ide o vernosť — môžeme dodržať celkom dobre. Ináč, neboj sa, ja ti v ničom a nikdy nebudem na prekážku. Dovoľ, musím sa trochu vzdialiť, no, prídem hneď; ak ťa mám pri deduškovi zastúpiť, musíme o našich záležitostiach spolu hovoriť.“

Stál ešte vždy na tom mieste, kde ho nechala, zamračený, zamyslený, i keď sa už vracala. Čo vlastne chcel? Desil sa predtým okovov a teraz, keď ona tak pokojne dávala mu na vedomie, že to, čo sa stalo, bol len obrad pre svet, ktorý ich dvoch nezblížil, urážalo ho to v hlbinách duše. Bol síce vychovaný povrchne. Do istej miery vštepil mu starý otec mravné zásady, ktoré, ako myslel, dodnes ho udržali pred pádom. Vďaka tomu i preto, že bol starší, mal predsa zrelší názor na manželstvo ako ona. Vedel, že taký pomer medzi nimi trvale je nemožný. Že tak veci brala, nemohol jej zazlievať. Veď nemala ani 18 rokov, neznala život. Jeho rozčuľoval len ten spôsob, akým mu dala na vedomie, že jej je tak zbytočným, ako ona jemu.

Práve len čo stačil domyslieť, že tá vec musí vziať nejaký iný obrat, vrátila sa už bez venca a závoja, menej ideálna, zato stokrát ľúbeznejšia. Sadla si ku krbu, vyložila na nízku podnožku malé, v bielych topánočkách obuté nôžky, ponúkla mu so zdvorilou vážnosťou leňošku oproti.

„Rada by som vedieť, v čom a ako ťa mám zastúpiť u nášho starého otca?“

„Nerozumiem, ako to myslíš. Zaujatý stále vedou, nebol som starému otcovi užitočný ničím, okrem prázdnin.“ Oprel sa o krb, neprijímajúc leňošku, skrížil ramená na hrudi. „Zato mne oznámili, že ty si sa hneď z príchodu znamenite vžila do úlohy orlovskej veliteľky,“ dodal s poklonou.

„Prišla som, aby som deduškovi bola užitočná,“ odmietla poklonu cudzo. „Spravím všetko, aby bol spokojný; avšak chcem žiť len jemu.“

„Je veľmi divné, že také dačo môžeš hovoriť mne — a to pár hodín po sobáši,“ podotkol úsmešne.

Nepozrela na neho, tvárička jej schladla.

„Divné? Však medzi nami dvoma, vďaka tvojej otvorenosti, bolo ešte pred sobášom všetko jasné a všetko ustálené, aby sme vedeli, že naše cesty sa až po hranice vernosti úplne rozchádzajú. Ty budeš žiť svojím výskumom a ja deduškovi; myslím, že je predsa všetko v poriadku?“

„Ó, áno,“ narovnal sa pyšne; „som ti vďačný, že ma tak uvoľňuješ; bo uzavierajúc sňatok s tebou, rozmýšľal som, že predsa jeden druhému niečo poskytnúť musíme.“

„Neviem, veru, čo by som ja mohla poskytnúť tebe,“ prehovorila vážno, odhŕňajúc kučerinky z čela. Bola pritom taká ľúbezná, že pod vplyvom pohľadu na ňu zmizla hrdosť z jeho tváre.

„Ja, pokiaľ ide o mňa, ešte menej,“ vetil zase zdvorilo.

„Zostaneme teda pri tom: ty pôjdeš hneď zajtra so svojimi priateľmi a ja zostanem pri deduškovi. I teraz im, myslím, už chýbaš.“ Dala mu zdvorilo na vedomie, že chce byť sama.

Odporúčal sa a odišiel, — lež nie za priateľmi.

„Aká je ona zvláštna,“ myslel v svojej izbe. „Bolo by snáď predsa lepšie, keby som hneď po svadbe neodchádzal a neodišiel od nej skôr, kým sa vpravíme do nových okolností. Ach, že nemožno mi už záväzky rušiť, ani odročiť! Čo by si pomyslel profesor a čo starý otec? Že nie som dôsledný. Veď táto cesta potrvá sem i tam najviac dva mesiace, potom prídem; knihu možno písať aj doma. A keď budem s ňou hotový, vydám sa na cestu dlhšiu i ďalšiu.“

Tak myslel pán Adam. — A Margita? Kľačala pri leňoške, v ktorej predtým sedela, a plakala. On sa jej neospravedlnil ani jedným slovom za urážku spôsobenú v liste. Že vraj si mali jeden druhému niečo poskytnúť? Nie, nikdy! To sa od nej nedožije. „Ja mu nikdy, nikdy neodpustím, že ma pohanil takú nevinnú a ani len nevie či nechce vedieť, čo urobil,“ — sľubovala si v rozhorčení. Považoval život po jej boku za nevyhnutnosť, do ktorej sa musí tvrdo vpraviť. Nuž ona mu to usporí. Môžu žiť vedľa seba, ale nikdy nie jeden druhému!