ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte len svitalo, zobudil sa Nikolaj Korimský spánkom neobyčajne občerstvený. Pretože tu nikoho nebolo, kto by mu zabránil, asi o štvrť hodiny vyšiel na chodbu už úplne na vychádzku vystrojený. Všade bolo ešte úplné ticho. Len vo dvore, keď ním prechádzal, zamerajúc k veľkej záhrade rozloženej tesne pod zrúcaninou, chodili paholci okolo koní a rožného dobytka. Mladíkovi bolo tak voľno, tak dobre v tom rannom tichu, v tej samote. Rozhliadal sa s úľubou po záhrade naplnenej skorým jarným kvietím. Vdychoval do seba vôňu španielskej bazy i kvetu nepravých jasmínov, nočnej ruže a iných zjari kvitnúcich krov, ktorými pomedzi skalami ľudská ruka vysadila celú stenu až pod starý zámok. Nad umelo sadenými krami nasial sám Hospodin kríčkov bieleho tŕnia. Tie ranným vetrom hýbané sypali celé záplavy bielych lístočkov do záhrady.

Ó, ako tu bolo krásne! Miloval vždy záhradu rodného domu. Pre jej poviestkovú polohu nemohol mu ju nahradiť nijaký umelý jednotvárny park. No tak krásnou nezdala sa mladému Korimskému nikdy. Keď ju posledný raz videl, leteli nad ňou pochmúrne jesenné hmly. Medzi tým časom ležala tá pre neho tak bolestná a strašná zima. A teraz tento nový, krásny život v prírode. No či len v prírode? Nebolo i v ňom samom mnoho nového? No ako prarozdielneho od tejto prírody! Či nenaučil sa cez tú zimu umeniu najťažšiemu: trpieť a nereptať? Či neklesli do hrobu cez tú zimu všetky zlaté nádeje a plány do budúcnosti? Či nenastávala mu ešte jedna ťažká úloha: hľadieť bez zbabelosti do vlastného hrobu? Áno, v ňom bolo mnoho nového, a najnovšia myšlienka na život za — hrobom.

„Až uvidíte prírodu v celej jarnej kráse,“ písal Ursíny v poslednom liste, „potom si predstavte, že taký svieži, krásny, bezbolestný, plný blaženosti, svetla a farieb bude i ten náš nový život za bránami smrti. A to bude na ňom najkrásnejšie: búrky ho neporušia, víchre v ňom škodu neučinia, hmly čistotu vzduchu nezatienia, mráz kvietie nespáli, bo tá večná jar nepodlieha nijakej zmene; ona je večná.“

Ach, tie krásne, zlaté slová ako hojivo účinkovali na ubolené srdce! Žiť večne ešte raz, nie hniť len a rozpadnúť sa v prach, akoby nikdy nebolo bývalo na zemi človeka! „Lebo ja žijem, aj vy budete žiť,“ opakoval si polohlasne mladík.

Oprel sa o strom a hľadel snivo na zrúcaninu a ponad ňu vyššie k zorami pokrytým nebesiam. „Kristus umrel,“ dumal ďalej, „a teraz je zase živý a viac nezomiera. No ako to povedal včera Miroslav: On umrel za teba i za mňa, a tak má právo darovať život tebe aj mne. Pros Ho, On ti ho dá; Večný život začína sa už tu na zemi; tak ako v tej zdanlivo mŕtvej prírode leží skrytá nášmu oku neviditeľná moc k novému životu: ona sa ukáže na jar.“

Mládenec sklonil hlavu a hoci ústa mlčali, z hlbín srdca vzlietla konečne po týždne trvajúcom zápase tmy so svetlom prvá modlitba: „Ó, Kriste Ježišu, zmiluj sa nado mnou a daruj mi ten nový, večný život. Amen!“ Zašumel vetierok, pohol ratolesť na rozkvitnutej čerešni. Jedna sa sklonila a dotkla svojimi kvetmi zlatých vlasov a bieleho mladíkovho čela. Ucítil toto slastné dotknutie vo všetkých žilách. Bolo mu, akoby nejaká svetlá ruka navždy zotrela chmáry bázne smrti z jeho čela. Pribehol k prvému z kamenných sedadiel, ktorých bolo tu dosť, a hodil sa naň, nevšímajúc si rosy. Vyňal z náprsného vrecka Nový zákon a dal sa čítať. Otvoril sa mu tam, ako Mária hľadala mŕtveho Ježiša a plakala nad prázdnym hrobom i jasala uvidiac ho živého za sebou. Cítil pritom zvláštnu posvätnú rozkoš, ako nikdy necíti ani nepochopí zdravý človek, ktorému sa myšlienka na smrť zdá byť ešte veľmi ďalekou.

Obrátil listy, prečítal ešte raz mnohokrát počas choroby čítanú históriu Pánovho utrpenia. A ustavične znelo mu v ušiach pritom „Za teba i za mňa umrel“.

Zore zhášali, slnko vstávalo; sľuboval svitnúť krásny deň. Až vzíde, pod pocelovaním slniečka skvitne nejeden vonný kvietok pred očami a ku cti svojho Stvoriteľa. Ach, ale sotva ktoré bolo ružovejšie a Jemu drahšie nad to, čo nesmelo rozvíjalo vonný kalíšok, skropené jarnou rosou Božej milosti v mladom srdci. To kvieťa prvej lásky, ktoré precítilo k dosiaľ nepoznanému — ale teraz vzácnemu nebeskému Ženíchovi.

Mladík vyskočil. Telesná slabosť akoby spadla z neho v bezprostrednej blízkosti toho Ježiša, ktorý má život sám v sebe. Dal sa prechádzať, zatúžil vyššie a vyššie. Často ako chlapec i už čo mládenec lozieval po týchto skalách; a nemal väčšiu radosť nad tú, keď mohol vyliezť po hodne príkrej strane až na hradby starého zámku. Teraz nehľadal síce príkru stranu, zvolil miernejšiu.

Na prvom balvane zastal. Pod nohami ležalo mu mesto. I napadlo mu zrazu, že tak pod Golgotou ležal Jeruzalem. Ba, že mu to nikdy predtým nenapadlo, aká tvrdá to bola chôdza hore na Golgotu pod krížom za cudzie viny.

„Čo sa to udialo so mnou? Ako ľahko môžem teraz na to myslieť a predtým som ani nechcel ani nemohol,“ dumal sám v sebe. „Snáď preto, že vtedy som o tom vedel, ale bola mi ďalekou, cudzou. A teraz som v ňu uveril a tým všetko to, akoby sa udialo včera; včera smrť Syna Božieho a dnes zmŕtvychvstanie. Nemohol Boh skutočne ľudské pokolenie ináč vykúpiť zo skazy a z večnej smrti, len smrťou jediného vlastného Syna?

Ako veľmi zúfal si môj otec, keď nechtiac zapríčinil nebezpečenstvo smrti svojho syna. A Boh toho svojho poslal trpieť a umrieť, a ako umrieť! Čo cítil pri Jeho smrti, keď sa slnko zatmelo, zem sa triasla, skaly pukali a tam z kríža znelo to úzkostné: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Čo cítil pri pohľade na zúboženú, v krutých mukách pohrúženú bytosť, pri pohľade na také umieranie? Čo cítil Boh!? — Mal moc zastaviť, prekaziť tie muky, mal moc pomstiť tú krivdu, ale neučinil. Kto to môže pochopiť, čo Ho k tomu viedlo? Miroslav hovorí, že láska. No áno, však stojí: Tak Boh miloval svet, že Syna svojho jednorodeného dal. Miloval svet? Divné. Že svet? — Je tým povedané, že celé ľudské pokolenie? Zaiste. Teda miloval tak nepochopiteľne, tak veľmi aj mňa, aj mne Ho dal, aj za mňa Ho dal umrieť — a ja som to dodnes nevedel, či nerozumel a ešte nikdy som nepoďakoval, ani Jemu, ani Pánovi Ježišovi. Ku všetkým mojím ostatným hriechom pripojuje sa ešte i tento a On je zaiste najväčší.“

Mladíkova hlava pod ostňom tohto poznania klesla k hrudi. Pripadal si ako hrozný nevďačník. Celý jeho veselý, svetácky život, prežitý bez Boha, bez Krista doľahol na neho ako hora. Schádzal pomaly zo skál. Do stredu temnoty, aká ho teraz objala, znelo mu v duši: Ale všetkým, ktorí Ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími.

Nuž áno, to je to: Boh mi Ho dal, ale ja som Ho neprijal. Mohol som byť synom Božím ako Miroslav a teraz som vinník, ktorý sa ani hore nesmiem podívať.

„Úbohá duša, keď ťa konečne Pán Ježiš vzkriesil k novému životu, prečo váhaš ísť k Nemu a dať si darovať všetko?“ akoby šumeli smutne jedle, tvoriace malý hájik, ešte v ohrade záhrady Korimských ponad hlavu zarmútenej mladosti.

Zrazu vyrušili mladíka z ťažkých dúm kroky; zdvihol temer radostne hlavu. Zatúžil po človeku. V cítenej blízkosti dobrého, ale urazeného — ako myslel — Ježiša bolo mu priúzko. Stromy sa rozstúpili a medzi nimi presvitajúcim slniečkom akoby nesený zastal Ursíny. Vzájomné prekvapenie bolo patrné; mladíci jeden druhého tu nečakali.

„Skadiaľ ideš, Miroslav?“ spytoval sa po uvítaní Korimský.

„Z mesta, Nikuška.“

„To si musel ísť ale poza mesto.“

„Áno; spravil som si prechádzku. Ale že ty si už hore, to by som si nebol myslel. Pán môj ti dal zaiste dobrú, pokojnú noc.“

„Ó, veľmi dobrú; vstal som čerstvý, svieži, ako ešte od choroby ani raz.“ Mladíkovým čelom preletel mrak. „Tu v tej jarnej prírode bolo mi tak dobre. Pochopil som i uveril v život za hrobom i prosil som za ten nový život. Zatým prišla taká zvláštna radostná chvíľa, ale teraz,“ Nikolaj hodil rukou, „je to už všetko tam a ja som omnoho biednejší ako prv.“

„Nemožno, Nikuška!“

„Ó, možno!!“

„A nemohol by si mi povedať, v akom ohľade?“

Ursíny zadržal priateľovu ruku, viedol ho k pletenej pohovke. Sadli si priam proti svitajúcemu slniečku, ktoré utvorilo okolo nich zlatistý rám.

V tíšine vonného májového rána, hlavu opretú o priateľovu hruď, nepadala tak veľmi ťažko dobrovoľná spoveď. Rozprával Nikolaj Korimský o svojom živote bez Boha, o svojom naháňaní sa za úmyslami do budúcnosti, diktovanými ctižiadosťou. Z toho prešiel na dnešné myšlienky tam na skalách, na tú lásku Božiu a svoju nevďačnosť a končil: „Tak vidím, že všetko je stratené. Nemám právo povedať, že som biednejší ako prv? Poznal som pravdu, no tá pravda ma odsúdila, všetko je stratené!“

„Áno, Nikuška, všetko, len Pán Ježiš nie.“

„Ako to?“ Nikolaj prudko vstal, zastal pred priateľom.

„Všetko je stratené,“ opakoval mierne Ursíny, „tvoja domnelá čistota, tvoja spravodlivosť, bezúhonnosť charakteru, tvoje plány do budúcnosti, tvoje ctižiadostivé modly, tvoj celý minulý život strávený bez Boha, to všetko je stratené v tej chvíli, keď vyslyšal ťa môj Pán a dal ti ten nový, večný život. Vtedy si to všetko stratil, Pána Ježiša nie, lebo toho si ešte nemal; Boh ti Ho dal, ale tys’ Ho neprijal. Čo nemáme, to nie je naše, to nemôžeme stratiť. Si práve taký nevďačník, ako som bol ja. No, či ním chceš zostať? Neprijal si dodnes Pána Ježiša, prijmi Ho dnes a poďakuj dnes za Neho Otcovi dobrému: Nikuška drahý, poď, učiň to hneď!“

Mladý asistent vstal, hodil sa pri lavičke na kolená a nečakajúc, či ho priateľ nasleduje, dal sa prosiť i dobrorečiť. Keď stíchol, splynulo z pier ticho plačúceho mladíka:

„Pane Ježišu, odpusť, prijmi ma, staň sa mojím! Ó, Bože veliký, dobrý, svätý, beriem z Tvojej ruky ten drahý dar a ďakujem Ti zaň! Uveril som, že si miloval i mňa nehodného. Ó, daj aj mne moc, byť Tvojím synom! Amen!“

Ešte chvíľu kľačali oba mladíci. Potom povstali a padli si jeden druhému okolo krku. A teraz to bol Ursíny, ktorý zaplakal. No, len okamih a slniečko ich s úľubou sledovalo, ako ruka v ruke chodili záhradou. Myšlienkami boli ďaleko, vysoko, tam, kam odišiel On, tá zosobnená láska nebeského Otca, zanechajúc po sebe jediné prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som vás miloval ja.

V tej chvíli im vôbec nepadlo ťažko vyplniť toto prikázanie. Zrazu Nikolaj postál. Zahľadel sa chvíľu na mestečko pri nohách, potom sa rýchlo obrátil:

„Miroslav, a kde je ten dom, v ktorom ty mávaš svoje zhromaždenie?“

„Vieš o našom zhromaždení?“ zadivil sa Ursíny.

„Margita mi písala. No nielen to; posledne mi písala, že poznala pravdu a blud a že je odhodlaná prihlásiť sa k evanjelickej cirkvi. Drahá moja sestrička prijala Pána Ježiša prv ako ja. Vtedy som ju nerozumel; dnes už rozumiem. A nevýslovne ma teší, že spolu budeme kráčať po jednej svetlej ceste. No nemyslíš, Miroslav, že moju drahú Margitu očakáva priveľký boj? Orlovskí sú tuhí katolíci: čo povedia?“

Jasný mladíkov obličaj pokryl tieň náhlej obavy.

„Každého kresťana, Nikuška, očakáva boj; ale Boh nám dáva víťazstvo vždycky skrze Pána Ježiša. Drahý náš Pán nikdy nepostaví zlato do takej horúcej pece, aby zhorelo, ale iba, aby bolo prečistené.“

„Verím, On je láska. A Margita zaiste dokáže byť zlatom; ale ona je taká mladá, slabá, neskúsená.“

„To hej; no má dvoch bratov.“

„Dvoch? Ako to myslíš?“

„Jedného na nebesiach, a druhého tu dolu; ten hore ju obdarí silou, a ten dolu jej zastane pomocne po boku. Či nie?“

„Ó, áno. A nechcem sa starať skôr, kým som nepoznal Adama Orlovského. Nehovorme radšej o tom, odbočili sme — kde je ten dom?“

„Tam, hľa, práve naproti.“

Mladý asistent prešiel si rukou náhle zblednutým obličajom.

„Že sa ich tam vraj mnoho schádza počúvať Slovo Božie. Sú to len samí evanjelici?“

„I niekoľko katolíkov; no prevažne evanjelici.“

„Hľa, vidíš, ako je to, musel si prísť až ty, aby si sa zaujal nás nevedomých, rozptýlených evanjelikov. Ináče žili sme celkom bez Boha i bez náboženstva. Mňa posielal aspoň otec na konfirmačné vyučovanie, bo mal kone, mohol som sa zaviesť; ale čo ostatní moji vrstovníci? Do školy chodili katolíckej a náboženstvo neučil ich nik. Čomu to pripísať, Miroslav? Veľkej chudobe evanjelickej cirkvi?“

„Sčiastky áno. Tak napríklad: keby evanjelická cirkev nebola chudobná, mohla by vydržiavať evanjelistu, ako ich mnoho jestvuje v Nemecku. Tento evanjelista by mal na starosti rozptýlené evanjelické duše tak v Podhrade, ako aj na okolí. Viedol by s deťmi nedeľnú školu, zhromažďoval by k sebe odrastenejšiu mládež. V nedeľu by kázal v prenajatom dome atď.“

„No áno, tak by to malo byť; a teda len chudoba je príčinou tejto biedy!“

„Dvojaká chudoba, Nikuška, jedna telesná, druhá duchovná; bo nieto lásky k Pánovi Ježišovi. Keby bolo lásky, verím, že našlo by sa dosť jednotlivcov, ktorí by mnoho mohli vykonať.“

Do belostných mladíkových líc šľahli ruže:

„Nesúď nás Miroslav, prosím. Sme vinní, je pravda; no ako milovať toho, koho ani neznáme?“

„Máš pravdu, Nikuška. Ja som teba nesúdil, ani nikoho.“

„Verím, si príliš dobrý, zhovievavý; ale ja súdim seba. Lebo keď uvážim, koľko som ja spotreboval v školách na svoju osobu a potom na veľkopanské chúťky, z toho by každoročne — keby sme sa len traja podobní boli zišli — mohol žiť ten evanjelista a u nás by mohol bývať.“

Zvláštny zásvit ožiaril tvár mladého asistenta; neušiel priateľovi.

„U vás bývať? Áno, keby ste mu vy dali byt a keby to bolo možné čiastočne i stravu, nepotreboval by tak mnoho; a oni by nezostali opustení,“ vravel polohlasne.

„Čo si to povedal? Žeby nezostali opustení?“ Nikolaj temer prudko ovinul rameno okolo priateľovho pásu. „Snáď len nemáš vôľu odísť teraz, kde ťa tak veľmi potrebujeme, obzvlášť ja a Margita?“

„Ó, nemám; ale dovoľ, aby som ti vec objasnil. Riadneho evanjelického kaplána by katolícka cirkev musela nechať na pokoji v Podhrade, bo jeho by chránil i zákon. Mne dnes-zajtra bude znemožnené hlásať Krista toho ukrižovaného, bo ja to robím súkromne, bez vyslania a bez dovolenia. Mám za sebou jedine Boží zákon a na ten sa svet nikdy nepýtal. Keď Pán Ježiš bude žehnať a naše zhromaždenie tak rásť ako rastie, a keď sa bude šíriť živé, viditeľné kresťanstvo, obvinia nás zo sektárstva, z bludu, a to nielen katolíci. Príde zákaz a ja sa nebudem ani smieť, ani môcť protiviť vrchnosti. Mnoho som už o tom premýšľal; no verím, Pán Ježiš ma vyslyší a sám povedie svoje začaté dielo.“

„Miroslav, a poznal by si muža, ktorý by mohol prevziať miesto evanjelistu?“

„Neznám, Nikuška. A vôbec evanjelici v Uhrách ešte tak ďaleko neprišli, ako v Nemecku, aby boli nahliadli, že i okrem farárov treba ľudí, ktorí by konali vnútornú misiu. Oni by sem mohli dosadiť takzvaného levitu, kazateľa i učiteľa v jednej osobe; no ak by mal Pána Ježiša v srdci, i tak by bolo dobre.“

„Ó, Miroslav, postaraj sa o toho levitu; to ostatné nechaj na starosti nám, otcovi a mne.“

„A mne!“

„Aurel!“

Oba mládenci pobehli oproti tretiemu, ktorý im kráčal v ústrety so zjavným odbleskom šťastia na hrdovoľnej^[19] tvári.

„Prijmete ma za spojenca? Som tiež evanjelik.“

„Prirodzene, že prijmeme. Počul si, čo hovoril Miroslav?“ „Čiastočne áno. Tá vec sa dá tak ľahko uskutočniť. Mal som v úmysle vykonať cestu, ktorá by ma stála pár sto zlatých. Keď zostanem doma, môžem sa tých peňazí celkom zrieknuť. A keď sa pripojíte i vy, na rok alebo dva poistíme živobytie tomu levitovi.“

„To hej; o jeho budúcnosť by sa dalo ľahšie postarať, ale kde ho vziať!“

„Ó, Miroslav nájde pravého muža,“ tvrdil Nikolaj živo; „on si ho vyprosí.“

„Tak už hej; bo ináč nezdá sa mi, že by medzi slovenskými pánmi teológmi, ktorých som mal príležitosť vo Viedni spoznať, našiel sa jeden, ktorý by Pána Ježiša miloval a Jemu slúžil.“

„Čo nič nevravíš, Miroslav?“

„Premýšľal som o istej veci, za ktorú vás chcem poprosiť. Verím, že vaše predsavzatie je opravdivé, dovoľte mi teda konať čo najskôr. A ak nenájdem mladého muža, ktorý by mal Krista zjaveného, ktorý by mal v sebe ten oživujúci prameň živej vody, tak mi dovoľte odporúčať vám mladíka, ktorý Pána Ježiša miluje. Vy mu pomôžete študovať v misijnom ústave štyri roky a stať sa prvým evanjelistom na Slovensku. Smiem rátať s vami? Či žiadam primnoho? Ak áno, odpustite; neznám vaše pomery.“

„Všetko by sme ti odpustili, keby bolo čo odpustiť za dôveru, ktorou si nás poctil,“ vážne ubezpečoval mladý Rus. Nikolaj vtisol vrelý bozk na čelo prositeľa.

*

V živom hovore opúšťali záhradu. Boli už pri mrežovej bráne vedúcej k mestu, keď sa zrazu otvorila a s radostným: „Vy ste tu, pán Ursíny?“ vbehol asi trinásťročný chlapec. Iba zbežne pozdravil oboch pánov a podával mladému asistentovi ceduľku. Husto bola popísaná a skúmavému zraku mladého doktora neušlo, akú hlbokú bledosť vyvolali tie riadky.

„Povedz, že určite prídem,“ vravel chlapcovi. Vyprevadil ho von z brány, tam mu ešte niečo povedal a zavrel za ním.

„Kto ťa to volá?“ spytoval sa Nikolaj napnuto.

„Moja spolupracovníčka, slečna Anežka Hastinská.“

„Tam do domu pre zhromaždenie? To vezmi aj mňa; pôjdem s tebou.“

Mladý asistent sa oprel o bránku.

„Ak vám ľúbo obom, tak poďme.“

Aurel čakal s istotou zápornú odpoveď, súhlas ho prekvapil.

Mlčky opustili záhradu a mlčky obišli značnú časť ranným tichom objatého mestečka. I potom vravel najviac len Nikolaj Korimský. Tak prišli po domček — —

Tam, keď uviedol mladý asistent priateľov do izby pre zhromaždenie a ospravedlnil sa im, zanechal ich samotných. Chvíľu prezerali harmónium i na ňom poukladané tlačené i písané piesne, nástenné verše pekne rozvešané medzi oknami. Pritom Nikolaj myslel, aké je to chudobné a ako celkom ináč musí celé to zariadenie vyzerať, až oni, Korimskí, sa ujmú tejto veci.

Aurel zase dumal, že tak asi, ba omnoho chudobnejšie — vyzerala tá chyžka, v ktorej jeho matka prišla k poznaniu pravdy.

Zrazu sa im oči stretli a ako to tak často býva, zaujala ich jedna a tá istá myšlienka:

„Aurel, pamätáš sa,“ vztiahol Nikolaj ruku po priateľovi, „v mojej chorobe sme si sľúbili, že budeme hľadať svetlo?“

„Áno; a ďalej?“

Mladý doktor zavrel priateľovu pravicu.

„Ja som ho už našiel, Aurel. Moje vtedajšie tušenie bolo práve bez poznania tej pravdy, ktorú dnes znám; večnosť pre mňa bola by bývala veľmi hrozná. I dnes som nevďačníkom, ktorý si zaslúžil, aby nikdy neprišiel domov k Otcovi nebeskému. Musel som ti to povedať, bo ja chcem žiť ten nový život novým spôsobom a tebe by to bolo divné.“

Mladý Rus sa zamračil.

„Máš pravdu, mne by to bolo divné, keby som ho sám nechcel žiť nový.“

„Aurel, i ty? Ó, to je krásne! Nepovstane teda medzi nami žiadna nezhoda. Ako sme predtým kráčali po svojej ceste vždy ďalej a ďalej od Boha, tak i teraz po tej Božej bližšie a bližšie k Nemu. Ach, nijaká trhlina, nedorozumenie, ale jednota: Margita, ty a ja: to je vskutku krásne!“

„I Margita? Máš pravdu, Nikolaj, to je viac než krásne; ale ty sa nepýtaš, ani nežasneš nado mnou?“

„Nad tebou? Veď ty si veril v Boha i vo večnosť. Ako ľahko bolo tebe poznať celú pravdu. A že tvoja duša bojovala v posledné týždne tak ako moja, to som videl. Len to mi, prosím, povedz, kedy ti daroval Pán Ježiš ten večný život?“

„Ako dobre si to vyjadril! — Včera v noci. A tebe?“

„Dnes ráno. Temer razom.“

V rozhovore zabraní priatelia ani nezbadali, že prešla hodná chvíľa samoty, kým sa zase otvorili dvere a vstúpil Ursíny.

„Dobre, že ideš,“ zavolal mladý doktor. Pokročil oproti, chcel dodať: ,Musíme ti oba za terajšie šťastie poďakovať‘, ale zarazil ho pohľad do značne bledej priateľovej tváre. „Jeho tu čosi zlé čakalo,“ pomyslel si.

„Prepáčte, ak som vás dlho nechal samých; i teraz prichádzam s veľkou prosbou.“

Jemný hlas mladého asistenta sa zlomil.

„Dovolíš, Nikuška, aby som ti smel niečo povedať?“

„Prirodzene; povedz všetko a žiadaj čokoľvek; my sme príliš veľkými tvojimi dlžníkmi, aby sme ochotne a radi nevyhoveli každej tvojej žiadosti, ak je jej vyplnenie v našej moci.“

„Toto je v tvojej moci, Nikuška. Včera po večernej hodine našiel som na lavičke pri našom domku sedieť neznámu dámu, ktorá vykonala ďalekú cestu, aby sa dozvedela niečo bližšieho o svojom chorom synovi; ale príbuzných, ku ktorým išla, nebolo doma. Tak musela ísť hľadať si nocľah v hostinci. Bola žiaľom príliš skľúčená a k tomu ešte po chorobe, nevládala ďalej. Pretože tu v dome má pani Hastinská hosťovskú izbietku, oznámil som jej to. Ona veľmi vďačne prijala ponúknuté prístrešie. Ale príliš veľké napnutie mysle a nezvyklá telesná únava premohli paniu, ona zase ochorela. Je len jedna nádej: Keby mohla vidieť svojho syna, verím, to by ju pozdvihlo natoľko, že by sa mohla vydať na cestu domov.“

Ursíny zmĺkol. Užasnuto na neho zahľadený zaujatý mladík nevidel, ako ťažko padá mu každé slovo.

„Povedal si, Miroslav, že ja ti mám v dačom pomôcť; v tejto veci ako?“

„Azda potrebuje tá pani prostriedky, alebo kone na odvoz,“ ohlásil sa Lermontov.

„Nie, Aurel; ona nič nepotrebuje, len vidieť svojho syna a dosiahnuť tak uistenie, že žije, a jeho odpustenie.“

Oba priatelia pozreli veľkým pohľadom na vraviaceho.

„Nikuška, dosiahol si dnes nový život, ten večný život, stala sa ti veľká milosť, pravda. No niekoľko krokov od nás je tvoja zablúdená síce, ale predsa milujúca matka, ktorá prišla zďaleka dohnaná túžbou, aby sa niečo o tebe dozvedela. Nikuška, poď prosím za ňou, veď len na okamih, dokáž, že si dobrý!“

„Moja matka, vraj prišla za mnou?“ ľaliovo zblednutý mladíkov obličaj pokryl záblesk hrdej nevole a odporu. „Po rokoch si spomenula, že má syna? Načo? Však ona ho nemá; práve tak, ako tento syn je dávno sirotou, dávno! Nikolaj Korimský nemôže nikdy ísť za pani barónkou Rainerovou!“

Horkosť urazenej duše a raneného srdca vyznievala z mladíkovho hlasu.

„Nesúďte, a nebudete súdení; odpúšťajte, a bude vám odpustené,“ ticho splynulo z bledých perí mladého asistenta; oprel sa neďaleko dverí o stenu.

„Ó, Miroslav, všetko žiadaj odo mňa, ach len toto nie. Veď ak chceš, odpustím a nikdy viac nebudem spomínať; môžeš aj ísť a povedať jej to: ale vidieť ju nemôžem, nie, nikdy.“

Nadprirodzené rozčúlenie striaslo útlu postavu mladíka.

„Miroslav, nepochopím to, ako môžeš také niečo žiadať od neho!“ zvolal vtom mladý doktor. „Či nevidíš, že by ho to zabilo, keby išiel? Chceš jeho život obetovať pre chúťku nešľachetnej ženy?“

„Keď sme my boli ešte hriešnici, Kristus zomrel za nás,“ hovoril ticho mladý asistent, a jeho neskonale smutný pohľad dotkol sa oboch priateľov. Potom sklonil náhle hlavu k hrudi, prešiel rukou po stene, ako človek, ktorému sa pred očami zotmieva, otvoril i zavrel za sebou. Nešiel ďaleko, len po stoličku v predsieni; tam si sadol, podopierajúc hlavu do oboch dlaní.

Zrazu vrzli dvere.

„Miroslav, ty si ešte tu? Ó, dobre!“ zaznelo nad ním milým, radostným hlasom. „Ja som ťa zarmútil, ale odpusť, bolo to strašné, no zvíťazil som: poď, zaveď ma, nech dokážem, že sa stanem hodným toho nového života.“

„Miroslav, hneváš sa na nás? Sklamal si sa v nás?“ sklonil sa k sediacemu i mladý doktor.

Konečne sklesli ruky z tváre. No oba priatelia temer uskočili, aká bledá a zmenená bola ostňom vnútornej bolesti.

„Tak veľmi sme ťa zarmútili?“ objal Nikolaj Korimský vstávajúceho.

„Vy nie.“ Ursíny pokúsil sa o úsmev. „A vďaka za milosť, ktorú mi teraz preukazujete, obzvlášť ty, Nikuška. Ó, ver, nikdy nebudeš ľutovať dobrodenie, ktoré si učinil svojej matke. Verte mi, ona nie je taká, ako si myslíte. Skôr sú vinní tí, ktorí ju nechali vyrásť bez Boha, bez Krista, bez základu a opory. Keď prišlo nešťastie, nemala sa kam utiecť, o čo sa oprieť, ach, tak padla. Ale kto z nás je bez hriechu, hoď prvý na ňu kameň. No poďme!“

Keď prekročili prah neveľkej izbičky, vstala pri posteli sediaca dievčina, a ticho, takže ju temer ani nezbadali, vyšla popri nich von. V izbe pre zhromaždenie hodila sa na kolená. Ó, veď ako veľmi potrebovali ľudské srdcia tam vnútri posilu z nebeskej výsosti pre túto chvíľu! Potreboval ju bledý, zmužilo k posteli kráčajúci mladík. Potrebovala ju obzvlášť pani, čo ako krásny, ale priveľkou horúčosťou spálený kvet odpočívala na posteli.

Dlhých šestnásť rokov minulo od hodiny, keď poslednýkrát videl Nikolaj Korimský svoju vrelomilovanú matku. Šestnásť rokov minulo, od onej strašnej noci, keď sa zúfalý otec vrátil zo súdnej siene. Plačúcemu chlapcovi na jeho otázku: „Kedy sa vráti matka i so sestričkou; prečo neprišla teraz?“ odvetil: „Ona sa už nikdy nevráti k nám, sme navždy rozlúčení.“

Šestnásť rokov bolo medzi týmto ránom a tamtým, keď malý Nikolaj utiekol otcovi. Bežal Podhradom i cestou a nezastavil sa až v parku Orlova. Tu na náruživý plač, ktorým doliehal na starého otca: „Daj mi moju mamu, ja chcem mamu a Margitu!“ dostal odpoveď: „Nemáš žiadnej mamy; a ak aj, u mňa ju nesmieš hľadať, nikoho z vás už nechcem ani vidieť. Neopováž sa mi nikdy prekročiť prahy Orlova, Korimský nemá od dneška ku mne prístup.“ S tým vzal pán Mikuláš dieťa, ktoré už neplakalo, zato dívalo sa na deduška, inokedy vždy láskavého, detinne zadiveným pohľadom. Vzal ho za ruku, vyviedol pred bránu parku a vystrčiac ho takto von z domu i zo srdca, zamkol za ním.

A teraz hľadel tento Nikolaj Korimský po šestnástich rokoch znovu do matkinej tváre. Do tej istej krásnej, drahej tváre. V tej chvíli vstala z hrobu za živa pochovaná, zahádzaná zabudnutím, ale neumretá synovská láska. Roky strašného rozlúčenia pripadali ako zlý sen.

Nikolaj sklonil sa nad domnele spiacou paňou.

„Mamička, mamička moja!“ zalkal polohlasne.

No pani nespala. Zlaté riasy zdvihli sa ako krídla splašenej holubice. Pani pozrela. Nezmenila sa, syn ju poznal; no či ona pozná po šestnástich rokoch chlapca, ktorý vyrástol v mládenca?

„Mamička, nespíš? Alebo som tvoj sen prerušil?“ zľakol sa šuhaj.

„Nikuška!“ vykríkla pani, vzchopila sa a ovinúc náružive ramená okolo synovho krku, ocitla sa na jeho hrudi, v jeho náručí.

„Nikuška, ty si tu, si živý, zdravý a ja ťa smiem k sebe privinúť? Prišiel si za mnou? Nehneváš sa? A si mi odpustil? Ak nie, odpusť, ach, odpusť nešťastnej svojej matke!“

„Odpustil som všetko; nehovorme o tom, mamička; radšej ti poviem, že i mne sa stala veľká milosť; poznal som Pána Ježiša, On mi daroval seba a ten nový, večný život.“

Syn pohládzal jemné čelo i zlaté vlasy matky. Ona tisla jeho ruku k svojej hrudi a hľadela mu do krásnej, zvláštnym svetlom prežiarenej tváre.

A neďaleko nich stáli priatelia, ktorí vedeli, že táto chvíľa sa musí rýchlo skončiť, a že po nej príde rozlúčenie, pravdepodobne navždy. „Ako ho oba prenesú?“ myslel mladý doktor.

„Čo ti vlastne chýba, mamička, keď si chorá?“ vyzvedal mladík láskavo, sústrastne.

„Mne? Ach, mne nič nechýba, keď ťa mám, Nikuška môj. Šestnásť rokov chorľavelo moje srdce túžbou za tebou, ty drahý, prvorodený môj poklad. Potom som dostala hroznú správu o tvojej chorobe; to bolo primnoho. Podľahla som, ochorela; zaviezli ma ďaleko, opatrovali, liečili. Konečne, keď som zostala sama, išla som si hľadať lekárstvo. Že by som mohla teba vidieť, tej nádeje som nemala, pretože som myslela, že si ešte na východe. Chcela som sa dozvedieť len pravdu. Nuž teraz mi už nič nechýba, nič. Ty vinieš ma k sebe, si dobrý, máš ku mne aspoň kúsok lásky, to mi postačí. Mám už len jednu túžbu: umrieť tak, ako ma držíš, v náručí na tvojom srdci a skončiť ten zničený, pochybený, bezúčelný, zbytočný život.“

Pani zavrela oči.

„Mamička moja, nevrav!“ zľakol sa mladík a jeho pery zahoreli v horúcom bozku na zblednutých, bolestne zovrených paniných perách. Strhla sa.

„Či nechceš už žiť? Si ešte taká mladá!“

„Žiť? A načo, Nikuška, keď odídeš odo mňa?“

Mladík sa striasol, prenikla ho náhle poznaná pravda ako rez ocele. Akoby mu po boku zastali dvaja muži: jeden mal tvár otcovu a druhý bol barón Rainer.

Keď pani náhle zaplakala, položil ju späť do podušiek. Pokľakol pri posteli, sklonil zlatovlasú hlavu na jej hruď a zaplakal tiež. No len chvíľu, potom ustal.

„Neplač, mamička,“ hovorí zrazu zvláštnym hlasom; „hľadaj Božiu pravdu, prijmi Pána Ježiša do svojho srdca. On ti nahradí tu na zemi mňa, ako Ján nahradil Márii Jeho. A je ešte jeden život; tam večne — a snáď dosť skoro — do videnia! Teraz s Bohom!“

Dlhý, vrelý bozk na paniných perách práve tak vrelo zopakovaný… Ešte raz zahľadela sa matka do tváre krásneho syna, do jeho slzou zrosených očí. Ešte raz pohladil jej on čelo i vlasy, poceloval ruky. Potom sa odvrátil a neistým krokom ako v náhlej mrákave vyšiel z izby. Rameno priateľovo ho objalo, podoprelo a vyviedlo von do čerstvej, jarnej prírody.

„Nikuška môj, nože si to tak veľmi nepripúšťaj k srdcu. Učinil si všetko, čo si mohol, konal si krásne, šľachetne. Dokázal si skutočne, že máš ten nový, večný život, teraz musíš myslieť na otca a že sa musíš premôcť, aby sa on nedozvedel.“

„Viem, Aurel, viem; preto som aj odišiel, pretože som cítil, že to presahuje naše sily. No maj trpezlivosť so mnou. Úbohá moja mamička! A ja som ani ísť nechcel za ňou! Však mne neublížila, mňa jej vzali nasilu, úbohá moja mamička! Chorá je; keby sa jej Miroslav nebol zaujal, bola by cele, cele opustená. On je cudzí a smie sa o ňu starať, a my, Margita a ja — — Ach, Margita, keby si ty vedela! Aurel, choď dovnútra, presvedč sa, čo chýba mojej matke. Si lekár, ty môžeš, ó, pomôž jej!“

„Pôjdem, Nikuška; upokoj sa, drahý. Ty si na celej tejto veci bez viny, a vieš už, kde hľadať pomoc pre seba i pri ňu, pravda?!“