ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým prechádzal sa v borovej hôrke hlboko zamyslený Aurel Lermontov. Vstal tiež skorej, bo chcel byť so svojimi myšlienkami sám. Udiala sa včera medzi ním a markízom vec, ktorá ho nepokojila vo snách. Predkladal ju teraz na modlitbe Pánovi. Ako tak kráča, padol mu do očí malý, čierny predmet. Zohol sa. — Zápisník. Čí je? — zadivil sa. Nebol nový, naopak značne opotrebovaný, v koži viazaný. Keď sa doň pozrel, videl že je okrem dvadsiatich-tridsiatich strán už celý zapísaný pekným Miroslavovým písmom. Boli to básne, pieseňky; potom vysvetlivky na daktoré výpovede Slova Božieho. Pomedzi to vždy nedeľný dátum a jasné zaznačenie udalostí celého týždňa. Diskrétnosť nedovolila mladému doktorovi, aby čítal, hoci ho srdce mocne tiahlo. Prečítal si iba dakoľko utešených piesní. Medzi inými bola tu i pieseň „Kto podá silu k púti?“, ktorá bola prvým podnetom k jeho obráteniu.

Ako tak prehŕňal, padol mu do očí dátum poslednej nedele. — A zvedavosť bola primocná. „Veď Miroslav tu zaiste nenapísal nijaké tajomstvo a nenahnevá sa, keď mu poviem, že som to prečítal.“ No, rumenec zahanbenia šľahol mu do líc, lebo mu oči padli práve na slová:

„Aurel môj drahý dokazuje, že víťazil. On vzrastá v duchovnom ohľade; on už pochopil, čo je úlohou lekára na zemi: liečiť nielen telá, ale i duše. Tam, kde už ani kňaz nemá prístupu, tam si ho lekár ešte vždy nájde. Pane, ďakujem Ti, že ho tak vedieš k cieľu!“

Ďalej tu boli poznámky o Nikuškovi, o Margite, vôbec o každom z nich. Jedna dotkla sa Aurela hlboko:

„Ó, Nikuška, brat môj drahý, ľúbezný! Keby si ty aj len zďaleka mohol pochopiť, ako ťa tvoj úbohý Miroslav miluje a ako veľmi ťažko padá mu myšlienka na blízky rozchod! Ticho, srdce moje, vieš, že ti je toho už mnoho. Či nemám veľkú, veľkú príčinu chválorečiť? Prišiel som jedine preto, lebo som chcel dokázať lásku vtedy, keď jej bolo tak veľmi treba. Prišiel som, vediac, že nieto nikoho, kto by sa modlil, hoci tonuli vo vodách súženia — a Pán čo všetko učinil! Svetlo je rozožaté, ono svieti, prameň lásky vyprýštil. Modliť sa vedia už temer všetci; dielo mne zverené je dokonané, môžem už ďalej; a nielen že môžem, ale musím, Pán si to žiada. On ma posilní. Áno:

„Ako spozdilo koná Korimský,“ pomyslel si mladý doktor, ktorý len s ťažkosťami zadržal slzy; „nie, aby Miroslavovi povedal, ale si necháva čas. Pravda, keby vedel, že Miroslav pomýšľa na odchod, rozmyslel by si to. Ba čo by robil bez neho? Ó, drahý, tvoje dielo je vraj dokonané — ba začaté len! No, čo to píše? Podľa toho on nie náhodne, ako myslí Korimský, ale úmyselne prišiel do jeho domu, aby mu dokázal lásku — divné! Prečo práve Korimským prišiel dokázať lásku? A prečo musí preč? A čoho je mu primnoho?

Odpovede nebolo. Zápisky sa už týkali iných vecí. Ale keď raz pustíš uzdu zvedavosti a máš možnosť ju ukojiť, ťažko potom zvíťaziť. Aurel sa už potom sebe ani neospravedlňoval, že číta, čo mu nebolo dovolené. Veď tie priateľove zápisky boli aké krásne; mohol si nimi nahliadnuť až na dno pokornej duše a láskyplného srdca.

No, čo to bolo?

„Sčítal som dnes svoje prostriedky,“ stálo na jednej strane; „mám ich už tak málo, že aj k vôli tomu musím preč.“

Aké divné slová!

Žasol mladý doktor. Miroslav trpel núdzu u Korimského. Ba, že sa Korimský nestaral a nedal mu vopred štvrťročný plat!

Prehrnul mladík listy, vydýchol si; tu stálo:

„Dnes vyplatil ma pán Korimský. Ó, duša moja, ty si ešte vždy nie dosť pokorná, keď ťa to tak náramne bolí. No čo s tými prostriedkami? Ja však by som ich prijal; — „hoden je robotník svojej mzdy;“ veď som si ich zaslúžil, ale ony sú predsa od neho; a ja som sľúbil (sľub daný zomierajúcemu je svätý), že nikdy od neho a z jeho nič neprijmem, ten sľub musím dodržať.“

Aurel zatvoril denník v divnom úžase. Nevedel, čo si má myslieť. Videl zrazu, ako závoj tajomstva, ktorý dosiaľ nikto nespozoroval, otáča sa okolo priateľovej osoby. On raz sľúbil, že od Korimského nikdy neprijme prostriedky. Ten, kto ho tým sľubom umierajúc zaviazal, mal snáď príčinu hnevať sa na lekárnika ako na nepriateľa, a Miroslav prišiel tomuto nepriateľovi dokázať lásku. Teda tie slová: „Choď a zaplať láskou,“ napred sám dokázal, prv než ich povedal mne.

Šuchot suchého lístia a kroky vyrušili mladíka z tlačiacej akejsi dumy; pozrel hore a mimovoľne sa začervenal. Z húštia vystupoval Miroslav; niesol plný klobúk pekných hríbov. Na spanilej, bledej tvári horeli ružičky vyvolané rýchlou chôdzou. Záhadné oči žiarili mu svetlom, pokojom a šťastím. Posiaľ nevidel priateľa, až teraz sa im stretli oči.

„Aurel, ty si tu?“ zvolal. „Pozri, akú zásobu nesiem do kuchyne! Nikuškovi z toho síce nedáme, no pre nás babička pripraví dobrý obed.“

Aurel pritiahol zošit k sebe, pobehol Miroslavovi oproti.

„Vari si to sám nazbieral!“

„Sám, a samé pekné, mladé; len neviem, či to i ty rád máš?!

„Ó, áno; ale to si musel skoro vstať, Miroslav.“

„Za rána je čas najkrajší; okrem toho spal som vonku.“

„Vonku? užasol mladý doktor. „Prečo?“

„Chcel som zase raz skúsiť to, čo som v detinstve tak rád robieval. Noc bola krásna, nebo akoby sa nížilo,“ mladý asistent odložil plný klobúk, odhŕňal si vlasy z čela; „Pán Ježiš bol mi tak blízko. Pre Neho a v Jeho blízkosti zabudol som na všetko; i že v tomto Élim, ako Štefan povedal, nemôžem zostať, že ešte musím na púšť a potom cez Jordán. Aurel, kde je národ, ktorý by mal bohov tak blízkych? Kde sú služobníci, s ktorými by Pán tak láskavo, tak starostlivo nakladal, ako Pán Ježiš s nami?“ Tvár Ursínyho pokryl výraz oddanej lásky. „On nikdy na to nezabudne, že sme na púšti; vo dne zastiera nás pred pálčivosťou, v noci nám svieti, pred vlhkom prikryje nás svojím vlastným plášťom. Ver, mne bolo, keď som tak zahľadený na nebo v hore odpočíval, ako by som cítil, že ma On prikrýva:

„mocný i v nemoci môj anjel zmluvy, Ježiš“.“

Napadali mi slová: „Ak bude sedieť prepaľujúc a prečisťujúc striebro, a tak prečistí synov Léviho.“ Pochopil som to, prečo Jeho dietky môžu ticho trpieť, hoci i položené do ohnivej pece bolesti a súženia. On sedí pri nich; Jeho klincom prebodnutá pravica drží ich ruku. Oni Mu čítajú z tváre tajomstvo dobrovoľne pre nich preneseného utrpenia. Blízkosť tohto obetovaného Božieho Baránka dodáva silu ku každej obeti.“

„Miroslav, a je tá obeť, ktorú Boh od teba žiada, veľká?“ objal zrazu mladý doktor priateľa okolo krku, privinul ho k sebe. No, temer by bol ľutoval prenáhlenie. Ružičky na Ursínyho lícach obeleli; zakryl oči dlhými riasami.

„Nie je veľká,“ vetí po chvíľke, „lebo ju so mnou nesie Pán; no o tom, prosím, nehovorme.“

„Miroslav, a nie som ešte vždy hodný tvojej dôvery?“ stiahol Aurel čelo. „Kedy si ju získam natoľko, aby si mi povedal tak všetko, ako ja som povedal tebe?“

Záhadný výraz, začínajúci v očiach zastretých smútočným závojom, rozprestrel sa celý obličajom, áno akoby celou bytosťou mladého asistenta.

„Ó, Aurel,“ vravel ticho, „sú životné osudy, na ktoré je dobre, keď nie v živote, ani po smrti nikto nespomína; a môj patrí medzi ne. Toľko ti môžem povedať, že je mojou jedinou túžbou, aby so mnou odišlo do hrobu všetko to, čo ma v živote tlačilo, čo činilo mi ho púšťou, to, čo ma odučilo usmievať sa; no, čo mi i preukázalo veľké dobrodenie, pretože usmrtilo moje pyšné „ja“ a udržalo ma v pokore i udrží až do konca. Viac sa, prosím, nepýtaj.“

Mladý asistent sadol si na starý peň, sklonil hlavu do oboch dlaní. Chvíľu hľadel doktor na neho, potom pokľakol, a oddane ovinúc mu ruky okolo krku, pritúlil sa k nemu.

„Odpusť, Miroslav, veď sa už nič nepýtam!“

„Nemám čo odpustiť; dôvera, ktorou si ma poctil, vyžaduje protidôveru. No, ty si mal úžitok z toho, keď si sa mi zveril, keby som ja ale tebe zveril svoje záležitosti, mne by to nepomohlo, najviac čo by ma posunulo bližšie k hrobu a teba by zarmútilo. Ale aby si nebol celkom bez odmeny, ak chceš, poviem ti, ako som sa obrátil.“

„Ó, prirodzene, prosím; to ma bude zaujímať najviacej.“

„Tak, poďme sa ešte prejsť.“

„Ale ty nemáš klobúk?!“

„Nič to; tak je mi dobre, keď čerstvý, ranný vzduch hrá si s mojím čelom a slychami.“

„Máš ho akési horúce,“ pohladil mladý doktor spanilý priateľov obličaj.

„Bolí ma trochu hlava, to najskôr rozchodím na čerstvom vzduchu, tak poďme! Neviem, kde by som vlastne začal,“ hovoril po chvíľke zamyslenia mladý asistent. „Odkedy sa pamätám, túžil som vždy po dakom a po dačom, čo by naplnilo moje celé srdce. Býval som u svojho starého otca. Tento mal malý domček prenajatý pod horami a živil sa včelárstvom; obrábal i role, čo patrili k domku i ovocný sad. Mňa k tomu nemohol pridŕžať, pretože som bol veľmi slabý; do štvrtého roku som ani nechodil. A nepamätám sa z detstva ani na jeden deň, kde by som bol býval bez bolesti. Starý otec ma mal rád, o tom som pevne presvedčený. Bol to však muž, ktorý istú krivdu, aká sa mu stala, nemohol odpustiť, a tak bol nešťastný, rozhorčený na celý svet. Hoci mi nedal mnoho prívetivých slov, predsa ma liečil, ako vedel a mohol. Deň čo deň nosil ma do dosť ďalekého potoka, a v zime mi pripravoval kúpeľ doma. Pre ukrátenie času naučil ma čítať, ešte som mal len päť rokov. Hoci mu prostriedky veľmi nestačili, kupoval mi knižočky, aby som sa bavil. No ja, keď som už začal chodiť a keď mi bolo možno, vyliezol som na lavicu, dočiahol zo stola niektorú z jeho kníh a čítal tam. Najviac ma zaujímala veľká, stará Biblia. Čítal som v nej veci, ktoré sa mi ľúbili, najviac v prvej a druhej knihe Mojžišovej, kniha Jozue, Sudcov, Samuelove a Kráľovské; potom Nový zákon.

Keď som potom išiel hľadať hríby a zbierať jahody, maliny, alebo aj raždie, ktoré som nosieval na hromádku, a starý otec si ho potom prišiel vziať s vozíkom, neraz ešte aj mňa odviezol na tom vozíku. Tu sa mi vždy zdalo, že tie biblické osoby sú so mnou, napríklad Jozef, alebo Mojžiš, alebo Dávid.

Čím som bol telesne slabší, tým viacej som si namýšľal, že i ja dakedy budem takým Dávidom, alebo takým slávnym Jozefom. Moje srdce veľmi prahlo po sláve, po hrdinstve, po vyznačení; bolo to veľmi pyšné srdce.

Keď som tak v noci ležal vonku — lebo starý otec v túžbe, aby ma otužil, držal ma vždy na čerstvom vzduchu, uplietol mi teda sám slamenú rohožku, upevnil na silné povrazy, zavesil na starú hrušku. Tak som spával, ako sa otvorila jar, až do neskorej jesene. Tomu možno pripísať, že som skutočne zosilnieval a vyvíjal sa i rástol. — Nuž keď som tak vonku ležal, navštevovala ma predstava Pána Ježiša. Najviac som premýšľal o Jeho utrpení. Pritom obviňoval som učeníkov, že Ho lepšie nebránili. Byť tam ja a mať meč, bol by som Malchusovi uťal nie ucho, ale hneď celú hlavu, a predovšetkým Judášovi. Myslel som si, keby to tam bol býval Dávid a tí jeho traja silní, tí by ten celý zástup boli víťazne premohli a Pána vyslobodili. Plakal som neraz, že sa tak nestalo.

Keď starý otec videl, čo ma zaujíma, dal sa ma učiť biblickú históriu. Jemu ďakujem, že viem toľko žalmov i mnohé odseky Slova Božieho spamäti. Potom mi obstaral školské knihy, obzvlášť dobrú históriu kresťanskej cirkvi a začal ma sústavne pripravovať do gymnázia. Pripravil ma tak, že som mal ešte len dvanásť rokov, keď po prijímacej skúške prijali ma do druhej triedy v šopronskom gymnáziu. Koľko musel pracovať, koľko strádať, aby ma tam vychoval, — hoci som sa dostal do alumnia^[37] — to vie Pán. Druhý rok to bolo už lepšie, lebo som dostal slabších žiakov na doučovanie a tak som si pomáhal. Prázdniny trávil som vždy u neho, hoci po dvakrát ma volali rodičia mojich kamarátov, aby som šiel k nim cez leto. Mňa to vždy mocne tiahlo do horskej mojej domoviny. Tretí rok, keď som dobre zložil skúšku zo štvrtej triedy, volal ma profesor, aby som s jeho chlapcom išiel do Tatier; bol som na vážkach, čo urobiť. Ale láska k domovu a k starému otcovi zvíťazila. Ó, a dobre; boli to posledné prázdniny doma — — Ním zakončilo sa moje detstvo. Starý otec v auguste ochorel. Prechladol počas veľkej búrky, dostal zapálenie pľúc a o štrnásť dní zomrel.

Posledné dni sa mnoho zaoberal myšlienkou, či má istému človeku, ktorého z celej duše nenávidel, odpustiť. Jeho posledné slová však boli: „A odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame, — aj ja, Pane.“ Myslím, že sa tam hore stretneme a blaží ma to.

No, prv než zomrel, vyzradil mi napred v blúznení a potom, keď sa z blúznenia prebral, na moju úzkostné naliehanie všetko to, čo dosiaľ ležalo ako tajomný tieň okolo nás. Snáď ani mládenca v Sais^[38] zočená pravda tak neohromila, ako ohromila mňa; áno ohromila natoľko, že smrť starého otca nechala ma celkom ľahostajného. Viem, že som na pohrebe nevyronil ani jednu slzu, hoci pochovávali mi všetko: otca, živiteľa, jediného človeka na zemi, ktorý ma miloval, a s ním moje šťastie, moje sny a ideály budúcnosti, áno všetko.

Po pohrebe zostal som v domčeku sám. Musel som prežiť ešte chvíľu, kde prišli od úradu a predali všetko zariadenie, každý kúsok šatstva i knihy po starom otcovi, aby sa zaplatil nájom; predali med i včely na dlhy, ktoré spravil starý otec na moje štúdium. Niečo, čo zvýšilo, išlo na útraty spojené s tým predajom.

Milosrdní ľudia ma vzali potom so sebou a dopriali mi prenocovať, áno vystrojili ma na cestu do B. k môjmu nevlastnému otcovi, ktorého som poznal len málo, a ku ktorému som mal ísť podľa rady starého otca. Prišiel som tam úplne vysilený. Bol to človek chudobný; dal ma do mestskej nemocnice, kde, visiac medzi životom a smrťou, strávil som deväť týždňov.

Na ďalšie štúdium nebolo už možno pomýšľať. Nevlastný otec ma dal k tamojšiemu lekárnikovi. Nuž a potom nastala už tvrdá škola a životná borba, pre ktorú nebolo ani telesnej, ani duchovnej sily.

Čo ešte zostalo pýchy v mojom srdci po smrti starého otca a po posledných udalostiach, to otec svojím správaním oproti mne umŕtvoval deň čo deň. Pomlčal by som o tom, keby som nechcel ukázať, aký dobrý je Pán Ježiš a ako On predivne vedie svoje dietky, tie, ktoré predzvedel i predzriadil, aby boli pripodobnené k Jeho obrazu, a keby nechcel dokázať, že Jeho láska je väčšia než ľudské neprávosti.

Môj nevlastný otec bol pisárom. Plat mal dosť slušný, ale už viac rokov pil. V jeho dome bola veľká núdza; neraz nestačilo ani na chlieb. Ja som mal v lekárni len obed. Na tomto obede musel som vydržať, lebo otec mi nikdy nedal raňajky a dakedy kúsok chleba bol mojou večerou. Kým som sa na to naučil, vystála moja telesná schránka netaké muky; no potom sa podrobila. K tomu otec prišiel neskoro večer opitý domov. Keď bol veľmi opitý, mohol som ho uložiť v pokoji; ak bol len poloopitý, tak ma bil za každú maličkosť. Neraz keď som ho vyzúval, kopol ma do pŕs tak, že som spadol; alebo ma uderil do tváre, že sa mi pustila krv ústami. No to by som bol zniesol; stokrát väčšie muky pôsobili mojej duši nadávky, aké mal vždy pre mňa a proti ktorým som nemohol otvoriť ústa. Viem, že som sa v tomto čase modlieval, aby som mohol umrieť. No bolo to márne a s rokmi surovosť úbohého muža rástla a s ňou i moja bieda. Nemal som už šatstvo, ani spodné, ani vrchné. Lekárnik prehlásil, že mu taký otrhaný chodiť nesmiem, lebo ma pošle preč, — a bolo to už vtedy, keď mal ma prepustiť z učňovstva. Tu dozrela vo mne zúfalá myšlienka, spraviť tej biede koniec.

Bolo to v noci na konci júna. Otec prišiel zase opitý; nechal som mu na stole nôž a nešiel som ho vyzúvať, keď ma volal. Čakal som, kedy uvidí nôž a vyrúti sa s ním na mňa; ležal som na troche špinavých handár bez hnutia. Keď on skutočne nôž vzal a priskočil s divokosťou, nepríčetný, hľadel som na neho úplne bez bázne, zato s radostným očakávaním smrti a vyprostenia. Nevedel som, pravda, v svojej zúfalosti, čo robím, že umožňujem úbohému človeku, aby sa stal vrahom. A bol to človek šľachetný, prv než začal piť a mojej matke raz preukázal veľké dobrodenie; miloval ju a jej smrť oplakával.

Zrazu ucítil som v hrudi divnú bolesť; vedel som, že čo sa stať malo, sa už stalo. Teplá krv valila sa mi cez ruku, potom všetko zmizlo.

Keď som sa po dvoch týždňoch zobudil v lekárnikovom dome, povedali mi, že úbohý muž po svojom čine vytriezvel, že mi hľadal pomoc. Rana bola hlboká; len kúsok ďalej — a zasiahla by srdce, a my by sme oba boli zhynuli vo večných mrákotách. Ale Boh plný milosrdenstva zamiloval nás, tiež aj nás, keď sme boli mŕtvi vo vinách a hriechoch, vzkriesil nás.

Lekárnik a jeho rodina zachovali sa vtedy ku mne veľmi dobrotivo. Takto sa dozvedeli, ako stáli moje pomery, vzali si ma celkom k sebe. Keď som vyzdravel, hoci ešte chýbalo pol roka, prepustil ma môj pán z učňovstva; dal mi celé zaopatrenie i plat.

Otec udal sa sám u súdu. No, keď som ozdravel, na moje prosby bol z vyšetrujúcej väzby prepustený a nestratil svoju i tak malú službu. Načas úplne prestal piť. Neďaleko mesta tiekol veľký potok, skoro ako rameno rieky. Pri tomto potoku sedel som raz ráno v nedeľu ešte veľmi slabý po chorobe i následkom straty krvi a myslel som, prečo ešte musím žiť, prečo ma Boh zachoval pri živote? Však ja aj tak nemám sily niesť ho taký ťažký, bezradostný. „Ó, keby bol zahynul ten deň, v ktorom som sa mal narodiť!“ hovoril som si polohlasne. Prečo som nezomrel, prv ako som sa narodil alebo vyjdúc zo života matky, prečo som nezahynul? Lebo teraz by som ležal a odpočíval, spal by som a mal by som pokoj.

Načo dáva Boh utrápenému svetlo a život tým, ktorí majú horkosť v duši?! Ktorí očakávajú na smrť, a nieto jej, hoci ju hľadajú viac ako skryté poklady? Ktorí by sa radovali, až by plesali, veselili by sa, keby našli hrob?

Viem, že som tieto zúfalé Jóbove otázky, v ktorých bolo vyjadrené všetko, čo cítilo moje srdce, hlasne, no polo ako vo snách hovoril. Zrazu spočinula na mojom pleci ruka. A keď som preľaknuto pozrel hore, hľadeli na mňa z prísnej tváre, obrúbenej šedivými vlasmi i bradou, dve dobrotivé oči.

„A si už hotový ísť pred svätého Boha, keď tak želieš, že ťa smrť obišla, ktorá ti zaiste bola veľmi blízko, ako vidím na tvojej tvári? Máš už rúcho spravodlivosti, rúcho svadobné? Si umytý Baránkovou krvou, si pomazaný svadobným olejom, Duchom Svätým? Slúžil si už Kristu na zemi? Získal si už nejakého človeka pre nebo? Pravda nie, milý synu! Pravda, na to na všetko musíš mi povedať, že nič z toho nie je tvoje! No tak, čo chceš? Zúfaš si, že ťa Boh ešte nezatratil? Nie si umytý krvou Pána Ježiša a do neba nemôže nikto neumytý; a keby aj, nemáš svadobné rúcho, musel bys’ i stadiaľ von. Neslúžil si Kristu, nemáš tam ešte odloženú mzdu. Boh ťa preto zachoval nažive, keď On ti všetko to chce darovať. On si ťa zachoval, lebo ťa miluje a potrebuje.“

Viem tie slová všetky, ale nevedel by som povedať, aké pocity vo mne vyvolali. Neznámy muž dosiahol nado mnou takú moc, že v túžbe, aby ma nesúdil, aby mi uveril, že mám právo žiadať si smrť, žiadal som povedať mu všetko. Pristal rád; vzal ma so sebou do malého domku, kde cez leto tu neďaleko potoka býval. Ešte raz ho vidím, ako mi varil čaj a ako otcovsky láskavo vnútil mi dve šálky vonného nápoja a chlieb s maslom k tomu.

Pripomínal mi môjho starého otca i krásne detstvo tak mocne, že som sa rozplakal. Sadol si ku mne, pritúlil si moju hlavu k sebe a tak sa ma nechal vyplakať na svojej hrudi. Boli to prvé slzy od posledného rozhovoru so starým otcom.

Tak s tvárou skrytou na jeho hrudi, povedal som mu potom všetko. Cítil som, že má so mnou sústrasť; svedčili o tom kedy-tedy jeho otázky a to, že pohládzal ma po vlasoch.

No potom mi začal rozprávať on; to, čo hovoril, nemôžem už všetko podať. Viem len, že som sa potom spoločne s ním po prvý raz s vierou modlil. Potom, sediac pri jeho nohách, s tichým, smädným srdcom počúval som hlásané slová pravdy spasenia, ktoré ako zvlažujúca rosa padali do mojej duše a občerstvovali zomdlené na smrť moje srdce. On ma presvedčil, aký veľký hriešnik som za to, že som svojmu otčimovi nachystal ten nôž tam, a že si musím hľadať odpustenie a pomoc.

Potom ma poslal, aby som sa išiel ohlásiť v lekárni a aby som s ním strávil tento deň. Stalo sa tak; a to bola tá blažená, požehnaná nedeľa v mojom živote, v ktorej som sa zrodil k novému, večnému životu a v ktorej noc pominula a svitlo svetlo.

Tak povedal som všetko.“

Ursíny si zhlboka vydýchol, Lermontov pozdvihol hlavu, jeho obličaj bol celý bledý a vzrušený.

„Ó, Miroslav, to je strašné!“

„Strašné, Aurel, no už pominulo a nikdy viac sa nevráti; i o tom platí: A tak ich privádza k vytúženému brehu.“

„Dovoľ, mi ešte dakoľko otázok, drahý Miroslav,“ povráva mladý doktor, pevno zadržujúc priateľovu ruku v svojich a premáhajúc mocný dojem. „Kde je teraz ten tvoj nešľachetný otčim?“

„Tam, brat môj!“ Ursíny ukázal na nebo.

„Tam? Nemožno!“

„Ó, možno. Ten, ktorý z hnoja vyvyšuje chudobného a posadzuje ho medzi kniežatami, zmiloval sa i nad ním; roky trval síce boj lásky s odporom, ale Pán mi to predsa konečne dal, že moja práca nebola daromná a že ja, ktorý som ho — málo chýbalo — priviedol k zahynutiu, smel som mu v hodine pokánia ukázať cestu spásy, a vidieť jeho zmierenie s Bohom. Stalo sa tak v jeseni.“

„Nevrav, Miroslav, neobviňuj seba! Kto ti môže niečo klásť za vinu? Zúfalosť je práve taká nepríčetná, ako opilstvo.“

„Áno, brat môj; no ona je práve tak hriechom, ako i opilstvo. Keď čin, ktorý opilec vykoná nedá sa ospravedlniť, tak ani ten, ktorý spáchal zúfalec; oba potupili Boha — a On oba odpustil.“

„Ešte by som rád vedel, kto bol ten Boží muž, ktorého upotrebil Pán na tvoju záchranu?“

„Bol to kazateľ škótskej cirkvi z N., ktorý sa v našom mestečku zdržoval kvôli zotaveniu. Jeho pričinením dostal som sa potom do veľkej lekárne v N. Bol som taký šťastný, že som mohol, ako Saul pri Gamalielových nohách sedávať pri jeho nohách.“

„No i tvoje hmotné postavenie bolo potom lepšie, pravda?“

„Ó, áno; mal som veľmi malý plat. A pretože som pripravoval lekárnikovho syna i synovca do gymnázia, to ho značne zvýšilo, takže som mohol svojho otčima presídliť do N. a tam vydržiavať, lebo skoro celkom oslepol a úrad viac zastávať nemohol. Dali mu síce maličkú penziu, no z tej by nebol vyžil. Podľa toho môžeš súdiť, že som mal pekné príjmy. Keď otec umrel, po zaplatení pohrebných útrat a lekárskych výdavkov ešte som si niečo zhospodáril; takže keď som sem prišiel, mal som skoro osemdesiat zlatých.“

„A teraz?“ Aurel hľadel dolu.

„I teraz ešte voľačo mám; a to ostatné,“ usmial sa Ursíny, „je veľmi dobre uložené na budúce časy. Ale je už neskoro, poďme späť, aby sme nechýbali Nikuškovi.“

Obrátili sa k domovu; no boli hodne od neho ďaleko.

„Miroslav, a nezostal ti nejaký následok po tej rane a následkom straty krvi?“ staral sa mladý doktor. „Teraz už mám tvoju bledosť vysvetlenú i hlava ťa snáď následkom toho bolieva.“

„Predtým viacej, teraz už tak často nie; a bledý bol som ja od detstva. No, prosím, už o tom nehovorme. Radšej ti poviem, ako mne bolo, keď som sa v pondelok vracal do lekárne: Srdce plné svetla, hruď plnú večných nádejí s tým blaženým povedomím, že už nie som sám, že mám Otca, mám Brata v nebesiach, a mám veľkú rodinu Božích dietok na svete, že nie som už zbytočný na zemi, pretože mám komu a čomu žiť. Všetky moje pomery zostali také, aké boli. Pán Ježiš ma z nich nevyviedol, vyviesť nemohol. No On každú horkosť osladil a bolesť utíšil. Keby mi bol drahý pán N. dovolil ísť k môjmu otčimovi a odprosiť ho, bol by som tak učinil; no on vravel, — a mal pravdu, — že by to úbohého muža zatvrdilo, pretože by potom všetku vinu zvalil na mňa. Keď ozdravela duša na výslní Božej lásky, okrialo i telo; a Pán dával na každý deň dosť sily a dáva i dnes ku každému boju.

Je to prvý i posledný raz, že som toto všetko niekomu rozprával. A teraz už skutočne prosím, hovorme o inom.“

Ach, ale prešla hodná chvíľa, kým podujal sa Aurel na prvé slovo.

„Chcel som ti povedať, čo sa mi včera stalo,“ hovoril. „Ako vieš, išiel som navštíviť markízu. Nebola doma; povedali, že hneď príde. Sedel som v jej pracovni a čakal. Aby mi čas prešiel, vytiahol som si zápisník a písal poznámky doňho. Zaiste pri otváraní z neopatrnosti vypadli mi z neho podobizne, ktoré tam mám, mamičky a môjho otca. Vtom prišiel markíz; pozdravil ma zdvorilo chladným spôsobom, ako zvykne teraz vravieť so mnou. Rozprávali sme o markíze; hovoril som mu, že sa už naskrze niet čoho obávať; keď zostane Tamara ešte rok v miernom, západnom podnebí. Tu zohol sa markíz, zdvihol moje obrázky; rozbalil jemný papier — no mal si vidieť výraz jeho tváre. „Kto je to?“ vyrazil s námahou zo seba.

„Moji rodičia,“ hovorím pokojne.

„Váš pravý otec?“

„Nie; môj adoptívny otec.“

Sadol si do leňošky a tak chvíľu hľadel na oba obrázky. Zrazu mi ich podal; a ako som tak po nich siahol, zadržal moju ruku, a stiahol ma k sebe. Ocitol som sa v jeho pevnom objatí na jeho rozrušenej hrudi. Mal tuším vôľu čosi zavolať. Miesto toho ma však zrazu skoro surovo odstrčil a hovorí trhane chladno: „Keď Tamara je už natoľko zotavená, netreba vám chodiť každý deň, stačí aj dva-trikrát do týždňa; áno to bude úplne stačiť.“ Pritom odchádzal a pripadal mi ako človek, ktorý uteká buď predo mnou, alebo pred sebou. Čo myslíš, Miroslav, čo mám urobiť? Tamara nás pozvala na dnes všetkých. Nikuška tam po prvý raz pôjde. Mohol by som ho síce pustiť s tebou, ale jej by to predsa bolo divné. A keď je markíz taký divný, akoby bez rozumu, čím sa pred ňou vyhovorím?“

„Ničím, Aurel; pán markíz si už zaiste svoje slová rozmyslel. A keby sa aj na teba nejak chladno podíval, naša drahá spolusestra je hodna toho, aby si pre ňu zniesol nejaké malé pokorenie. Vieš, vždy je ten lepšie na tom, kto môže odpustiť ako ten, kto si musí dať odpustiť. Čo čakáš od úbohého neverca, ktorý brojí proti Pánovi Ježišovi?“

„Máš pravdu; a vďaka za radu. Ak ma markíz urazí, znesiem to ako pre Pána a pre Tamaru.“

— „Čo znesieš pre Tamaru?!“

„Ach, Nikuška zlatý, Nikuška ty si tu?“

„Idem vás už hľadať, bratia, kde ste.“

„Odpusť, drahý, nehnevaj sa, že sme ťa zanedbali.“

„Ale nepros, Miroslav; veď ja som sa len nedávno zobudil. No, kde máš klobúk?“

„Tu neďaleko; sú v ňom hríby.“

Ursíny odbehol.

„Čo ste hľadali hríby?“ vyzvedal Nikolaj.

„Hľadali,“ myslel Aurel, „ale nie hríby, zato kvietie z luhov rozpomienok, ktoré keby si znal, i tebe by tak bolo okolo srdca, ako mne teraz.“

Keď prišiel Miroslav, v živom rozhovore vrátili sa spoločne domov na raňajky. V háji ale, patriacom Nikolajovi Korimskému, dlho rozprávať bude strom stromu, list listu, tráva tráve smutné osudy Miroslava Ursínyho — — —