ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým čo na bujnom vraníkovi vyšiel Adam Orlovský von do zimného večera, chodil pán Mikuláš — dokončiac vnučke list — dlho po svojej spálni, a že nemal dôverníka, rozprával sa sám so sebou.

„Áno, ja ťa musím oženiť, musím, lebo i ty by si mi mohol tak spraviť, ako on. Myslíš, pochabý chlapče, že prinesieš obeť? — No, veď uvidíme. Ktovie ako dlho ja ešte môžem žiť, a teba by túžba predsa premohla, ušiel by si mi a ja by som zostal sám; radšej ťa dobrovoľne pustím, no len s poviazanými krídlami, aby si sa musel vrátiť. Ba že na tom svete šťastie nemá stálosti! Načo som ja vlastne žil? A keď zomriem, čo potom? Keby som aspoň vedel, kde je on? Nezmysly! — Nič nechcem vedieť, nikoho nemám, len teba, Adam, a teba, Margita. Vy musíte byť spolu šťastní.“

V tej chvíli sa ozvali kroky vo vedľajšej pracovni. Starý pán vyšiel. „To ste vy, doktor Raušer?“ zadivene vítal hosťa, ktorý len nedávno opustil pohostinné prahy Orlova. „Čože vás ku mne zase priviedlo?“

Doktor zhodil bundu pri dverách, prevesil cez leňošku. „Prichádzam vám oznámiť správu veľmi nečakanú a smutnú, týkajúcu sa aj vašej milosti.“

„Mňa? Nuž, sadnite, doktor, a hovorte.“

„Nikolaj Korimský, váš vnuk, otrávil sa pred niekoľkými hodinami.“

„Kto?“ Starý pán sa síce striasol, napriek tomu znela otázka chladno.

„Mladý Korimský. Asi pred týždňom prišiel navštíviť otca a potom mal úmysel podniknúť cestu, aby sa zdokonalil v chémii. Na ceste od vás stretol som sane, išli pre mňa. Teraz, idúc stadiaľ, zašiel som až sem oznámiť vám tú zvesť. Úbohý mladík nie je ešte mŕtvy, dostal dosť zavčasu protijed; no strašne sa trápi, a Korimský si zúfa.“

„A mňa čo do toho všetkého, pán doktor?“ cudzo mienil starec.

„Vaša milosť…!“ káravo pozreli doktorove oči do studenej mužovej tváre. „Úbohý Nikolaj je predsa vaším vnukom; on je na celej tej osudnej veci, ktorá sa stala pred rokmi, úplne nevinný.“

„Nuž a čo, ja mám ho ísť kriesiť, samovraha?“

„Kto vám dač podobného povedal, pán Orlovský? Oba Korimskí pracovali v laboratóriu, kde následkom odparu a silného kúrenia panoval omamujúci zápach a horúčosť. Nikolaj, nie cele zdravý z cesty, stratil zrazu vedomie, a úbohý Korimský v preľaknutí miesto pripravenej limonády — keď ho prebral — podal mu silný jed, ktorý si bol nešťastnou náhodou práve v takom pohári rozpustil, takže zámena bola veľmi ľahká. Mladý Korimský síce hneď zbadal, ale bol už trochu odpil a to mu postačilo. Úbohý lekárnik!“

„Manfred že si ho otrávil sám? Nemožné!“ Starý pán sa potočil.

„Teraz, myslím, že už rozumiete, prečo som to prišiel povedať vám. Kto sa zaujme úbohého Korimského, keď nie vy? A ak sa ho nezaujmete vy, tak sa zblázni; mnoho mu už k tomu netreba.“

„Prišli ste pešky, doktor?“

„Na saniach.“

„Tak ma trochu počkajte.“

O chvíľu uháňali sane s oboma pánmi najprv kúsok zimnou krajinou, potom ulicami neveľkého, málo osvieteného mestečka, až i zastali pred lekárňou U zlatej ľalie. Hore schodmi doktor temer ani nestačil pánu Mikulášovi. No na chodbe ustal starec v chôdzi, lebo rozpomienky prišli na neho ako príval. Bola tiež raz pred 24 rokmi noc, a v tej noci utekal on touto chodbou poháňaný radosťou a šťastím, uvidieť čím skôr práve narodeného vnuka, dieťa milovanej dcéry, a tam za tými dvermi vložil mu prešťastný, mladý otec v náruč svojho prvorodeného synáčika.

Vtedy — a dnes! Už temer 16 rokov prešlo, čo nevidel toho s toľkou radosťou vtedy vítaného vnuka a nehovoril s jeho otcom; a teraz prichádzal sa dívať na ich obapolné trápenie.

Doktorovi sa pozdalo, že starý pán obráti späť kroky. Vtom otvoril dakto oproti nemu dvere a v záplave svetla zastal mladík, zosobnená svieža sila a mladosť. Havranie, husté vlasy vrúbili mu indy zaiste jasný, teraz hlbokým zármutkom pokrytý obličaj.

„Kolega, vy ste sa vrátili?“ potešil sa doktor. „Včera, lúčiac sa s ním, netušili ste, čo vás dnes tu bude čakať.“

„Tušiac niečo nebol by som ho opustil,“ poklonil sa mladý doktor obom pánom.

„Dovoľte, vaša milosť, nech predstavím,“ obrátil sa doktor Raušer, „pán doktor Aurel Lermontov, priateľ úbohého nášho pacienta. — Jeho veľkomožnosť pán Orlovský.“

Oči oboch predstavovaných s istým účastenstvom spočinuli na sebe.

„Ako sa má Korimský?“ neistým hlasom spytuje sa starý pán, podávajúc mladíkovi pravicu. „Možno ísť k nemu?“ „Ó, možno. Jeho nič nevyruší, leží v bezvedomí.“ Z odpovede vyzeralo rozžialené priateľovo srdce.

Mlčky vnišli do spálne a čo nevidieť zastali nad lôžkom, kde ležala pekná mladosť sťa zlomený strom. I sklonil sa starec nad vnukom nevideným už 16 rokov. Hľadí takmer meravo do toho jemného bledopriesvitného obličaja s tými polozavretými očami, ktoré i napriek tomu, že sú zlomené, tak veľmi upomínajú na dakedy, áno i dnes ešte drahé oči dcéry nehodnej, ale nezabudnutej. Rozcuchané vlhké zlaté vlasy vrúbia mysliteľské čelo, poznačené, ako i celý obličaj, odbleskom zhasínajúcej bolesti. I chytil starec vnukovu hlavu do oboch dlaní. A čo medzitým hlasný záston vydral sa mu z hrude, zalkajú na tom krásnom čele v bozku primierajúce ústa:

„Nikuška môj, Nikuška môj!“

Starší doktor skryl slzu v oku, odvrátiac tvár od dojemného obrazu; mladšiemu klesla hlava k hrudi.

„Veď on už nežije!“ narovnal sa starec, pozrel bezradno vôkol a jeho oči padli na vysokú postavu muža opretého o vedľajší šatník. Podivný otras prešiel celou bytosťou pána Mikuláša. Okamih váhania — a v nasledujúcom okamihu objal už šiju klesajúceho nešťastného otca, náružive vinúc ho k sebe.

„Manfréd!“

Muž sa i obzrel, ale vidno, on nič nevidí, len biedne svoje dieťa.

„Vzmuž sa, Manfréd, snáď ty si bez viny. Stalo sa nešťastie a je to veľký žiaľ, ale ty nič za to nemôžeš.“

„Áno, pán Korimský,“ ozval sa do toho i hlas mladého doktora, „jeho milosť pán Orlovský má pravdu.“

V tej chvíli otvoril lekárnik oči veľké ako zo sna prebudené, pozreli vyjavene do tváre pána Mikuláša.

„Otče, ty tu? Nemožné! Vidíš, čo sa mi prihodilo?“ zastonal muž. A stalo sa dač — ešte včera u ľudí nemožné: — dva muži, 16 rokov, áno zdanlive navždy rozdvojení, vinuli sa k sebe v tuhom objatí.

„Vidím, Manfréd, nech ťa Boh poteší.“

„On mi musí tak biedne zhynúť a ja som mu smrť poslal sám, ach, sám! Ó, hlava a srdce moje!“

Či viete, ako je otcovi, keď vidí klesať celoživotnú nádej, syna jedináčika, v tej chvíli, keď už bol pripravený na život a strojil sa zaujať postať? Veru je to veľký žiaľ! No, čo povedať o bolesti otca, ktorý nechtiac zapríčiňuje smrť jediného dieťaťa! Kto ju pochopí?

Nad svetom zapadala temná, zimná noc. Nebola studenšia ani tmavšia od tej, čo v peknej teplej izbe objímala ľudské srdcia. Tu vody súženia siahli až po ústa a nebolo spomocníka. Nebolo nikoho, kto by sa pomodlil. Boli to tu všetko muži našej osvietenej doby. Ich náboženstvo nesiahalo však za múry chrámové a nemalo nič spoločné s každodenným životom.