ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ten istý večer ležal pán Mikuláš Orlovský na pohovke, myslel a fajčil. Svetlo nemal zažaté, len čo sa mu spoza kachľovej mriežky svietilo; bol sám. Roky býval takto samotný, ale necítil to tak, ako dnes. Chýbala mu vnučka — viac, než chýbaval mu vnuk, keď po prázdninách zase odišiel do škôl — i napriek tomu, že bola u neho ešte len tri týždne. No ako veľmi ho naučila na svoju prítomnosť, cítil až teraz, keď ju zaviezol do Hôrky, nechal tam, a sám vrátil sa do pustého Orlova. Kamkoľvek pozrel, všade badal stopy jej šafárenia;^[4] tak mu staré sídlo oddola nahor rôznymi malými zmenami okrášlila, že vyzeralo ako poviestkový rám k čarovnému obrazu, — len obraz, ten chýbal.

Veď keby bola mu teraz tu, sedela by alebo pri piane a hrala mu, alebo na nízkej podnožke pri jeho hlave a dala by si rozprávať históriu Poľska. Alebo by priniesla čaj a zákusky, ktoré sama pripravila, pričom by mu milým hlasom predčitovala noviny a on by viac dal pozor na ten milý hlas, ako na to, čo číta. Ba obdivoval to drahé dieťa a vinul sa k nemu čo deň viac. Pripadal si ako chudák, ktorý rýchlo zbohatol, ktorý chvíľami nevie, čo so svojím pokladom začať; či sa len tešiť a či ho len obzerať. Cítil, že jeho vlastná samostatná krv koluje jej žilami. Celý deň bola činná. Ak nemala povinnosti v domácnosti, buď niečo písala, alebo sa zdokonaľovala v hudbe, alebo vzala vzdelávateľnú knihu, alebo dajakú ručnú prácu. Ani chvíľu nenašiel si ju zaháľať. A vždy bola hotová odložiť tú najpríjemnejšiu vec, ak on niečo potreboval. Na radu doktora Raušera, aby primnoho nesedela, daroval jej jazdeckého koňa a sám naučil ju jazdiť; vždy s ním potom jazdievala do majerov. Teraz v Hôrke, keď už ľady začali miznúť, dobre jej padne tento ušľachtilý telocvik.

Kaštieľ tam veru nebol tak zriadený, aby zodpovedal jej krasocitu. No veď dostala široké dovolenie, dať si ho obnoviť zvonku i zvnútra podľa dobrozdania, až príde jar. S jarou vráti sa i Adam a potom… Starec sa zamračil, keď v myšlienkach prišiel potiaľto; nebolo mu voľno, bo s vnučkou mohol hovoriť o čomkoľvek, ale keď začal o vnukovi, tu zamĺkla, ani čo by bola reč o tom najcudzejšom.

„Že som mu ja dovolil odísť,“ — karhával sám seba v takýchto chvíľach, i teraz. No však, až sa vráti, tak ho hneď nepustím, kým sa dobre nespoznajú. Lebo on ju dal v liste aspoň zdvorilo pozdravovať, ona jeho späť pozdraviť nekázala.

Letela starcova myseľ za milovaným vnukom. Posledná správa od neho, datovaná zo Suezského prieplavu, bola plná radosti nad zdarenou cestou a novými výskumami.

Ba taká je tá ľudská myseľ, ako vták; polieta i tam, kde nechceš. „Ta do tých teplých krajov by mal Manfréd Nikušku zaviezť,“ — pomyslel si a zamračil sa nevoľno, ako keď si spomenieme na niečo nemilé.

Vtedy, v ten nešťastný večer, zahralo si srdce pána Mikuláša s ním. On, strhnutý súcitom k zaťovi dakedy vrelo milovanému, potom strašne nenávidenému, prekročil prah jeho domu. Neľutoval ani teraz, že mu vtedy sústrasť preukázal, keď ju tak veľmi potreboval. Len to mu bolo ľúto, že sa týmto krokom znevážil pred Korimským. Nežiadal si tento jeho súcit. Dokázal to tým, že bárs Nikolaj už i vstával, on ešte vždy neprišiel na Orlov vrátiť návštevu. Starý pán sa hneval zato na zaťa. Lebo hoci akokoľvek potláčal túžbu vidieť vnuka vyrvaného smrti, tým viac sa ho deň čo deň zmocňovala.

V tej chvíli, keď sa bol sklonil nad prvorodeným, zdanlivo zomierajúcim synom stratenej dcéry, ale neoželenej, ozvala sa v srdci struna, čo roky mlčala a teraz nechcela viac zatíchnuť. Správy doktora Raušera naskrze neboli dobré. Úbohý Nikuška!

Aby sa Margita nič nedozvedela, zakázal služobníctvu Korimských aj len spomenúť, a na Orlov okrem dekana Jureckého, advokáta Krausa a doktora, prichádzajúcich na partiu šachu, nikto nechodil.

Nespravili novomanželia v mestečku i na okolí návštevy, nemohla niktorá z dám teda mladú pani Orlovskú navštíviť. Za týchto okolností bolo to dobre; nemala a nemusela ani ona zvedieť, čo sa u Korimských stalo. Sama sa nikdy ani slovom na nich nepýtala; boli jej cudzí.

Na tvári a viac ešte na hrudi pána Mikuláša zasadla tieseň. Nepočul zopakované zaklopanie, až pri treťom klopaní sa temer radostne narovnal, volajúc: „Slobodno!“

Dakto prichádzal prerušiť samotu; bol vítaný, ba samota začínala byť už obťažnou.

Ale príde i ten, koho sme nečakali. Starý pán temer vyskočil z pohovky.

„Manfréd! to ty?“

Bolo to skutočne tak; dovnútra vstupoval Korimský. Na tvárach oboch pánov zasadli chvíľkové rozpaky. Nezmizli, ani keď po vymenení pozdravu zaujali miesta pri krbe. Pán Mikuláš chcel zvoniť o svetlo, Korimský nedal.

„Je tu dosť svetla a príjemne takto.“

Rozhrabal starec pahrebu, priložil a vedel pritom s istotou, čo zať v budúcom okamihu povie, a rozčuľovalo ho to už vopred.

„Prichádzam ti, otče, poďakovať,“ začal Korimský, a hrdý, chladný jeho hlas sa zlomil, „za nezaslúženú láskavosť a prejav sústrasti, ktorý si mi dokázal v najhroznejšej hodine života.“

„Tak? Ja som myslel,“ ironicky usmial sa pán Mikuláš, „že ty o tom alebo nevieš, alebo si zabudol, a že tak bude dobre.“

„Moja vďaka je oneskorená, uznávam,“ prisvedčil Korimský, „no uváž, prosím, v tie prvé dni nemohol som temer ani na krok z domu. Potom sa okolnosti v Orlove zmenili, a tak až teraz — keď som sa konečne dozvedel, že si sám — môžem si splniť povinnosť. Odpusť teda moje oneskorenie a prijmi moju vďaku. Povedal by som, že i Nikuškovu, ale nebola by to pravda. Nikolaj o tvojej návšteve, napriek tomu, že patrila len jemu, nezná. Keďže si sa ty viac na neho spýtať nedal, myslel som, že si oľutoval prenáhlený dôkaz šľachetnosti a nechcel som, aby sa môj syn klamal falošnými nádejami.“

Na lekárnikovom hlase poznať, akú námahu stojí ho hrdý súlad tváre. Starý pán zdvihol do dlaní sklonenú hlavu.

„Ty si si myslel svoje, ja svoje,“ hovorí zrazu rozhodne. „Bez správ o Nikuškovi som nebol, to sa mýliš, Raušer prišiel každý deň; no a poviem pravdu, čakal som ťa v tie prvé dni Nikuškovej choroby, nie zato potom. Zabudol som pritom, že mám u seba dakoho, s kým sa ty nechceš stretnúť.“

Z posledných slov vyznelo ostré rozhorčenie.

„A je vlastne dobre, keď sa vy dvaja nezídete, nechcem pripomínať staré veci. Ako bolo, tak bolo, to je tvoja vec; ale uznáš — skvelú mienku tvoja dcéra o tebe mať nemôže.“

Napriek tomu, že si Korimský zakrýval oči i pol čela rukou, videl by si predsa, aká bledá bola jeho tvár. V sieni stíchlo strašným hrobovým tichom. Také ticho býva dakedy ako nôž, rozrezávajúci prácne zacelené rany.

„Nehovorme už o tom,“ narovnal sa pán Mikuláš; „radšej mi povedz, ako sa má Nikuška a čo hodláš s ním?“

I Korimský sa narovnal, ale bôľno mu pozrieť sa do tváre poznačenej až príliš duševnou mukou.

„Len čo vydrží cestu, pôjde s ním doktor Lermontov na východ,“ — vetí vážne. „A kde je teraz ten doktor?“ „Rodinné záležitosti odvolali ho do Viedne; práve dnes som dostal list, že už po tieto dni bude sa môcť vrátiť k nám. Dúfam, kým príde, bude môcť Nikušku zaviezť.“

„A ty nepôjdeš s nimi? Však som počul, že máš asistenta.“

„Pre lekáreň by som mohol ísť, ale musím sa postarať o letný byt pre môjho syna, až sa vráti; rád by som kúpil niečo nablízku.“

„Hm, neviem, že by nablízku voľačo bolo. Ale je pravda, pri Hôrke ponúkali mi akýsi kúsok borovej hory aj s nejakým sedliackym domom; keď pôjdem ta, obzrel by som to, a ak by ti bolo ľúbo a bolo by to aj súce, aj by som ti to vyjednal a dal Nikuškovi opraviť. Kvôli tomu sa zdržovať nemusíš; viem, že by si rád šiel s nimi, a zišlo by sa i tebe zmeniť povetrie.“

„Otče, ty si až príliš láskavý!“

Zážeh radosti oživil Korimského tvár; temer kŕčovite stisol starcovi ruku.

„Len či ti to nebude priveľmi obťažné.“

„Ach, pletky! Však čo spravím, spravím pre svojho vnuka.“

„Ó, vďaka!“

Korimský vstal.

„Už ideš?“

„Musím. Kým sa vrátim, bude sa Nikolaj na mňa vypytovať.“

„No tak ho pozdrav a povedz mu, že si prajem, aby ma čím skôr ako zdravý prišiel navštíviť.“

Pán Mikuláš vyprevadil zaťa až na chodbu. Tam ho zať poprosil, aby ďalej nešiel, keď nie je oblečený, že je chladno. Rozišli sa a Korimský kráčal už len sám okolo dverí izieb, čo dakedy patrili žene, potom dcére a teraz vnučke pána Orlovského.

Zrazu postál, oprel sa o stenu. Ach, nie div, ak i závrat dostaneme, keď popri mysli našej pretiahne čarovne krásna minulosť, žiaľna prítomnosť, a čiernou rúškou teskných obáv zastretá budúcnosť, keď ešte raz zastane si pred nás ružovo zlaté, navždy stratené šťastie mladosti, za ktorým možno zavolať: