ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tichými stromoradiami podolínskeho parku prechádzal sa voľačo prv pán Mikuláš Orlovský. Chodil tu už hodnú chvíľu, premýšľal včerajšie dumy; vstal dnes s nimi a skláňali starcovu hlavu kamdiaľ hlbšie a hlbšie. No zrazu zastal; z hornej terasy, plnej jarného kvietia, priletel zvuk takého jasavého zavolania, že zahral na strunách každého srdca. I pán Mikuláš sa obrátil; a už nemohol odtrhnúť pohľad od obrazu, ktorý uvidel. Na vrchnom schode, vystierajúc bielunké ruky, akoby chcela objať ten jarný, utešený svet, stála devuška, pripomínajúca celým vzácne krásnym zjavom tajomný májový podvečer. Nežnú postavu akoby len stvorenú na prenášanie v náručí lásky, objímal biely, hodvábny šat vzdušne krytý krajkami, zopnutý pri hrdle a na útlom páse korálovou sponou. Modro-čierne vlasy vinuli sa vo dvoch pletencoch ponad bielunkým čielkom. Mesiačkovobielu pleť oživoval zorový rumenec šťastia. Okolo malých ústočiek sťa vonný kvet svätodušky, poihrával detinskomilý úsmev radostného prekvapenia. Úžas vyjadrovali i veľké, smutné oči, podobné svojou modrosťou východnému nebu.

Všetko na devuške dýchalo mladosťou a májovým blahom. Nestarala sa, že si zarosí malé topánočky a zbehla k záhonom kvetov. Odtrhla si tri bielučké, jej veľmi podobné narcisky a bledo ružový hyacint a so sladkou rozkošou vdychovala ich omamnú vôňu.

Starý pán nechával oči na obraze. Čiže len bola pekná a milá táto dcéra východu! Nie div, keď otec úzkosťou mrel o takéto dieťa: bolo jediné a aké utešené!

Včera videl ju pán Mikuláš len zbežne; ona jeho snáď vôbec ani nevidela.

„Tamara,“ zaznelo vtom preľaknuto parkom. To prinútilo devušku, aby vzhliadla a už aj — sťa lístok z jabloňového kvetu, keď ho unáša vietor — vybehla a hodila sa do roztvoreného otcovho náručia.

„Otče, otče, čiže je tu krásne!“ volala zďaleka.

„Páči sa ti, kvetina moja?“ Orano vinul dieťa pevno k hrudi; jeho bezradostný, chladný obličaj zažiaril odleskom dcérinho blaha.

„Si spokojná?“

„Ó, otče, ba či som spokojná! Ďakujem, ach ďakujem, že si ma sem priviedol; tu je všetko iné, nové: to mierne podnebie, ten ľúbezný kraj, to kvietie. Ach, dobrý, drahý otče, tvoja Tamara je taká šťastná!“

Horúci bozk zavrel ružové ústa. Devuška sa vymanila z otcovho objatia, vystrela znovu náruč. Vtom padol jej pohľad do stromoradia a utkvel s detinnou otázkou a zvedavosťou na tvári pána Mikuláša. Markíz sledoval každý jej pohyb, pozrel sa tiež. Vzal dcéru za ruku, zišiel s ňou, priviedol a predstavil ju ešte raz milému hosťovi.

„Veľmi ma teší,“ úprimne povedal dojatý starec, „že vás vidím takú šťastnú, milé dieťa; dá Boh, že tu medzi nami celkom ozdraviete na radosť tak vášho otca, ako i všetkých nás.“

V devuškiných očich zaihrali slzy. Mimovoľne k tomu pudená, sklonila sa k starcovej vetchej ruke a bozkala ju.

„Teraz si už nič nežiadam,“ povedala po chvíľkovom rozhovore opravdivo, „len vidieť vašu vnučku, pán Orlovský, ktorá že tam býva za tými vrchmi.“

„Margitu?“ milo dotknutý žasol pán Mikuláš, „moju Margitu chcete vidieť? Ó, tá túžba sa vám môže splniť veľmi ľahko.“

„Myslíte, pán Orlovský, že ona príde sem k nám?“

„To nie, Tamara,“ zakrútil Orano hlavou; „západný mrav káže návštevu spraviť prv príchodzím. Pán Orlovský nám oznámi, kedy by si veľkomožnú slečnu mohla navštíviť.“

„Ja by som ju najradšej navštívila dnes alebo zajtra; bude to možné?“

„Ó, pravda, milé dieťa! Moja Margita vás vždy rada uvíta a Adam, dúfam, bude tým veľmi potešený, že ste jeho manželku svojou návštevou hneď z príchodu poctili.“

Slová boli jednoduché, no pán Mikuláš, už i tak znepokojený titulom, aký dal pán Orano jeho vnučke, teraz znovu užasol. Veď ho tuším Oranovci nerozumeli.

Chvíľu zavládlo mlčanie, v ktorom traja ľudia udiveno hľadeli jeden na druhého.

„Margita, že je manželkou pána Adama?“ spytovala sa konečne Tamara. „Prečo nám to nepovedal?“

„On vám to nepovedal?“ stiahol pán Mikuláš čelo.

„Nie. Spomínal ju len ako svoju sesternicu. Keď som sa ho pýtala, či je vaša veľkomožnosť len sama, hovoril, že je pri vás vnučka.“

Ťažko povedať, ako bolestne dotkli sa devuškine slová starcovho srdca. Markíz to videl.

„Tamara, zabúdaš, pán Adam Orlovský nebol povinný rozprávať nám, či je ženatý a my sme sa ho na to ani nepýtali,“ zahováral vážne a dodal, zbadajúc na terase obe dcérine spoločnice: „Naše východňanky obdivujú západnú krajinu, snáď ťa i hľadajú.“

Tamara vzhliadla.

„Odpustite, idem za nimi,“ pokývla milo hlavičkou na pozdrav a ocitla sa čo nevidieť v kruhu svojich spoločníc, ktoré sa ponáhľali k nej.

Páni hľdeli chvíľu za unikajúcimi postavami devušiek, kým sa im stratili z očí v borovom stromoradí. Potom bol pán Mikuláš prvý, ktorý prerušil tíšinu:

„Prosím, vaša jasnosť, nemyslite nič zlého o mojom vnukovi. Nekonal dobre, je pravda, no učinil tak v prenáhlení. Na celej tej veci som hlavne ja vinný. Prial som si, aby sa oba mladí ľudia zobrali; mal som na to vážne dôvody. Spravili mi to síce po vôli, no pretože sa nepoznali a Adam hneď po svadbe odišiel na cesty, nemali ešte kedy privyknúť na seba.“

„Ďakujem za vysvetlenie,“ Orano prešiel si rukou hustými vlasmi. „Nerád by som si bol myslel voľačo nečestné o Adamovi Orlovskom, ku ktorému som silno priľnul počas našej známosti. Teraz už viem vec pochopiť a vôbec ho nesúdim. No s Tamarou si to bude musieť vybaviť sám.“

„Nech mu je to za trest,“ vydýchol si pán Mikuláš. „Lebo až spoznáte moju Margitu, sami uznáte, že si trest zaslúžil, hoci ju i nechtiac pred vami zaprel. No, teraz som už videl vaše šťastie a že márne boli včerajšie obavy o rozkošného vášho jedináčika. Teraz ma už prepustíte za svojou vnučkou, ktorá tiež túžobne čaká správy.“

„Akokoľvek vzácna mi je návšteva vašej veľkomožnosti, nemám právo vás zdržať,“ zdvorilo, s istým záchvevom v hlase, mienil markíz. „Prosím len, aby som mohol dať rozkaz o raňajkách a aby doviedli záprah. No dúfam, budem i druhý raz taký šťastný, uvidieť vašu veľkomožnosť na Podolíne.“

„Ó, ak ma vaša jasnosť navštívi na Orlove, prečo nie?“

Orano sa iba poklonil.

Medzitým čo po raňajkách (na ktorých pána Adama márne hľadali) páni ešte sedeli s riaditeľom Zarkánym v rozhovore, Tamara Orano vyšla na zámocký balkón. Oprela snivo hlavičku o stĺp ovinutý zeleným brečtanom a dala sa rozmýšľať: „Prečo Orlovský nepovedal, že mu je Margita ženou? My sme sa ho nepýtali, je pravda; ale predsa sme o nej hovorili koľkokrát. On to nemal tajiť.“

Nedomyslela, bo dvere vrzli a v nich slniečkom vítaný stál vinník.

„Dobré ráno, vaša jasnosť. Počul som krásne radostné správy a prichádzam sa tešiť s vami,“ povrával hrdo; ušlo mu, ako chladno hľadeli na neho spod rias tie krásne, smutné oči. „A“ — pokračoval celujúc mlčky podanú ruku — „prinášam zároveň pozdrav od Margity.“

Trhla sebou.

„Vy ste už boli navštíviť svoju sesternicu?“ hľadela mu priamo do tváre.

Zrumenel i zbledol.

„Áno, bol som navštíviť sesternicu, ktorá že mi je viac než sesternica, vám snáď starý otec povedal.“

„A vy ste mi to prečo nepovedali?“ zmerala si celú jeho postavu chladným, kniežacím pohľadom.

„Dovolíte sa mi ospravedlniť?“

„Áno, chcem, aby ste mi vysvetlili.“

„My sme sa s Margitou rozišli trochu v hneve. A keď ste sa vy, slečna, po prvý raz na moju sesternicu pýtali, povedal som vám pravdu. Ale hnev zavieral mi ústa, aby som dodal, čím mi je táto sesternica.“

„A teraz sa už nehneváte?“ chlad jemnej tváričky zmizol.

„Nie. A prosím, aby ste mi i vy odpustili a dovolili, že by som bol taký šťastný a smel vás na dôkaz odpustenia odprevadiť na Hôrku.“

Keď asi o hodinu oba páni Orlovskí opúšťali Podolín, niesli so sebou na Hôrku pozdrav a odkaz pre Margitu veľmi milý, že zajtra dostane návštevu dám z Podolína.