ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prešlo od tej doby poldruha týždňa a zase bolo také krásne ráno, plné svetla a aromatickej vône. Vôňa vnikala široko roztvorenými oknami do pracovne Adama Orlovského na Hôrke; rozosielali ju veľké vaniliové kry v kvetináčoch spoločne s kvetmi iného druhu, ktorými boli okná naplnené; šírila ju kytica na stole, s upravovaním ktorej zamestnaná stála tu Margita Orlovská.

Ba taká bola tá neveľká sieň pekná! Stáli v nej teraz dva písacie stolíky i pult medzi vonnými myrtovými krami a šťavnatou zeleňou figovníkov. Mohla sa Margita tak spokojne po nej rozhliadnuť; toľko si dala na tom usporiadaní záležať. Veď dnes sem príde profesor Geringer a tu na Hôrke budú pokračovať v písaní svojho diela, ktoré už pokročilo natoľko, že nemuseli mať starožitné pamiatky pri sebe a markíz Orano im už nemusel pri tomto odseku pomáhať. Ó, ako bola Margita rada, že Adam už konečne príde domov; lebo dodnes chodieval z Podolína iba akoby na návštevu. Odpadnú tým síce tie krásne chvíle, keď mu za rána prichádzala naproti až ku krížu, keď jej prišiel povedať ,dobré ráno‘, a predvečerom, alebo odpoludnia, keď na dakoľko hodín zavítal medzi nich všetkých.

„Ani si nevieš predstaviť,“ hovoril jej v sobotu, „akú námahu ma to stojí, aby som svoju myseľ sústredil pri práci, vždy mi na Hôrku zalieta; a keby som sa nehanbil profesora, neraz by som všetko odhodil a šiel za tebou. Podolín je predsa len veľmi ďaleko.“

„Nuž a či by ste nemohli pokračovať v písaní na Hôrke?“ namietala ona. „I tak ste už používali dlho pohostinstvo pána markíza. Ja by som tak rada videla tvojho cteného priateľa u nás. Hôrka síce nie je Orlov; tam som vám všetko bola prichystala, ale dá sa to i tu tak zariadiť, aby ste mali pokoj a trochu pohodlia. A keď tu budete, a zachce sa tebe prestať a trochu pohovoriť, tým mnoho času neunikne.“

Ó, ako vďačne prijal Adam jej návrh. Dohodli sa, že s druhým týždňom príde presídlenie.

Nuž ono bolo už tu. Preto si Margita ešte privstala, aby všetko usporiadala. Teraz bola hotová. Zastanúc pri okne, zahľadela sa von do parku. Tam, kde sa stromoradie delilo vo dvoje, vidno stadiaľto Nikuškov dvorec. Čo robili tam bratia? — Vstali už? — Bratia! Aké milé, krásne slovo — — Áno, sídlili tam jej bratia, jeden rodný, dvaja podľa Krista.

Vyplnil drahý otec žiadosť, poslal im Ursínyho nie na týždeň, ako mysleli, ale priam na dva. Bolo síce z nich už len niekoľko dní; ony pominú, Miroslav odíde. No či odíde s ním i to duchovné požehnanie, aké im so sebou priniesol všetkým, obzvlášť Tamare?

„Úbohá, zlatá Tamara,“ Margitino čielko pokryl mrak. „Ja som pre Pána Ježiša nemusela nič stratiť. Deduško sám hľadá cestu spásy a Adam ma miluje. On mi dovolí, aby som mu o Pánovi Ježišovi rozprávala, koľko chcem. Je pravda, že ešte neverí a počúva ma ako dieťa, ktoré máme radi a nechceme mu kaziť radosť, no predsa mi neodporuje. — A Tamara nikoho nemá, len otca, i toho už stratila. Áno, stratila. Lebo hoci markíz Orano svojmu jedinému dieťaťu venoval tú istú starostlivosť, zahrňoval ju všetkým, čo bohatstvom môžeš kúpiť, povstala predsa medzi ním a Tamarou trhlina a medzi nimi rozhovor nebol možný. Nesmela Tamara pred ním ani spomenúť meno Pána Ježiša. Keď tak urobila, okamžite opustil salón. Ach, a Tamare, ktorá si tak veľmi z celého srdca Pána Ježiša zamilovala a s každým len o Ňom hovoriť musela, náramne ťažko padlo mlčať pred otcom o tom, čím bolo preplnené srdce.“

„Ona pokračuje lepšie,“ myslela si Margita; „lepšie ako ja, hoci Pána neskôr poznala. Snáď preto, že má len Jeho. A ja — mne dal Pán i na zemi tak mnoho ešte i popri sebe. Prví budú poslední, poslední prví. Ach, to si nesmiem myslieť,“ zľakla sa Margita, „veď ja nechcem byť posledná, nie! No, mňa Adam mnoho zamestnáva, mnoho; lež či je to hriech, že ho milujem? Veď je on môj muž a miluje ma. Ó, a to je taká slasť, tak byť milovanou, ako Adam milovať zná. Veď moje srdce od detinstva márne prahlo po láske, nebolo jej pre úbohú Margitu; zato teraz v hojnej, hojnej miere, áno zvrchovane.“

Ach, bola to neopísateľná slasť vedieť, že niekto po nás túži, že sme mu všetkým na zemi, že drahý je mu každý náš dych i zvuk nášho hlasu. Ako sa Adam vždy potešil, keď mu prišla ráno oproti a ako bolo v jeho náručí pod vplyvom jeho horúcich slov nevýslovne sladko a dobre. Tak niekoho môcť oblažiť, to znamená byť šťastným.

O okno opretá mladá pani stála na výslní tohto šťastia, ale spokojná so sebou nebola. Napadlo jej, ako včera rozprávala Tamare s deduškom o svojom veľkom šťastí, ktoré má v Pánovi Ježišovi a spytovala sa ho, či aj on už okúsil túto slasť. Priviedla ho tým do istých rozpakov. Priznal sa jej deduško, že nie; a tu ho tak srdečne ľutovala a tak vrelo prosila, aby neváhal a neodkladal, ale išiel k Pánovi Ježišovi, že mu to vohnalo až slzy do očí. Ani profesora Geringera, ani pána Villiera, ba ani celú rodinu Zarkánych nenechala Tamara bez svedectva. „Prišla sem úplne bez svetla a teraz ako šíri svetlo,“ dumala Margita, „a ja ho nešírim. No, veď budem, keď sa vybaví záležitosť môjho prestupu.“

Pri tejto myšlienke prelietla bielym čielkom ľahká tôňa. Spomenula si, ako sa zaviezla do Podhradu i s Adamom — na Orlov ani nešli, zostúpili u otca — ako sa dostavila na faru i s dvoma svedkami a oznámila svoj výstup. Tam bolo jej možno vydať svedectvo pravde. Šťastná navracala sa späť k otcovi nemálo užasnutému nad jej krokom a nad Adamovým súhlasom.

„Vidíš, Margita,“ povedal jej otec, „že Adamovi veda nepostačí, ani tebe my nepostačíme.“

Skryla so začervenaním tvár na jeho hrudi. Blažilo ju, že mohla vidieť peknú sálu i hrať na krásnom, novom harmóniu ona prvá.

„Až budeme na Orlove,“ sľubovala pred nimi oboma, „prídem sem hrať na každé zhromaždenie.“

Nepokazili jej radosť odporom, iba Adam trochu rozpustilo povedal:

„Keď ty tu budeš hrať, to aj my dvaja — pravda ujček — staneme sa nábožnými, a prídeme s tebou.“

„Všakver prídeš Adam, aspoň raz?!“ prosila.

„Prirodzene,“ sľuboval. „Musím predsa vidieť a počuť, kvôli čomu si sa rozišla s našou cirkvou a pohnevala si tak veľmi dobráckeho pána dekana.“

Otec poradil Margite, že keď je v Borovciach, aby nemusela chodiť do Rakovian, môže sa ohlásiť i tam na fare; no nevedel jej určito povedať, kedy by tak mala urobiť.

Nuž, keď sa potom večer vrátili domov a ona na druhý deň vyprevádzala Adama po kríž, zašla potom dolu do dediny a šla si pýtať radu do fary. Farár nevyzeral už tak chorobne, ako keď ho po prvý raz videla. Poznala, že bol muž vzdelaný. Mal i peknú knižnicu; to sa jej dobre dotklo. Pani farárka bola žena pekného, silného vzrastu i tváre, ihravých očí. Hovorila krásne po nemecky. Dozvedela sa Margita, že bola vychovaná v Nemecku, v náboženskom evanjelickom ústave.

Keď sa oba dozvedeli účel príchodu mladej panej, pozreli zadivene jeden na druhého.

„A čo vedie veľkomožnú paniu k tomu kroku?“ spytuje sa farár.

„Presvedčenie, pane; poznala som pravdu slova Božieho, poznala som bludy rímskej cirkvi, a nemôžem patriť k nej.“

Veľmi ochotne dal jej potom pán farár rady; a ako celkom ináč hovorili potom s ňou, ako nábožne!

„Keby som ešte Pána Ježiša neznala, oni by mi Ho neboli spomenuli,“ myslela Margita.

I potom spomínali bludy rímske a čistotu učenia cirkvi evanjelickej; pán farár citoval hodne citátov, ale ani jediného vrelého slova nestratil o Pánovi Ježišovi.

„Oni nemajú Krista zjaveného,“ dumala Margita i vtedy i teraz. „Dnes-zajtra budem už patriť k nim, prinesie mi to nejaký úžitok pre dušu? Veď mestský farár, ktorý to každú nedeľu teraz vraj kázal proti „bludárom“, a myslel tým Štefana Hradského a tých, čo sa k nemu zhromažďovali, bol tiež evanjelik. Čo teraz, už i cirkev evanjelická tiež tak všetko, čo bolo Božie, prenasledovala, ako Rím? Kde je tu potom rozdiel? Učenie dobré, ale skutky nie podľa toho.“

Keď Margita po prvý raz počula od Štefanovej babičky, ako sa pán farár veľmi hnevajú, nechcela tomu veriť; pýtala sa Petra, a on jej dosvedčil.

Nuž i teraz, keď myslela na to, ju to tlačilo. Položila sa na pohovku; chcela radšej premýšľať o tom krásnom čase, aký po tie dni spoločne prežili.

Nuž áno, bola kratučká doba tých desiatich dní tak krásna, že nejedny srdcia podobnú žiť už nebudú. Začínala s horúcim odpoludním, keď zrazu zastal nečakaný, zato, tým radostnejšie vítaný hosť na prahu borovského dvora. Nikuška ho vždy mal pred očami; spanilý zjav s tvárou očervenenou od tepla, s kapsičkou pripätou pri boku, a s úsmevom plným svetlej lásky okolo perí. Dohovárali mu, že si telegraficky nepýtal povoz k stanici. No, keď povedal, že chcel ísť horami a hovoriť cestou s ľuďmi, museli mu uznať.

Večer zišli sa okolo Nikušku v háji: pán Mikuláš, Margita, potom Štefan, Peter i starý Hradský. Hovorili spolu o tých večných Božích pravdách. Nakoniec učil ich Ursíny spievať pieseň, ktorá sa pánovi Mikulášovi tak veľmi páčila, že si ju kázal dvakrát spievať. Aurel ho utešene doprevádzal na citare. Bola to jedna z tých mnohých, ktoré ich Ursíny za ten čas naučil.

„Ba ja mám toho asistenta tak rád,“ hovoril včera deduško.

Že ho mal rád, dokazoval tým, keď si ho vždy so sebou volal: „Poďte ma odprevadiť.“

Ba, čo asi spolu rozprávali, keď boli sami? Margita by to rada vedela.

Deduško ani raz nevystal. „Bude mať Ursíny hodinu?“ pýtal sa každý deň; a či bola ona nemecká odpoludnia, na ktorej sa zúčastnili Tamara i jej spoločnice, pán Villier a Ilka Zarkány, alebo večer, kde prišli priatelia z dúbravskej doliny, to mu bolo jedno, on chcel byť prítomný. A hoci mal mladý asistent poslucháčov veľmi pozorných, pozornejšie nad neho nikto nepočúval. A neprichádzali priatelia z dúbravskej doliny sami, vodili so sebou vždy väčší a väčší počet poslucháčov. Okrem toho za tie minulé dva týždne mal už doktor Aurel dosť vďačných známych, ktorých zdarma liečil, volal ich a oni prišli. Neraz celé zhromaždenie sedelo v háji na brvnách, ktoré tu pán Mikuláš dal poukladať; a čo potom v nedeľu odpoludnia!

Ráno bol Ursíny v dúbravskej doline u Blažkov a večer tiež. V pondelok sa celý deň tam zabavil.

To nedeľné odpoludnie stálo pred Margitou ako obraz, ako krásny sen. Ten ľud pestro oblečený, spievajúci, ach, tak krásno; k tomu oni tvoriac polkruh okolo Nikuškovej leňošky. Bola tu i Tamara; sedela vedľa Nikolaja. Výkladu síce nerozumela, ale tešilo i ju i jej sprievod, že tak mnohí môžu počúvať tie zaiste krásne slová. No, vedľa Margity sedel Adam a on rozumel. Spočiatku mal oči upreté k zemi, potom ich pomaly pozdvihol a tak akosi sústrastne podíval sa na Ursínyho, ktorý opisujúc to veľké bohatstvo, spočívajúce v názve: „syn a dcéra Božia“, stál uprostred ľudu taký chudobne oblečený, že mládenci v strojných^[36] svojich halenách prevyšovali ho v nádhere. Áno, tak sa Adam na neho podíval, ako by chcel povedať: „Čo ty môžeš hovoriť o bohatstve, chudák!“ Ale potom úsmev zhasol; Ursíny nádherne opisoval prechod izraelského ľudu z Egypta, z tejto krajiny otroctva do utešeného Kanaánu cez Červené more, cez púšť a cez Jordán, a prirovnával Egypt ku krásnemu svetu a izraelský ľud k Božiemu ľudu idúcemu cez červené more Ježišovej krvi a cez Jordán smrti do večnej vlasti. A tak opisoval tú novú zem, tú vzácnu vlasť, že nik z poslucháčov neopovážil sa ani zakašľať, aby ho nezmýlil; áno, zaujal i samého Adama.

„Keby vaši kňazi tak kázali, Margita,“ pošepol jej, čo medzitým zhromaždenie chystalo sa spievať, „to by stálo zato, ísť počúvať. No, som veru zvedavý, čo nám ten váš Štefan, ktorého toľko chválite, povie; ten tvoj prorok, Margita, ktorému síce všetka česť, lebo mu mám čo ďakovať, že si teraz moja.“

Pozrela prosebne na neho; zamĺkol a pozorne, keď odspievali a Štefan text prečítal, dal sa i jeho počúvať.

„Je mi veľmi ľúto,“ hovorí mládenec s vážnou, láskavou priamosťou, „veľmi ľúto, keď si pomyslím, že vy všetci, ktorí ste tu teraz počúvali opis toho nášho krásneho mesta, že vy tam všetci nebudete. Áno, že o nejednom z vás bude platiť; „Vonku bude ten a ten.“ Pán Ježiš hovorí v mojom texte, že nemohli vnísť pre neveru a že sa Boh na nich hneval štyridsať rokov. Koľko rokov hnevá sa už Boh na teba, ty úbohý, neobrátený brat, ktorý nemôžeš vnísť do onoho mesta pre neveru? Ste tu mnohí na púšti; zle vám je na svete, dolieha im vás choroba, chudoba alebo všelijaké straty; ste na púšti a musíte na tej púšti zahynúť, lebo nechcete veriť Bohu, ktorý vás volá k svojmu milému Synovi, Pánovi Ježišovi.

No, sú tu — myslím — aj takí, ktorí sa podobajú tým Izraelitom; keď prišli na púšti do Élim, tu mysleli, že to je už nebo. Znám ja sám taký čas, keď sa človeku zdá, akoby to nebo zostúpilo dolu a človek by sa v tom Élim usadil navždy. Ale never, priateľu, priateľka, Élim nebola Kananejská krajina. Élim nie je nebo; ani tvoje šťastie ním nie je. Ty musíš z neho na púšť. A kebys’ v tom Élime zostal celý život a nebudeš veriť Bohu, nikdy neuvidíš brány nového Jeruzalema.

V Élime bolo len sedemdesiat paliem a dvanásť studní — a tam je jeden veľký prameň a paliem na tisíce. Čo vám to prospeje, že ste sa tu zišli a to všetko počuli, ak sa všetci neobrátite?! Raz rozpomeniete sa na toto odpoludnie a bude vám večne ľúto.

„Veď nás, hotoví sme ísť,“ hovoril izraelský ľud Mojžišovi, ale Mojžiš ich už neviedol, lebo bolo neskoro. Hospodin bol už povedal svoje: „Nevojdete tam“, ani nevnišli, museli zomrieť na púšti. Aj vy na tej púšti zomriete, ak neposlúchnete teraz nášho Mojžiša, keď volá: „Poď za mnou!“ Ach, a to bude žalosť i vám i nám. Rozváž si to, ktorý tu medzi nami neveríš Bohu a pomysli, že Boh sa nedá vysmievať. Amen.“

To bol asi súhrn Štefanovej reči; k nej Adam nemal poznámku. Obe Aurelom stenografované i preložené reči dostali sa i tým, ktorí im nerozumeli, takže i oni neboli bez požehnania a zmierili sa trochu s tým, že predtým nevedeli, čo tak všetkých mysle a srdcia púta.

Ach, to krásne nedeľné odpoludnie! Škoda len, že na druhú nedeľu Miroslav tu nebude, ach škoda! Je pravda, že i v Podhrade ho bolo treba, ale i my by sme veľmi potrebovali, aby zostal medzi nami.

„Vy si neviete ani predstaviť,“ hovoril Aurel, „čo nám on všetko poskytuje v dôvernom hovore, ako nás učí činne žiť na zemi. Mám už plný notes jeho dobrých rád pre jeseň i zimu, na ktorých i vy sa budete môcť zúčastniť a vtiahneme do tej činnosti i Tamaru. On pravda tak rozpráva, akoby mal vôľu odísť. Ja sa mu nedivím; miesto asistenta nemôže predsa trvale zastávať a o tom, aké prekvapenie mu váš otec chystá, nevie.“

„Ba kedy mu to otec oznámi?“ myslela Margita. „A čo on povie?“

Tak v tých dumách premohol ju sen. I začalo sa jej snívať, že išli do nového Jeruzalema. Ona plná radostnej túžby vzhliadala k výšinám krásneho mesta, ktoré ležalo pred ňou. Obzrela sa, či tú krásu pozorujú všetci. Videla, že ani otec, ani Adam nie sú s nimi. Zdesila sa. „Vidíš, Margita,“ hovoril vtom zvláštny, tichý hlas, „oni na tej púšti zomreli; im nič neprospelo, že to všetko sa dozvedeli od Ursínyho, oni neverili a zahynuli.“

„Nemožno!“ skríkla Margita. Zobudila sa a sadla si na pohovku, ruky do lona spustené, oči ustrašene k jasným nebesiam uprené. Sedela tak chvíľu. „Bol to len sen,“ hovorila sama sebe, „všetci sme ešte na tej púšti, ešte na zemi; sme v tom Élim, ale Élim nie je nebom, ani tým novým Kanaánom.“

A v tej posvätnej tíšine, keď bola so všadeprítomným svojím Pánom sama, ucítila, pochopila, že tí jej dvaja najbližší, najdrahší ľudia, otec i manžel sú neobrátení a že ak sa neobrátia, na tej púšti zahynú. Pôsobilo jej to temer telesnú bolesť. Pritisla si obe ruky na srdce. Zrazu pocítila a zároveň poznala svoju životnú úlohu, všetko vynaložiť i obetovať na to, aby oba mohli byť zachránení. Vzchopila sa, a hodila sa pri pohovke na kolená. Z jej srdca, ktoré v tejto chvíli zahorelo k obidvom mužom omnoho vyššou a omnoho čistejšou láskou, plynula vrelá modlitba za obrátenie tak otca, ako aj Adama. Vstávala od modlitby s obličajom žiarivým, so slzami na riasach.

Chcela vyjsť von, vtom sa prudko rozleteli dvere a jasavé: „Ach, Margita!“ priletelo jej oproti. V nasledujúcej chvíli bola už zavrená v pevnom a láskavom objatí. „Ty si už tu, moja rozkošná žena, už hore? No, čo si robila? Tvoje oči sú plné sĺz, tieto čarovné, nebezpečné diamanty, ktoré mi učarovali natoľko, že bez nich nemôžem chvíľu vydržať?! Prečo si plakala?“ vyzvedal sa.

„Neplakala som, Adam,“ vetila, opierajúc hlavičku o jeho hruď, „neplakala som, ale modlila som sa za tvoje šťastie, a to ma tak dojalo.“

Zrumenel blahom až pod vlasy.

„Za moje šťastie si sa modlila, Margita? Ó, to je zbytočná prosba; nemá Boh šťastie, ktoré by sa aj len zďaleka mohlo rovnať tomu blahu, ktoré držím v svojom náručí. Ja som úplne a dokonale šťastný, ty drahé, rozkošné moje blaho.“

Trpela jeho celovanie, ale v jej srdci už neznelo, že je to krásne, byť tak milovanou.

„Adam, tvoje blaho nie je dokonalé,“ hovorila mu. Vymaňujúc sa z objatia, viedla ho k oknu, kde spolu zastali. „Prosím, nechaj ma dopovedať, ono nie je dokonalé, lebo nemá trvania.“

„Ako to myslíš, Margita?“ stiahol čierne obočie do hrozivého mraku. „Či nie si moja raz navždy?“

„Áno, Adam, ale nie na veky, lebo sme ešte na púšti; a Élim nie je nebom.“

„Och,“ vydýchol si jasavo rozpustilo, „nepýtam sa ja po tamtom báječnom nebi, mne postačí toto terajšie. Zaiste dobré a potrebné je pre takých úbohých chudáčikov Ursínych, ktorí pravdepodobne mnoho dobrého nezakúsili na zemi, a tak je pre nich pravým pokladom taká skvelá nádej. Dobré je pre takých prorokov Štefanov. Nám, Margita, stačí to naše. Utvoríme si ho na zemi také krásne, že nám ho i tí svätí budú závidieť. Až len dielo napíšeme, potom navediem starého otca, aby išiel s nami a pôjdeme spolu konať výskumné cesty. Tvoj duch je priveľmi nadaný, aby sa mohol obmedziť len na tieto každodennosti, a ja by som bez teba nevydržal. Deduškovi tiež dobre padne, zmeniť prostredie i spôsob života. Ukážem ti svet v celej jeho kráse, uvediem ťa do vysokých, vedeckých spoločností. Získam si slávne vedecké meno, aby som ti ho mohol zložiť k nohám. Kto by si žiadal už krajšieho neba, Margita? Nie je to už nebo?“ zavrel ju do náruče, hľadel jej hlboko do očí pohľadom plným ohnivej lásky, ktorá by musela zapáliť každé srdce. A to Margitino už i tak horelo. „Nie je to nebo krásne?“ spytoval sa a vtisol jej na pery slastný bozk. Pritom cítila, ako jeho srdce bilo v hrudi, o ktorú sa opierala. Okolo nich svietilo jarné rané slnce; celá príroda dýchala život.

Vôňa vanílie vinula sa okolo mladých ľudí a tam zdola vôňa storakých ruží.

Bolo to tu asi také ráno, asi taká chvíľa, ako keď Satan uviedol Pána Ježiša na vysoký vrch a ukázal Mu všetky kráľovstvá Zeme: „Toto všetko ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.“

Myšlienka, môcť tak s Adamom cestovať, vidieť krásy sveta, vzdelať sa, vyniknúť a pritom tak úplne postačiť Adamovi, a môcť kedykoľvek opierať hlavu o jeho hruď a cítiť teplotu jeho lásky; čítať mu z očí to vrelé vyznanie lásky, všetko to bolo akoby vyplnenie všetkých túžob mladého srdca.

Okamih zdalo sa Margite, že zavolá: „Áno, to je dokonalé šťastie, to je nebo, ono postačí.“ Už otvárala ústa. Vtom udreli na zvon v dedine a zvuk kovu akoby nadľudským hlasom volal: „Margita, to je len Élim, to nie je nebo, nie je!“

„Pane Ježišu!“ vzdychli ústka; jedným hnutím vymanila sa z mužovho objatia.

„Nie, Adam,“ preriekla, a oči jej zahoreli svätým plameňom, „to nie je nebo, ktoré by mohlo postačiť nesmrteľnej duši.“

Ustúpil zhrozený v úžase.

„Tebe moja láska nepostačí?“

„Srdcu áno na zemi, ale duši nie, tak málo mojej, ako aj tvojej. Nie je to dokonalé blaho, ktoré leží v ľudoch poddaných smrti. Nebo je voľačo trvalého, večného; ono začína i končí v srdci a na srdci Pána Ježiša.“

„Povedal som ti už, Margita, že mne tento život postačí, ja mám blaha dosť,“ vybúšil on spurno.

Oprela si hlavičku o jeho rameno, stiahla jednou rukou hlavu jeho k sebe, tak pozrela mu do chladnej tvári.

„A na to sa nepýtaš, kde bude nebo potom pre mňa, až teba nebude, keby druhé nejestvovalo? Nepýtaš sa,“ pokračovala so srdcekradnúcou nežnosťou, „kde bude to nebo, keby som tak náhle ja zomrela?“

„Margita!“ zdesil sa; „čo vravíš, ruža moja, kvetina, perla drahá?! Ty že by si zomrela? No, áno; s tebou by bolo moje nebo pochované; ale kto by o tom hovoril? Sme oba mladí a ja si ťa z náručia vyrvať nedám ani smrti; nie!“

„Ó, Adam, muž môj drahý, nemáš ty tej moci; a preto ťa prosím, pomýšľajme v tomto Élim na onú novú, zasľúbenú zem, kde láska trvá večne, kde — keď tam prídeme — nemôže smrť viac vziať teba mne a mňa tebe, tam, kde je to dokonalé šťastie a blaho bez konca. — Poď, Adam, podívaj sa, ako som vám všetko krásne pripravila; myslím, že i pán profesor bude tu u nás šťastný.“

Cítila Margita, že musí už prestať v predošlom rozhovore.

Pán Adam si vydýchol; ochotne vnišiel na jej žiadosť. Pri každej maličkosti jej ďakoval. No, keď sadajúc do kresla pri nárožnom okne preriekla: „Až budete písať, prídem si sem sadnúť,“ zakrútil prudko hlavou.

„Nechcete?“

„Nie, Margita; lebo myslíš, že by som vedel aj len slovo z toho, čo píšem, keby si mi sedela oproti, keby som vedel, že si tu a nepočul tvoj hlas, necítil čaro tvojho úsmevu a to dač, čo z celej tvojej bytnosti vanie tak, ako i v tejto chvíli a podmaňuje ma celého? Ó nie; ak mám pokračovať, tak sa tých hodín tvojej prítomnosti musím zriecť.“

„Škoda! A ja som si to tak pekne predstavila, ako sa tichúčko vkradnem a položím vám každému čerstvú ružičku na stôl, aby vás blažila svojou vôňou a potom sa budem tešiť pohľadom na usilovnú prácu ducha; — a ty mi ani prísť nedovolíš?“

„Prísť? Ó, prídi, áno prídi, Margita; bude nám, akoby nás navštívilo slniečko.“

„Teraz si obzri stolík, idem rozkázať raňajky. Prídi potom, prosím, do záhrady, potom pôjdem i ja s tebou pre pána profesora na Podolín, odvezieme si ho v sláve.“

Hľadel za ňou, ako odchádzala; odo dverí zaslala mu ešte žiarivý pohľad. Potom temer preľaknuto položil si ruku na čelo.

„Kde by bolo to nebo, keby som tak náhle — —“ Ďalej nedomyslel, nechcel domyslieť; bo vedel, že ho niet nikde, nikde viac na šírom, studenom svete. No, vedel aj v tejto chvíli, že šťastie, ktoré má krídla, nemôže byť dokonalé. — — —