ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prekrásny, jarný večer visel nad svetom. Svit mesiaca polieval doliny tekutým striebrom, kreslil dlhé tiene na vrchoch a temer báječne, ako v povesti, objímal nádhernú budovu starého zámku Podolína. Tam na širokom balkóne — ramená na hrudi skrížené — stál pán Mikuláš Orlovský a hľadel zamyslene, veľmi zamyslene po krásnom kraji. Osvietená dedinka s neveľkým kostolíkom na vŕšku, objatá zo všetkých strán vrchmi, ležala pod zámkom ako zakliata.

Predtým bol pán Mikuláš obklopený spoločnosťou: no riaditeľ Zarkány i s dcérami zišli pred chvíľkou do parku; správca i s pani Zarkányovou odišli na stanicu.

Pán Mikulálš chcel nešťastnému egyptskému hodnostárovi (ktorý vykonal takú veľkú cestu kvôli svojmu úbohému dieťaťu) hneď z príchodu dokázať vrodenú poľskú zdvorilosť. Zostal teda po skončení príprav na zámku, že panstvo uvíta a súčasne aj k srdcu privinie milovaného vnuka. On mal panstvo podľa telegramu doprevadiť až sem.

Keď už okolo starca nezneli viac veselé, zvedavé poznámky riaditeľových dcér, zato zavládla báječná tíšina, začala zrazu jeho hlava, šedinami bohato pokrytá, klesať hlbšie a hlbšie. Dostavili sa s celou silou nevolané, nečakané rozpomienky, ktoré pán Mikuláš zakaždým, kedykoľvek na Podolín prišiel, zmužile zahnal. No teraz ho natoľko premohli, že musel myslieť na jeden večer pred dávnymi rokmi.

Bolo tiež tak mesačno a on stál, ako i teraz, tu na tomto balkóne, ale nie sám. Nebohý riaditeľ Zarkány, otec terajšieho — sedel vedľa neho v leňoške a predostrel pánovi Mikulášovi plán, ktorý nebol na zahodenie. Rozprával Zarkány, že jeho dcéra Ilonka miluje Mikulášovho syna Ferdinanda. A že keby sa oba mladí ľudia a oba kapitály, zarkányovský a orlovský, spojili, že by spolu mohli časom kúpiť Podolín.

Mladý Zarkány mal sľúbený úrad na druhom panstve kniežaťa, a tak Ferdinand Orlovský mohol by sa stať riaditeľom na Podolíne.

Zarkány mal len tie dve deti a túžil už po odpočinku. Chcel sa i so ženou utiahnuť na svoj dolnozemský statok.

Áno, plán bol veľmi dobrý. Pán Mikuláš vložil ruku do ruky priateľa Zarkányho. Sľúbil, že prehovorí so synom, ktorý sa len nedávno po dvojročnom pobyte vrátil z cudziny a mal sem dnes zavítať. Bol si istý súhlasu. Panovalo medzi Ferdinandom Orlovským a Ilonkou Zarkányovou od detinstva to najlepšie kamarátsvo.

Aký šťastný bol v ten večer pán Mikuláš! Videl už v duchu milovaného syna veliteľom dakedy krásnej a slávnej tejto budovy. Videl ho ako šťastného manžela ľúbeznej Ilonky.

Konečne prišiel túžobne čakaný syn. No bol veľmi zamyslený. Odkedy sa vrátil, vždy chodil taký zamyslený, ako by vždy ešte dušou dlel v cudzine.

„Až mu poviem, čo sme určili so Zarkánym, však mu to prejde,“ tešil sa pán Mikuláš. Len mu bolo trochu nemilé, že sa Ferdinand i oproti Ilonke Zarkányho správal, hoci priateľsky, no akosi zďaleka.

Nemohol sa pán Mikuláš dočkať, kým prídu domov. Keď na druhý deň podvečer, vezúc sa v kočiari (lebo vtedy železnice tu nebolo) dochádzali už k Orlovu, rozpovedal synovi, že Zarkány zamýšľa riaditeľstvo zložiť a chce kniežaťu jeho, Ferdinanda, odporúčať na svoje miesto. Rozprával pán Mikuláš, ako ho to teší.

„Odpusť, otče,“ pretrhol ho syn, „že musím zakaliť tvoju radosť. Mne nie je možné zaviazať sa tu, lebo som už v Rusku prijal isté záväzky, ktoré mi ďalší pobyt doma znemožňujú. Chcel som ti to povedať; no znajúc tvoje veľkopoľské zmýšľanie, nemohol som sa k tomu odhodlať.“

„Ty si prijal záväzky v Rusku, ty, vysťahovalcov syn?“ rozhorlil sa pán Mikuláš. „Záväzky musia byť zrušené, Orlovský nikdy nemôže byť ruským rabom!“

„Veď tým ani nebude,“ narovnal sa pyšne Ferdinand, „no ani riaditeľom a kniežacím sluhom. Nechápem, ako sa to, otče, zrovnáva s tvojím šľachtictvom, žiadať si, aby tvoj syn bol panskou papučou.“

Pán Mikuláš sa zmiatol i potešil. Ach, tak veci stáli: jeho hrdého syna mrzelo, že by mal slúžiť.

Ponáhľal sa oznámiť mu celý plán, že niekoľko rokov služby postačí, aby, keď pripojí sa k imaniu Orlovských veno Ilonky Zarkányho, mohol sa on stať pánom a majiteľom Podolína.

Syn počúval bez slova. No medzitým prišli domov a rozhovor viedli ďalej v spálni pána Mikuláša. Keď so slovami: „Tak zajtra pôjdeš a nahovoríš si Ilonku Zarkányovú!“ končil pán Mikuláš. Ferdinand Orlovský zdvihol hrdú mladú hlavu, ukázal otcovi bledý, ale rozhodný obličaj a z krásnych pier splynulo pevno:

„To neurobím, otče! Nemôžem sa stať riaditeľom na Podolíne. Prekročím tieto prahy len alebo ako majiteľ, alebo nikdy. A nemôžem si vziať dcéru riaditeľa Zarkányho, ktorú som nikdy nemiloval, ani nemilujem; a keby aj, nemôžem si ju vziať, pretože mám už ženu. Mám ženu,“ pokračoval, nevšímajúc si otcovho zdesenia, „krásnu ako kvet, dobrú sťa anjel, dcéru slávneho rodu.

Že som ti prv neoznámil, než som si ju vzal, stalo sa preto, že ona je Ruska a evanjelička, bál som sa odporu. Teraz sa na veci nič viacej zmeniť nedá. Rodina mojej Féničky pracuje spoločne s nami na osamostatnení Poľska. Až zdarí sa náš plán, až dosiahneme to, po čom túžime — vplyv a široké rozvetvenie nášho spolku — potom prídem i so svojou ženou zase k tebe, otče. Potom kúpime si i Podolín bez Zarkányho a jeho z kniežaťa nazdieraných, vyslúžených grošov. Dovtedy počkaj.

Teraz, keď som už povedal, kvôli čomu som vlastne z Ruska prišiel, hneď zajtra vydám sa späť. Uznáš, že šťastie moje je tam, lebo tam som nechal poklad srdcu najdrahší.“

Syn skončil. Pán Mikuláš vztiahol veliteľsky ruku ku dverám:

„Choď!“ povedal, v hlbinách duše a srdca urazený. „Bez môjho vedomia a požehnania si sa oženil, Rusku si si vzal, dcéru národa, ktorý tvojho otca zo zeme predkov vyhnal, evanjeličku, kacírku, s Rusmi si sa zaplietol — my dvaja nemáme viac čo spolu hovoriť. Choď, ale neopováž sa mi viacej na oči ukázať! Prestal si byť mojím synom; nemáš viac otca. No to ti predpovedám, že preklínať budeš raz hodinu, v ktorej si sa tak proti mne prehrešil a kvôli žene pošliapal si všetko, čo mne je sväté, aj tebe svätým malo byť. Choď, a až sa zajtra na cestu budeš vystrájať, neukazuj sa mi na oči, bo ja ťa vidieť nechcem!“

„Otče, neposielaj ho tak preč, odpusť mu!“ ozval sa dosiaľ mlčiaci svedok, starší syn Adam.

No otec ho odstrčil:

„Aj teba vyženiem, ak sa budeš za neho prihovárať!“

„Ferdinand, brat môj, pros; otec odpustí!“

Objal brat brata.

„S Bohom, Adam!“ povedal druhý bezzvučno a jeho mramorovo bledý obličaj rozjasnil záblesk bratskej lásky. Potom sa vymanil, odišiel. Ale nečakal ráno, zmizol z otcovského domu tak, ako čo by ho zem bola pohltila.

A na toto všetko teraz spomínal smutný otec. Ó, ako často oželel už svoju prudkosť a tvrdosť!

„Mal som odpustiť, pozhovieť,“ myslel i teraz. „On bol taký mladý, nerozvážny, zviedli ho. Bol hrdý, pravý syn svojho rodu; chcel oslobodiť svoju vlasť.“

Roky myslel pán Mikuláš, že mu syn niekde úpi v sibírskom väzení, keď nikde, nikde po ňom nemohol vypátrať stopu. Snáď mal rodinu, deti; ktovie, v akých ony žijú pomeroch. Áno, roky tak myslel; — a teraz? Ó, akú mu to Adam poslal úžasnú zvesť; jeho Ferdinand, Ferdinand milovaný, ťažko oželený odpočíval v horúcej egyptskej zemi, iste ako úbohý vyhnanec. Snáď ušiel sibírskemu trestu.

A muž, ktorý znal snáď celú životnú Ferdinandovu drámu, príde čo nevidieť sem ako majiteľ Podolína!

Ó, ako túžil pán Mikuláš uvidieť čím skôr tohto muža a zvedieť od neho pravdu hoci i bolestnú. Či div, že pri takýchto myšlienkach klesala starcova hlava vždy hlbšie a hlbšie? Nevidel prelesť májového večera okolo seba; on nič nevidel, len osamelý hrob, pieskovú mohylu, kryjúcu telesné pozostatky drahého syna, ktorému on sám zavrel cestu domov.

Keby ho nebol vypudil, mohol utiecť k nemu i so svojeťou; a takto blúdil snáď roky svetom, až i biedne zahynul.

„Ach,“ zalomil starec rukami a pritisol si ich na bledý, utrápený obličaj. „Ferdinand, syn môj, syn môj, ó, by som bol na tvojom mieste!“ zažialil ako kedysi Dávid nad mŕtvym Absolonom.

Nebadal pritom kmitanie svetiel v parku, ušlo mu temné dunenie kočiarov i vzdialenosťou tlmené hlasy. Okolo neho všetko akoby zároveň s mŕtvym synom odumrelo. Strhol sa, až keď ho objalo pružné rameno a drahý hlas radostne zavolal:

„Starý otec.“

„Adam! už si tu? Ale kedy si prišiel?“ vytrhol sa pán Mikuláš. Konečne ustúpila smutná, nenapraviteľná minulosť peknej prítomnosti. Milovaný vnuk bol tu živý, zdravý a on ho držal v objatí.

„Kedy sme prišli? Pred chvíľou. Bol si veľmi zamyslený, že si nás ani nezbadal.“

„Veru, hej. Okrem toho svetlo mojich očí už slabne.“

„Otče, ale nie sme sami,“ vymanil sa pán Adam z dedovho objatia: „Jeho jasnosť pán Orano ťa chce pozdraviť!“

Pán Adam ustúpil a pán Mikuláš Orlovský stál oproti mužovi, na ktorého počernú tvár padal bledý svit mesiačika a ožiaroval ju v celej hrdej, chladnej, bezradostnej kráse. Nebola teraz chladná. Bo pokrýval ju hlboký dojem práve tak, ako i bledý obličaj pána Mikuláša.

Medzi oboma mužmi nebola medzera ani troch krokov; — asi toľká, čo treba pre jeden hrob.

Pán Adam musel predstavenie ešte raz zopakovať, potom konečne poklonili sa oba páni sebe navzájom a pán Mikuláš — ako starší — podal ruku cudzincovi. Tým padla hať.

„Teší mňa veľmi,“ hovorí pán Orano, „že môžem hneď z príchodu poďakovať vašej veľkomožnosti za mnohé služby nám preukázané.“

„Rado sa stalo, vaša jasnosť,“ odmietal pán Mikuláš. „No aká bola cesta? Túžim už zvedieť, či nezaškodila vašej milej dcére.“

Tvárou Oranovou preletel znovu hlboký dojem. „Vďaka za dotaz; moja Tamara sa nežalovala. Teraz neviem, ako bude ďalej.“

„Dúfajme to najlepšie,“ srdečne mienil pán Mikuláš. „No keď som už vašu jasnosť privítal, pôjdem domov, však vlastne len k vnučke do Hôrky.“

„Ó, to mi vaša veľkomožnosť nemôže spraviť, odísť teraz a nocou; považoval by som to za urážku,“ mienil Orano a zval pána dovnútra.

O malú polhodinku sedela už malá spoločnosť pri tabuli, pravda, bez dám; bo jej jasnosť slečna musela sa hneď odobrať na odpočinok, značne zmorená dlhou cestou.

Zarkány bol veľmi vďačný pánovi Mikulášovi, že tu zostali oba Orlovskí; bo veliteľ pripadal mu náramne hrdý, neprístupný muž.

Pri večeri sa hovorilo o ceste; rozhovor viedol vlastne najviac len pán Adam s pánom Villierom.

Po večeri, na radu pána Mikuláša, rozišli sa panstvá odpočinúť po obťažnej ceste. Pán Mikuláš by síce rád bol hovoril s vnukom, ale mali spálňu ďaleko jednu od druhej a nechcel mu spánku ukrátiť.

On sám spal málo. Ustavične mal pred očami ten krásny, hrdý, bezradostný obličaj úbohého cudzinca, v ktorého zraku bolo čosi tak bolestného a divného, keď si na dobrú noc ruky podali. Hlboký súcit a s ním spojená rastúca náklonnosť vkrádali sa do mužovho srdca k nešťastnému hodnostárovi. Nuž vedel pán Mikuláš, čo to znamenalo deti stratiť, a pán Orano mal len jedno na stratenie. A ktovie, čo všetko už túto stratu predchádzalo — —