ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi v tom čase, keď pán Mikuláš dával rozkazy k večeri a upozornil na snehovú chumeľ, zastal na podhradskej stanici rýchlik. Z neho vystúpila Margita Orlovská, rozhliadla sa po prvej drožke;^[7] bo nestál jej tu k službám deduškov kočiar. Prichádzala nečakaná a nie na Orlov. Dnešná pošta priniesla jej list, ach, akého obsahu!

Drahá, milovaná Margita!

Nemôžem odísť, aby som Tebe, nepoznaná sestrička moja, aspoň listovne „s Bohom“ neprivolal. Ó, jak veľmi túžil som po spatrení tváre Tvojej! Keby ste otec i Ty, o túhe mojej aj len tušenia boli mali, neboli by ste sa báli rozčúlenia pre mňa; Ty bola by si prišla za mnou. Teraz je už pozde.

Zajtra ráno hodláme sa už vydať na cestu. No veď potom dôjdu túžby srdca môjho splnenia. Dotiaľ s Bohom, drahá, vrelo milovaná; dobre sa mi maj. Vzpomínaj na Tvojho

Nikolaja

Ach, aký list! Stála Margita nad ním chvíľu celá ohromená. Také sebazaprenie si uložili; ona dobrovoľne zriekla sa radosti vidieť brata pred cestou, aby mu tým neublížila, a on túžil, túžil márne! — — —

Dozvedel sa nejako, že otec bol tu u nej, že sa vyrovnali; snáď otec sám mu to oznámil, — ach, a teraz bolo skutočne pozde, on s tou nesplnenou túžbou odíde zajtra preč, a prejdú týždne, kým sa vrátia. Ach, čo urobiť? Písať, telegrafovať? — To všetko studené, nedostatočné! — — —

Ale, veď ešte bola len jedna hodina, a o piatej ide rýchlik. No ten v Podolíne, poslednej stanici k Borovciam, nestojí a do mesta sú tri hodiny koňmo.

Ovládajúc navonok svoje veľké rozrušenie, išla mladá pani za pani Borovskou. Od nej sa dozvedela, že teraz na dobrej sanici z Hôrky do mesta aj za pol tretej hodiny možno prejachať. Tak odpísala do školy, že musí odcestovať, aby sa pán učiteľ daromne neunúval, kým sa vráti. Potom dala rozkazy, prezliekla sa; zatiaľ jej zapriahli, a už unášali ju dobré horské koníky do mesta. Prišla ešte včas; no len čo stačila vymeniť lístok. Myslela na to všetko i teraz, keď viezla sa s víchrom o závod hore pod zámok.

Konečne zastali. Zaplatila a vbehla čo nevidieť do jasno osvetleného podnávratia lekárne. Srdce bilo jej temer hlasite, po prvé radosťou, že predsa vidí, uvidí milovaného brata i otca ešte raz pred cestou; po druhé, že už smie sem vnísť, že nie je stadiaľto vyhnaná, ach, nie! Ide medzi svojich, ktorí ju milovali, po nej túžili; — ide domov, domov!

Ten dojem bol až primocný. Musela chvíľu postáť a ovládať sa; veď vôbec taká rozrušená nesmela prísť a poľakať nečakanou návštevou.

„Je pán Korimský doma? A čo robí?“ spýtala sa oproti nej prichádzajúceho sluhu prívetivo. Aká bola rada, že už vedela toľko slovensky!

„Práve teraz s pánom doktorom balia,“ oznamoval sluha.

„A pán Nikolaj?“

„Ten je u pána asistenta.“

„Ďakujem!“ pokývla láskavo a ponáhľala sa. Ukázal jej bol vtedy mladý asistent svoje dvere, keď okolo išli; aspoň znala teraz, kam zájsť.

Ó, ako dobre, že je tam Nikolaj! Zídu sa bez otcovej prítomnosti, lebo jeho by to predsa zabolelo, že je to stretnutie po toľkých rokoch a prvý raz.

Otvorila tichučko i zavrela za sebou. Ovanulo ju príjemné teplo. Bola príliš rozrušená, aby mohla predtým cítiť ostrie zimy; až teraz zbadala, že je celá skrehnutá. V izbe nehorela lampa, no bolo tu dosť svetla; vydávala ho červená žiara ohňa v krbe, pri ňom osvecoval obraz, ktorý Margita dlho nemohla zabudnúť. V hlbokej, pohodlnej leňoške, nohy vyložené na širokej podnožke, sedel jej bledý, no krásny brat a jeho jemná priesvitná ruka pohrávala si s hustými vlasmi mladého muža sediaceho pri nohách na podnožke. Zahľadela sa Margita na oboch. V okamihu sa jej pozdalo, že i jej miesto je tam vedľa mladého asistenta.

„Vidíte, Miroslav,“ hovoril vtom Nikolaj, „u vás mi je vždy tak dobre, vy máte čosi v sebe, čo na moju dušu pôsobí ako upokojujúce čaro. Bol som taký rozrušený; následkom toho som sa celý triasol. Aurel, keby znal, uložil by ma bol do postele a dal mi užiť niečo na utíšenie a tu som sa upokojil aj bez prášku.“

„Je to celkom pochopiteľné, drahý pane,“ usmial sa Ursíny. Jeho hlas plný nežnej, oddanej lásky zahral na strunách Margitinho srdca. Chcela ešte aspoň chvíľu oboch počúvať.

„Pochopiteľné? Prečo?“

„Pán, ktorému ja náležím a slúžim, ktorý mne sľúbil a plní: „Ja som s tebou“, On je knieža pokoja. Nie moja, ale Jeho blízkosť utišuje. Či neviete, že ,všetky búrky spokojí a všetky rany zahojí Ježiš sám‘?“

Mladá pani otvorila veľké oči, uprela ich zadiveno do tváre hovoriaceho. On veril, že Kristus je s ním i tu. To on tak veril, ako tí španielski hrdinovia… mučeníci; i tí vo väzení a v smrti tešili sa Jeho prítomnosťou.

„Miroslav, myslíte vy vždy na Neho? Ako je to možné?“

„Veľmi ľahko, drahý pane. Ja mám len Jeho.“

Margity zmocnil sa divný pocit. Pozdalo sa jej, že v tom leží veľké bohatstvo, mať Jeho a pritom vždy také svetlo, taký pokoj, aký bol na tvári mladého asistenta. Vyhnula sa mimovoľne von z podvojí; tým nechtiac zašramotila a Ursíny ju videl. Výrazy, ktoré sa nedajú popísať, preleteli mu tvárou.

„Drahý pane, my sme ani nezbadali, že prišla, ako z neba, priletela vytúžená, ale už nečakaná návšteva!“

Nikolaj sa obrátil a: — „Margita!“

Srdce nepotrebuje predstavovania, vedel Nikolaj Korimský okamžite, kto to stojí pri dverách, kto to vzťahuje po ňom biele ruky a kto to, keď on vystrel náruč, hodil sa mu do nej s hlasitým zaplakaním.

„Nikuška zlatý, drahý!“

„Margita moja, ty si predsa prišla za mnou? Ó, to až prekrásne!“

„Prišla. Ach, ako neprísť, keď si po mne túžil, a ja nevedela?“

Zaplakala Margita znovu, zaplakal i Nikolaj. Ach, ako dobre, že chvíľa, v ktorej po prvý raz zišli sa hriechom rozvedené, nevinné deti Manfréda Korimského a Natálie Orlovskej, nemala svedkov. Nezbadali, že Ursíny ich opustil. Nevideli pohľad, akým sa odo dverí na nich podíval, plný lásky a bolesti zároveň. Ten skoro bezvládny posunok, s akým oprel sa vonku na chodbe o studený múr, už vidieť nemohli. Ani ako si obe ruky pritisol najprv na hruď, potom na tvár, prv než vybehol hore schodami.

Idúc cestou zmizla z ušľachtilej tváre bledosť i ten zármutok, pre ktorý na zemi nieto lekárstva; nič z nej nezostalo, len trochu hlbší závoj na tajuplnom pohľade.

„Čo je, Ursíny?“ zadivil sa tam v sále zavieraním veľkého kufra zamestnaný Korimský. „Žiada si Nikolaj dakoho z nás?“

„Nie, pane,“ mladý muž sa pekne usmial; „nato je príliš šťastný; prišla pani Orlovská.“

„Margita?“ Korimský pustil veko, stál už pri svojom asistentovi. „Že prišla teraz, v tom nečase? A kedy?“

„Práve; a myslím, zrovna z Hôrky. Pospiešil som oznámiť vám; bude treba dať rozkazy o teplej večeri a o zakúrení v spálni. Ak dovolíte, spravím to za vás, pane.“

Pokynutie hlavy, bez slov, sprevádzané vďačným pohľadom hrdých očí, bolo odvetou.

Asistent sa vzdialil. Čo nevidieť vedela pani Príbovská a s ňou potom všetok personál v dome pod zámkom, akého nevýslovne vzácneho hosťa majú. Žena sa až rozplakala samým dojmom a cele stratila hlavu. Dobre jej padlo, že ju nestratil pán asistent, ale dal doniesť i z cukrárne i z reštaurácie, čo bolo treba na večeru primeranú pre takú milú návštevu. A že práve nikoho nebolo poruke, on sám zakúril i prevetral hosťovskú spálňu.

Potom so sluhom vyniesli zo salónu kufre, usporiadali, osvietili, aby, až panstvá sem prídu, našli všetko hotové.

Ba kto by bol Korimským povedal, že tá najšťastnejšia chvíľa v živote odohrá sa práve v izbičke ich asistenta. Čo hriech rozdelil na dlhé roky, splynulo tu v nerozlučný celok, v izbičke, v ktorej na stene — nikým nepovšimnuté — zlatým písmom napísané svietilo: „Odpúšťajte a bude vám odpustené.“

*

Doktor Lermontov zamestnaný zostavením cestovného plánu sa temer zľakol, keď znenazdania spočinula mu jemná ruka na pleci.

„Prichádzate ako duch, Ursíny. Kde ste nechali Nikušku?“

„U mňa.“

„Idete volať?“

„Nie, pane; idem vám niečo vysvetliť: Pani Orlovská prišla sa odobrať od brata a myslím, učinila tak na základe listu, ktorý jej on písal.“

„Čože, Margita Orlovská je tu?“ — doktor vzrušením zrumenel. „Boli ste prítomný, keď prišla? Nezaškodilo mu nejak to rozrušenie?“

„Šťastie a láska tak ľahko neusmrcuje.“

„Dobrá logika; lež čo si povedali?“

„Nie mnoho. Plakali oba.“

„Úbohí!“ Doktorova hlava klesla k hrudi.

„Teraz je tam už i pán Korimský. Ak dovolíte, dovediem ten plán do konca. Priateľ sa vždy rád rozdelí s priateľom o blaho; choďte, pán doktor, za pánom Nikolajom.“

„Ste veľmi láskavý, že ma chcete zastúpiť v tejto zdĺhavej práci. So spokojnou mysľou by som to aj tak nemohol robiť. Ide o to, vyhľadať prípoje, aby sme Nikušku neunavovali častým presadaním a dlhým čakaním. Tak, potiaľto som prišiel, tu pokračujte. Až pani Orlovskú privítam, vrátim sa hneď.“

Ale doktor sa nevrátil. Našiel panstvo už v salóne a jeho jasný zjav akoby ešte chýbal doplniť obraz rodinného šťastia.

„Margita, tu je Aurel, môj jediný priateľ z univerzity a teraz môj bratský dobrodinca,“ predstavoval Nikolaj; a oči mladej panej s vrelým zábleskom spočinuli v doktorovej jasnej tvári.

„Ja vám srdečne ďakujem za všetku lásku, preukázanú bratovi i môjmu otcovi, pán doktor,“ hovorila vrúcne, podávajúc malú ruku na pozdrav.

„Áno, Margita, my sme doktorovi Lermontovi veľmi zaviazaní,“ prisvedčil i Korimský. „On i teraz kvôli nám vzdá sa pohodlia a pôjde s nami na cesty.“

„Neverte, veľkomožná pani,“ hodil mladý muž hlavou, „ja rád cestujem. A čo som posiaľ učinil, to pri zamenenej situácii by Nikuška istotne dokázal, ba i viac.“

„Verím; ale to nič neuberá zo zásluhy a našej vďačnosti. Lež o koľkej pôjdete zajtra?“ Margita pohládzala bratovu ruku.

„Asi o desiatej.“

„No, to ja ešte i zajtra prídem za vami.“

„Prídeš?“ zadivil sa Nikolaj.

„Vari len nemyslíš, Margita, že ti ešte dnes dovolíme odísť?“ podotkol Korimský.

„Keby i všetci dovolili, ja — ako domáci lekár, by som to nepripustil v tom nečase,“ veselo mienil doktor, zaplašujúc sviežim hlasom náhlu tôňu z oboch tvárí.

„Ó, však ak ma tu chcete, ja rada zostanem,“ pripojila sa Margita. A tu sa dala rozprávať o svojom odchode — podobnom úteku — z Hôrky tak živo a milo, že čo nevidieť zavládla opäť svieža a radostná nálada. A tá trvala cez celú večeru i po nej. Na večeru pozvali aj Ursínyho. Keď sa po večeri chcel úctivo vzdialiť, zadržal ho Nikolaj.

„Strávte tento posledný večer s nami, pravda, otče!“

„Áno, syn môj, ak pán Ursíny chce.“

„Ba, zostaňte!“ zvolala srdečne i Margita. A Ursíny zostal.

*

Bolo to snáď v tom čase, keď sa pán Mikulálš staral, či Margite na Hôrke nebude smutno. Ó, nebolo jej ešte nikdy veselšie na svete. Hrala bratovi na piane i sama i štvorručne s Lermontovom. Potom sprevádzala hrou dojemný doktorov spev, oslavujúci krásu jari a ruže. Ach, a bola po prvý raz v živote taká nevýslovne šťastná, ako dieťa, ktoré prišlo z cudziny a pri rodnom krbe zohrialo si srdce.

„Vy ste mi ešte čosi dlžen, Miroslav,“ povedal zrazu Nikolaj.

„Ja, pane?“

„Či neviete? Sľúbili ste mi zaspievať ešte jednu pieseň prv než odídem; urobte tak teraz, zajtra nebude už kedy.“

„Ak si prajete, drahý pane, a ak ostatné panstvo dovolí, zo srdca rád.“

„Prosíme,“ prisvedčila Margita ľúbezno. Výraz napnutosti a očakávania pozastrel všetky tváre, keď po chvíľkovom premýšľaní mladý muž oprený o piano začal spievať:

Oči doktora Lermontova temer v úžase utkveli na spevákovej tvári. Prekvapila ho krása hlasu, hĺbka citu, či pieseň? Margita zadržala pevno bratovu ruku. Ona nerozumela dobre text; tým viac dojímala ju melódia a cit jemného hlasu. Nikolaj mal oči zavreté. Zato Korimský po prvý raz, odkedy ho mal v dome, pozorne podíval sa do ušľachtilej a záhadnej tváre svojho asistenta, medzitým čo ten spieval ďalej:

Korimského hlava klesla do dlaní, medzitým čo bledosť a smútok pokryli celý hrdý obličaj — no či len jeho? Ach, bola tu ešte jedna tvár bledá teraz a smutná. — Bola raz doba, keď ústa milovanej mamičky spievavali synovi o nebeskom Ženíchovi a učili ho modliť sa k Nemu. Ústa v hrobe zanemeli, pieseň stíchla, chlapec vyrástol, — — zabudol na nebeského Ženícha i sľuby, ktoré kedysi skladal, že i on žiť bude Jemu tak, ako žila jeho matka. — A teraz mu toto všetko pripomenula Ursínyho pieseň. A spevák spieval ďalej, vždy dojemnejšie:

Víťazoslávne, sladko skončila sa pieseň; ale neodmenil potlesk speváka. Jemu dostalo sa iba krátkeho: „Ďakujem“. No on ani to nečakal. Akýsi zmätený — prajúc dobrú noc — odišiel. A podivno: nikto, keď osameli, nespomínal jeho pieseň. Lebo veci, ktoré sa dotkli našich sŕdc, spomíname málokedy.

Prišla noc. Margita ukolísaná sladkou spomienkou, že konečne spí pod rodnou strechou, snila ružový sen šťastnej mladosti. Nikolaja premohla po predošlom rozrušení slabosť. Ale ich otec chodil temer do rána po svojej spálni. A doktorovo lôžko zostalo tej noci prázdne; stál pri zamrznutom okne, tisol čelo na sklo. „Mamička, mamička moja, odpusť!“ povrávali už k ránu svieže pery trúchlivo, ako výsledok celonočného premýšľania. „Keby si bola žila a viedla ma, ja by som bol dodržal; ale takto — — zrušil som sľuby, ktoré blažili teba i mňa a už sa nedá obnoviť! Nemiloval som Ho, ani Mu neslúžil, lebo — v Neho už neverím. — — — Ach, kto mi vráti tie časy, keď veril som ešte všetko!? V tej viere bolo toľko blaha, toľko istoty — a teraz nič nado mnou a pusto vo mne. — — — Odpusť, mamička, nehodnému svojmu synovi!“

*

Na druhý deň rozniesla s Podhradom zvesť, že Korimský odviezol v sprievode doktora Lermontova svojho chorého syna z Podhradu ktovie kam, a na stanicu vyprevadila ich vraj pani Margita Orlovská, ktorá že dlho a vrelo lúčila sa ako s bratom, tak s otcom; a keď vlak odjachal, priamo zo stanice dala sa odviezť na Orlov. Aké tam otvoril pán Mikuláš oči, keď sa milovaná vnučka tak zrazu objavila a on zvedel, aj kde dnes nocovala. Verejnosť to nerozprávala, lebo o tom nevedela. Ale nevedela ani sama Margita, ako si starý otec vydýchol, dozvediac sa o jej vyrovnaní s otcom. Že bol rád, videla; a to jej postačilo.