ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bilo desať hodín. Na dvore pod zámkom čistili kočiar, leštili postroje. Pán lekárnik sám dával rozkazy sluhom. Doktor Lermontov skladal svoje i priateľove papiere do mapy; bral toho hodnú zásobu do dedinského vyhnanstva. Pritom triedil i svoju príručnú lekárničku a doplňoval niektoré chýbajúce lieky z lekárne Korimských. Pani Príbovská balila do kufra lahôdky rôzneho druhu, pečivo, koláčiky atď., — zásobu pre pánov, až zostanú sami.

Každý v lekárni mal plné ruky práce, jedine na pohovke odpočívajúci mladík, oblečený už v cestovnom obleku, v plášti, jej nemal. No vidno na tom priesvitnom, krásnom, ale teraz smutnom obličaji, že by k práci ani sily nebolo v tej mladej, umdlenej postave. Mal oči zavreté, hlavu máličko na bok ovisnutú, ale nespal. Napriek tomu sebou predsa trhol, ako zo sna prebudený, keď vedľa zaznelo tichým hlasom:

„Nikuška, čo ti je?“

Otvoril okamžite oči.

„Miroslav, tu si? — A len sám?“

„Len, drahý. Dvere sú zamknuté a všetci zamestnaní.“

„To dobre, bo my sa musíme ešte spolu rozprávať.“

„Áno, Nikuška.“

Mladý asistent si kľakol, zadržal podávanú ruku v svojich:

„Prišiel som ťa prosiť, aby si mi odpustil, že som bol taký smelý a prinútil ťa ísť za tvojou matkou; tebe to zaškodilo. Aurel mal pravdu; ale ver, ja som nemohol ináč.“

„Nevrav, Miroslav,“ vzchopil sa mladík, „veď ja sa ti práve chcem poďakovať. Áno, z celého srdca ti ďakujem, že si ma prinútil premôcť nepekné sebectvo. Ó, i keby som hneď mal umrieť, nikdy nebudem ľutovať tú strašnú i krásnu chvíľu, keď som zase spočinul v náručí svojej mamičky, svojej krásnej mamičky, ó, Miroslav.“ Mladík zaplakal, skrývajúc tvár na priateľovej hrudi: „Ona nezabudla na mňa, ale ma milovala cez tie dlhé roky, i miluje — a ja som bol taký neciteľný! Ona chorá prišla za mnou — a ja som ju nechcel ani vidieť! No čo bude teraz s ňou, Miroslav, čo bude s ňou? Ona je chorá a taká opustená! O mňa sa toľkí starajú, a ona taká opustená. Ja sa nemôžem starať, ach nemôžem, lebo k nám ona už nikdy nesmie. Deduško a Margita by ju snáď prijali. Margita iste; no oni nie sú na Orlove a do Hôrky ideme zase my prekážať. Ó, Miroslav, kto sa postará o moju matku?“

„Ja, Nikolaj, buď spokojný — a čo hlavnejšie, Pán Ježiš.“

Mladík sa pozrel do jemnej, no veľmi bledej tváre mladého asistenta a vydýchol si:

„Ty sa postaráš? Verím, už si sa i postaral. Keby teba nie, ležala by moja matka niekde v špinavom podhradskom hostinci, moja mamička, zvyknutá od detinstva na veľkopanskú obsluhu.“

„Tá obsluha, ktorej sa jej teraz dostane, nebude síce panská, ale láska mnoho nahradí. Neboj sa, Nikolaj a ver: všetko, čo budeme môcť, spravím za teba, nech ťa to upokojuje; a dám ti správu.“

„Dáš? Ó vďaka! Len ako, aby sa otec nedozvedel?“ staral mi mladík.

„Neďaleko Boroviec je Dúbravská dolina, v nej mám dobrého priateľa, menuje sa Štefan, je to synovec pani Príbovskej, adresujem na neho, on ti list doručí bez toho, aby kto zbadal; môže tým ľahšie, lebo obsluhovať vás bude jeho babička.“

„Ach, ako ti ďakujem! Ale ak tak veľmi ochorie moja matka?“

„Dá Pán, že sa to nestane; ak áno, dovolím si telegraficky dovolať jeho veľkomožnosť pána Orlovského. No Aurel hovorí, že je to len presilenie nervov a v tíšine i samote pominie najskôr, obzvlášť keď je túžba vyplnená. Keď som odchádzal, spala tvoja matka celkom tichúčko.“

„Ver mi, Miroslav, že by som mnoho dal za to, keby som teraz nemusel z Podhradu.“

„Verím, Nikolaj, no je tak lepšie; tvoja opätovná návšteva mohla by veľkomožnej panej zaškodiť a tebe tiež.“

„To môže byť; mne bolo tak veľmi zle, keby si vedel.“

„A teraz?“ okamžitý výraz úzkosti kmitol tvárou Ursínyho.

„Teraz mi je už ľahšie, len tá starosť ma veľmi tlačí.“

„Každú starosť uvrhnite na Neho, lebo on má starosť o vás.“

„Ó, Miroslav, pomodli sa so mnou, pomodli sa za moju matku i za mňa!“

Mladík sa vzchopil a oba priatelia kľačali čo nevidieť pred Pánom v horlivej modlitbe. Potom Ursíny čítal ešte chvíľu Slovo Božie; práve keď skončil kapitolu, zaklopali na dverách. Korimský prichádzal sám volať syna k druhým raňajkám a oznámiť mu, že je všetko hotové na cestu, ktorú mali vykonať v kočiari, pretože sa Nikolajovi nechcelo do železničného hluku.

A neprešlo ani polhodiny, bol dom pod zámkom prázdny a vraníky unášali ďalej a ďalej syna, ktorého srdce tam zostalo v tom malom domku pri chorej, opustenej matke. Aby mohol premýšľať, zavrel oči, oprel hlavu pevno do podušiek kočiara. Otec a priateľ ho nemýlili; mal každý dosť a dosť svojich myšlienok.

Korimskému stáli pred očami slová listu včera čítaného a pritom skoré zídenie sa s Adamom Orlovským.

A Aurel? Rus hotovil sa k boju, z ktorého mienil ustúpiť jedine ako víťaz. Vedel, že niet v ňom sily na to, vedel, že nie je maličkosťou oplatiť Orlovským láskou všetko, čím sa previnili na jeho otcovi a matke i na ňom. Ale chcel byť hodným toho nového života, ktorý mu Boh udelil, Krista, ktorý sa mu daroval, a veril vo víťazstvo a pomoc Božiu.

Ach, a tá cesta za toho májového rána bola taká krásna; škoda, že si jej cestovatelia nevšímali!

S podvečerom dorazia na Hôrku; bo v P. sa zastavili na hodinu, aby koňom popriali oddychu.

Korimský vnišiel do hostinca. Nikolaj prosil, aby kočiar zavreli; jemu sa dolu nechcelo. Mladý Rus vyňal zápisník a na ukrátenie času kreslil starú zrúcaninu, pamiatku po nejakom husitskom kostole, stojacu na proťajšom vrchu.

Zrazu vyrušilo ho hrčanie kolies; pred hostincom zastala drožka — prišla od železnice — a v nej narovnal sa pán v elegantnom cestovnom obleku. Že nemal práve načo mladý Rus hľadieť, prezrel si celý zjav cestovateľa, schádzajúceho z drožky. Bol stredne vysoký, držania veľmi vznešeného, tvárou tak asi štyridsiatnik, alebo trochu vyše. Vlasy i brada bledo-žlté, pozdĺžne modré oči, duchaplné čelo a ústa prezrádzajúce energickú povahu.

Ako sa tak rozprával s drožkárom, videl si mu zďaleka, že málo slovami mnoho rozkázal. Hovoril krásne po nemecky. Aurel díval sa za ním, i keď už vstúpil dovnútra. O pár minút sedel ním pozorovaný zaujímavý muž v jedálni, rozkázal si bol priniesť niečo na jedenie, tak ako aj pri vedľajšom stole sediaci pán Korimský. Korimský mal pred sebou noviny, ale nečítal, rátal niečo na okraji, a vnove prišlý hosť vyňal si zápisník a značil tiež. Pozdravili sa zbežne, ako sa pozdravujú ľudia v hostinci; ďalej si neprekážali. Keď im obom priniesli jedlo, nechutilo ani jednému.

Zrazu vstal neznámy.

„Dovoľte otázku, pane,“ obrátil sa zdvorilo ku Korimskému.

„Veľmi rád,“ taktiež zdvorilo odvráva lekárnik.

„Je stadiaľto ešte ďaleko dedina Borovce a kaštieľ Hôrka?“

„Hôrka?“ užasol trochu Korimský. „Asi dve alebo pol tretej hodiny.“

„Ďakujem,“ neznámy sa poklonil.

„Nech vám nie je divné,“ zastavil ho Korimský, „keď sa spýtam: je cieľ vašej cesty Hôrka, alebo Borovce?“

„Hôrka.“

„Smiem sa spýtať: čo vás vedie do toho zátišia?“ pokračoval Korimský, len ťažko opanúvajúc svoju rastúcu zvedavosť.

„Mám tam dcéru,“ s pekným, zdvorilým úsmevom vetil neznámy, ale úsmev zhasol, a teraz bol rad na ňom, nie menej zaujato prezrieť si celý hrdý zjav nápadne zblednutého muža.

„Kohože tam máte?“ chladno spytujú sa chvejúce pery Korimského.

„Povedal som, že dcéru; čo vám je to také divné, pane?“ narovnal sa neznámy hrdo.

„Lebo to nemôže byť; ako ja viem, je veliteľkou na Hôrke Margita Orlovská a druhej dámy, ktorá by mohla byť vašou dcérou, tam niet.“

„Nepovedal som, že na Hôrke je moja vlastná dcéra. Dúfam ale, že mi vaša milosť neuprie otcovské práva na dámu, ktorej matka je mojou manželkou a ktorú som ja vychoval. No čo vám je, pane?“ barón Rainer prikročil k smrteľne bledému Korimskému.

„Nič,“ vetí tento; a vystrel pravicu, akoby mu chcel zabrániť prístup k sebe. „Akokoľvek veci stoja,“ pokračoval s námahou ľadovo, „nedovolím nikomu, ani pánu barónovi nie, aby si nárokoval práva na moju dcéru!“

„Korimský? Nemožno!“ uskočil barón a dvaja muži merali sa pohľadom, ktorý pero neopíše.

Prvý ovládol sa barón:

„Rozhodne by bolo bývalo užitočné, keby sme sa my dvaja nikdy neboli stretli v živote. A nebolo by sa zaiste stalo, keby som ja nebol býval mylne informovaný a nedomnieval sa, že pán Korimský je na cestách. No keď sa už stalo, možno mi usporiť cestu na Hôrku. Dvaja otcovia dcéru navštíviť nemôžu, to je prirodzené. Čo som sa chcel dozvedieť od Margity Orlovskej, môže mi pán Korimský povedať sám a vyhneme sa trvale jeden druhému.“

Pod vplyvom chladnej barónovej rovnováhy vrátila sa i rovnováha Korimského, napriek tomu, že jeho postavenie bolo strašné. Bo veď za čo držal ho tento muž? Nuž akú predstavu môže mať muž rozvedenej ženy o prvom manželovi svojej manželky, keď túto ženu miluje a verí jej?

„Čo sa chcel pán barón dozvedieť od mojej dcéry?“ vetí konečne s desným, neprirodzeným pokojom.

„Chcel som sa dozvedieť,“ — prešiel si Rainer rukou čelom, — „či sú to správy o nešťastí, aké stihlo jej brata, pravé a či ju skutočne zasiahla rana, že ho utratila, alebo utratí naskore. Medzi nami dvoma nie je síce možný rozhovor, napriek tomu Margita Korimská mi je svedkom, že som jej poskytol všetko, čo bolo v mojej moci, aby sa v mojom dome cítila šťastnou. Do siedmeho roku cítila sa doma. Potom sa bez mojej viny dozvedela pravdu, totiž že je rodená Korimská a odcudzila sa mi. No i tak nemôže povedať, že by som jej bol aj len pohľadom ublížil. Nuž mám predsa isté právo, aspoň ako vychovávateľ, brať účasť na jej osude a prosím o oznámenie pravdy.“

V Korimského hrudi búrila divoká búrka. Roky nenávidel inžiniera Rainera. Domnieval sa, že má právo ním pohŕdať, a teraz videl, ako mnoho je tomuto mužovi povinný. Veď či nemohol Rainer trápiť, áno i utrápiť jeho dieťa? Čo naopak, nevyrástlo toto dieťa v blahobyte, zaopatrené neobyčajne dobrou výchovou? Áno. ,A tebe‘, hovorilo svedomie, ,nič iné nezostáva, len aby si mu poďakoval‘. Poďakovať Raineroví? „O, hrôza!“ Keď to neurobíš, bude on vysoko stáť nad tebou obzvlášť za tento krok, ktorým — pretože matka nemohla — išiel on presvedčiť sa, ako sa Margita má a potešiť ju.“

„Nikolaj bol veľmi zle,“ hovorí po chvíľke strašného mlčania. „Zotavuje sa, je tam v kočiari, ideme do borovskej doliny. Margita bude potešená príchodom brata i jeho čiastočným uzdravením. Jej sa vedie dobre. Včera sa mal vrátiť i Adam Orlovský, dúfam, že ho tam nájdem, aj pána Mikuláša Orlovského. Viac nemám čo povedať.“

„Veď to úplne stačí. Blahoprajem k uzdraveniu syna i k vyrovnaniu záležitostí; a ďakujem za správu,“ barón sa poklonil, natiahol rukavičky a odchádzal. Bol už pri dverách, keď za ním zaznelo:

„Ďakujem za výchovu svojej dcéry!“

Obrátil sa a zmeral pohrdlivým pohľadom hrdý zjav Korimského: „Neprijímam; bo ja som nevychoval dcéru Korimského, ale dieťa mojej vrelo milovanej ženy, dieťa, ktoré nemalo otca.“

Slová odozneli, Korimský ich musel počuť i prijať; nebolo na ne odvety. Ale podivné, vydýchol si pri nich. Predchádzajúca barónova šľachetnosť ho zrovna dusila. Tieto slová vyjadrili, že asi rovnaké pocity choval Rainer oproti nemu, Korimskému, ako on oproti Rainerovi. Boli si rovní. On staral sa o Margitu nie kvôli nej, ale čisto zo sebeckej pohnútky, pretože bola dcérou ženy, ktorú miloval.

Pri myšlienke, že Rainer nazýva Natáliu, jeho Natáliu, tak smelo a verejne svojou ženou a to voči nemu, zdvihla sa taká búrka v Korimského srdci, že najradšej priskočil by ku dverám, vybehol za ním — a čo? — nevedel sám čo, — no niečo strašné by mu urobil. Hodil sa ku stolu, položil hlavu na zalomené ruky. Nezbadal, že chudý, ošumelý žid, hostinský, vstúpil po chvíli dovnútra pozrieť sa, či si panstvá niečo nežiadajú. Hostinský najprv vyprevadil vznešeného hosťa s mnohými úklonami a teraz sa díva zvedavo na neho.

Keď barón vyšiel z hostinca, dokreslil Aurel práve zrúcaninu; otvoril kočiar, spytujúc sa:

„Nepraješ si niečo, Nikuška?“

„Ba hej; otvorte kočiar, prosím,“ ozvalo sa zvnútra.

Stalo sa, a barónove oči utkveli v krásnej tvári bledého mladíka, v tvári, čo tak mocne, až primocne upomínala iný drahý obličaj. „Keby ho ona takto videla!“ kmitlo mu mysľou — a potom ktovie ešte čo. Zamračil sa, sadol do drožky a odjachal.

O dakoľko minút zmizol i kočiar Korimských spred hostinca.

Ba, Margita, nebyť tohto zídenia, ako svet hovorí ,náhodného‘, čo by si ty bola povedala na návštevu svojho otčima v otcovej prítomnosti? A čo potom Nikolaj?