ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na veľkostatku pána inžiniera Rainera dávali skvelý večierok. Z vybraných obzvlášť šľachtických kruhov pozostávajúca spoločnosť slávila spoločne s domácim pánom narodeniny pani Reinerovej. K nim najkrásnejší dar tvorilo z vysokého miesta udelené povýšenie inžiniera Rainera do šľachtického stavu s barónskym titulom. Kto by to nedoprial mužovi už tak zaslúžilému o verejné veci, že konečne po štrnásťročnom príkladnom manželstve mohol kráčať ako šľachtic po boku svojej manželky, rodenej šľachtičnej?

Spoločenské dvorany len tak sa jagali svetlom. Vôňa mnohých voňaviek a kytičiek čerstvého kvietia plnila vzduch. Všetky prítomné dámy mali — podľa príkladu domácej panej pripätú kytičku kvetov.

Vidno tu dosť mladých krásavíc, oblečených dosť skvelo podľa poslednej módy — pôvab domácej panej však nedosahuje ani jedna. Nezaprie ona dodnes krásnu poľskú ružu, ako ju kedysi nazývali tam doma. Bledofialový hodváb vlní sa okolo štíhlej, stredne vysokej postavy v lesklých záhyboch; účes zlatých vlasov držia perlivé ihlice. Dvom čiernym diamantom podobné panine oči pútajú srdcia svojím hlbokým, duchaplným pohľadom, venujúc každému zo spoločnosti rovnakú pozornosť. Žiarivý záblesk však vznikne v nich, keď sa dotknú elegantného zjavu domáceho pána.

Napriek tomu, že chodil tu medzi dávnovekými šľachticmi, nebolo medzi nimi jedného, ktorému by titul tak pristal, ako práve jemu.

Nuž spoločnosť, v ktorej nebolo ani desať ľudí, nezávidiacich domácim pánom ich šťastie, bavila sa znamenite, uprostred najkrajšej zábavy, krátko po večeri, odvolali zrazu pani Rainerovú (či — ako sa už teraz muselo služobníctvo učiť pani barónku) pre dajakú nezrovnalosť do jedálne, kde služobníctvo roznášalo zákusky k polnoci. Pani vec dosť skoro urovnala a odišla sa ešte upraviť do svojej izby.

No ako tak pozrela do lesklej hladiny zrkadla, zamračila sa; zrkadlo jej ukázalo tvár poznačenú únavou a nudou.

„Ako je to možné,“ pomyslí si dakto, „v takej skvelej, rozzabávanej spoločnosti?“

Áno, keď je človek často prinútený s jednými a tými istými ľuďmi sa schádzať a predmet ich rozhovoru tvorí vždy také spoločenské nič, samé frázy, o ktorých vieme, že ani polovica nie je pravda — je potom div, keď do srdca vtiahne nuda?

„Veď len na chvíľu,“ hovorila pani polohlasne, sadla do leňošky, aby si odpočinula, pričom napúšťala čerstvú šatku jasmínovou voňavkou. Keď chcela dať voňavku do stolíka, padol jej do očí list, ktorý sem sama v náhlivosti neotvorený hodila, skôr ako prišla spoločnosť.

„Snáď tiež nejaká nudná gratulácia,“ hovorila mrzuto, roztrhla obálku, a dala sa čítať. Ach, ale pod vplyvom čítaných riadkov obelievala panina tvár kamdiaľ viac; výrazy hrôzy, zdesenia, zármutku načisto zaplašili nudu a omrzenie.

List znel:

Milá Natália!

Poneváč viem, že Vám žiadon neoznámi, čo sa u nás stalo, tak si to ja, Vaša bývalá stará priateľka, za povinnosť beriem.

Matka, jakokoľvek veci stoja, je a zostáva matkou. Pred týždňom, prijdúc navštíviť dcéru v Podhrade, počula som od doktora Raušera zvesť veľmi žiaľnu: že asi pred štyrmi týdni sa Váš krásny syn, Nikolaj Korimský, otrávil. Pomyslite, jak strašná, neslýchaná vec!

Otrávil sa nie snáď schválne, zato nešťastnou náhodou v lučobnej sieni.

Vďaka rýchlej lekárskej pomoci zomrieť síce nezomrel, ale že sa hodne trápil i ešte trápi. A je vraj už len ako tieň z bývalého. Po tieto dni ho majú doktori odviesť preč, možno vraj na východ — umrieť.

Chudáčik Nikuška! Tak ho mám pred očima, jako Ste kedysi s ním u nás boli; milé, zlatovlasé chlapčiatko.

Raušer hovoril, že bol i teraz ako kvet, prv než sa mu to nešťastie stalo. Však Korimskému to doprajem, ten si iné nezaslúži; — no úbohý, nevinný šuhaj! A to práve teraz, keď že už mal skúšky zložené a chcel sa stať profesorom lučby.

Že bol len otca prišiel navštíviť z V. aj s priateľom, jakýmsi Lermontovom a potom zase s ním mal odísť na cesty. Nuž pôjde, ale jako!

Dosť som rozmýšľala, či mám Vám to zdeliť, keď ho aj tak nemôžete prísť navštíviť; ale nemala som pokoja. Kde-kto ho ľutuje — len vlastná matka by nemala zvedeť, čo sa s jej prvorodzeným zlatohlávkom, ktorého kedysi tak náruživo ľúbila, stalo? Veď keď už nič nemôže, aspoň k Matke Božej smie sa utiekať pre neho o pomoc.

Ach tak odpustite, že Vás zarmútiť musela

Vaša oddaná ctiteľka

Klára Horstova.

Dávno prečítaný list bol obsahom hrozný, a ešte vždy sedela pani nad ním, ako obraz skamenenej, zúfalej bolesti.

„On sa otrávil,“ znelo v jej duši, „trpí už týždne; trpí i teraz v tejto chvíli. — Odvezú ho na východ umrieť, — a ja som nič dosiaľ nevedela; a nezvedela by som ani, keby nie tej cudzej, dakedy takej odpornej osoby. Ona mi to písala schválne, len by ma ranila. — A predsa musím jej byť vďačná; lebo moje dieťa umiera, môj pekný, slnečný synáčik a ja…“

Pani hodiac pohľad do zrkadla, spravila posunok akoby tie zdoby a rúcho chcela strhnúť. Nespravila to síce, zato sa zchopila a zalamujúc rukami chodila po izbe, bez sĺz, no akou mukou v zraku! Veď plakať nesmela. Ako prísť potom uplakanými očami do spoločnosti? A ísť tam musela, — bola domácou paňou, oslávenkyňou večera, ona — — — a syn sa jej trávil, umieral, ktovie v akých mukách a bolestiach tela a duše! Za ním ísť nemožno, spýtať sa tiež nie, bo nebolo koho; — a takto žiť v tej neistote? Ach, hrozné! — —

Klesla pod ťarchou znovu do leňošky, vyložila studené, zalomené ruky na stolík, hlavu na ne. Nepočula klopanie, ani že dakto vstúpil; nevidela svojho manžela, zato videl on ju.

*

Sú chvíle, v ktorých človek strnie samým úžasom. Jedna z nich zavisla teraz nad inžinierom Rainerom.

Od hodiny, v ktorej sa Natália Orlovská stala jeho manželkou, vynaložil celé úsilie na to, aby sa domohol šľachtictva a titulu, žeby oboje mohol zložiť k jej nohám. A teraz, keď sa mu to konečne po štrnástich rokoch podarilo, nachádza ju takto. — — —

V nasledujúcej chvíli skláňal sa už nad bytosťou, ktorá mu na zemi bola všetkým, ku nej bol viazaný každým úderom srdca, žijúceho len pre ňu.

„Natália moja, čo sa stalo? Čo ti je?“ Uvidel jej strhaný tichý obličaj — no i ona uvidela jeho a to postačilo, aby sa ovládala s nadľudskou námahou.

„Prepáč, Róbert, prišlo mi zle; no však už prechádza. Buď prosím, taký láskavý a ospravedlň ma na chvíľu v spoločnosti, kým sa zoberiem.“

„Ale čo sa ti stalo?“ staral sa; vinul ju k sebe a cítil, ako sa celá triasla. „Veď si bola cele zdravá, či nie?“

„Neviem,“ luhala pani; „išla som si len ruky umyť a šaty popraviť a tu mi prišlo zle.“

„Snáď od tejto tuhej voňavky, čo tu máš na stolíku prevrhnutú.“

„Možno, nevedela som. Nože ma vyveď von,“ prosila snažne.

Preniesol ju v náručí, položil v spálni na pohovku.

„Idem ťa ospravedlniť. Ak o chvíľu nebudeš môcť prísť, privediem doktora Gustáva,“ hovoril, bozkal ju na studené, vlhké čelo a odišiel.

Vydýchla si ako človek, ktorý sa v predošlej chvíli temer udusil.

Roky namáhala sa pani presvedčiť muža, že minulosti pre ňu niet. Vedela, čím je tomuto mužovi. Nechcela ho minulosťou popudzovať k nedôvere. Keby teraz zvedel, aká správa ju tak dojala, prišiel by na stopu pravde.

Keď mu pred štrnástimi rokmi podala pred oltárom ruku, učinila tak preto, lebo chcela byť milovaná, pretože neznala žiť bez lásky. Chcela, aby ju zase prenášali životom v náručí lásky. Nemilovala Rainera, ale ctila si jeho čistý, bezúhonný charakter. Podávajúc ruku jemu, chcela razom zavrieť ústa ohováraniam a dokázať svetu, že ona nebola a nie je na zahodenie. Verne, svedomite namáhala sa oplácať lásku mužovi, ktorý ju takú mladú a krásnu raz vyslobodil z najtrápnejšieho položenia, v akom sa každá rozvedená žena ocitne.

No všetky námahy boli márne. To biedne, zranené srdce sa na srdci Rainerovom nikdy nemohlo zahriať, pretože z neho nemohol vyblednúť obraz nehodného, opusteného muža, predmetu prvej a jedinej lásky.

Sú srdcia, ktoré sú schopné milovať len raz; a panine patrilo k nim.

Neraz za bezsennej noci robila si výčitky, že radšej všetko mala opustiť a neodchádzať z domu pod zámkom, a že i keď odišla, nemala medzi neho a seba postaviť túto neprekročiteľnú hrádzu. On podnes kráčal životom sám — a ona zamedzila si k nemu návrat navždy. Oslepená ľútosťou, hnevom, náruživou bolesťou urazenej pýchy nespomenula si počas procesu, že sa potom musí rozlúčiť i s dieťaťom. Keď skutočne prišlo lúčenie, vtedy bolo už neskoro. Stratila svoje dieťa navždy, umrelo pre ňu, hoci žilo.

K dcére, ktorá jej zostala ako živá rozpomienka pominutého šťastia, nemohla priľnúť práve pre túto rozpomienku. Aj preto, že ak chcela Rainerovi dokázať, že minulosti pre ňu niet, nesmela veľmi láskať dcéru, ktorá nebola len jej a ktorá jemu pripomínala, že sám už iné dieťa nemá.

Ó, ako boli oba radi, keď nečakaná ponuka z Orlova urobila koniec trápnemu položeniu. Nepríde už Margita, aby deň čo deň pripomínala to stratené blaho. Ó, bárs by tam bola šťastná, bárs by nahradila starému otcovi, čo utratil v dcére.

Keď sa tam na žitavskej stanici lúčila matku s dcérou, bolo to lúčenie navždy, bo pre Natáliu Rainerovú nebolo viac prístupu do podhradskej doliny.

Štrnásť rokov žila pani život plný lži a pretvárky po boku šľachetného, milujúceho, ale nemilovaného muža, odtrhnutá od všetkého, čo srdcu drahým bolo a po čom toto srdce túžbou chorľavelo. Že dnes vypovedala jej sila, či to div? Zmocnila sa jej vášnivá túžba po pokoji, po smrti. Ó, by mohla zomrieť so svojím synom!

Keď o chvíľu prišiel barón Rainer a hneď so sebou doviedol i doktora, urobil doktor vážnu tvár, predpísal úplný duševný pokoj. (Ale nepovedal, v ktorej lekárni ho možno dostať.) Vonku hovoril: „Presilené nervy…“ atď.

Nevidel už nik zo spoločnosti dnes milú domácu paniu. Dobre len, že sa tá osudná nehoda stala až po večeri. Hostia mohli s mnohými odkazmi pre chorú a s mnohými prejavmi účasti voči pánovi barónovi opustiť pohostinné prahy rainerovského veľkostatku.

Dámy ľutovali baróna, keď ho videli takého zroneného, nejedna závidela panej mužovu lásku. Lebo svet všetko závidí, čo sám nemá, a ak má, šliape po tom nohami.

V dome spustlo, stíchlo.

„Nemožno, aby to len tak bolo prišlo,“ dumal Rainer, naklonený nad lôžkom nepokojno spiacej manželky, „ona sa musela veľmi rozžialiť, alebo rozrušiť. Ale nad čím?“

Hľadal barón v paninej izbe a našiel pokrkvaný list. Prečítal — a už sa nedivil.

„Úbohá Natália!“ vzdychol zhlboka. „Chcela i túto ranu hrdinsky preniesť, tak ako všetko; ale nevládala. Roky namáhal som sa, aby po mojom boku zabudla na minulosť, ale sa to nedá. Krv nie je voda, je to jej prvorodené dieťa, ona ho milovala i miluje. Po toľkých rokoch prvá správa o ňom, a takáto! Keď jej odišla dcéra, myslel som, že konečne bude len mojou; — a hľa, toto!“

V bolestnom rozrušení potrhal barón list, hodil ho do ohňa a po chvíľkovom krutom boji opustil izbu s úmyslom, zaopatriť svojej manželke bližšie, a ak možno i lepšie správy o synovi.