ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvečerilo sa už, keď parkom Podolína s hlavou sklonenou kráčal doktor Lermontov v ten pondelok, v ktorom po rokoch odobrala sa domov blúdiaca Natália Orlovská. Chôdza padla mu ťažko, bo len telom bol v Podolíne, dušou a srdcom bol u zarmútenej rodiny. Nevidel, že oproti mu ide markíz Orano, nevidel ani skúmno-otázny pohľad tých hrdých, pochmúrnych očí; až keď z pier zámockého pána splynul pozdrav, vzhliadol rýchlo hore. Zastali si oproti.

„Odpustite, vaša jasnosť, že dnes prichádzam tak pozde,“ vyhováral sa mladý doktor; „smutná okolnosť odvolala nás včera na Orlov; idem tamstadiaľ.“

„Na Orlov! Snáď neochorel pán Orlovský?!“ Markíz okamžite pristúpil bližšie. „Hovorila včera pani Margita, že išiel tam.“

„Áno, vaša jasnosť, šiel; bo ako sme sa potom dozvedeli, vrátila sa jeho jediná dcéra k nemu umrieť.“

„Pani Korimská!“ Markíz hľadel, akoby sluchu neveril.

„Áno, dakedajšia pani Korimská, matka Nikuškova, potom rozvedená a teraz vydatá barónka Rainerová,“ objasňoval mladý muž, hoci mu to tvrdo padlo.

„Čože, dcéra jeho veľkomožnosti bola rozvedená?“

„Áno, pane.“

„A že sa vrátila? Snáď nemohla s barónom vydržať?“

„Ó nie, barón je šľachetný človek; ona prišla, keď sa chcela dozvedieť niečo o Nikuškovi; ale pretože bola chorá, ublížila si cestovaním i rozrušením a dnes na svitaní umrela.“

„Umrela, — — už umrela“ —

,Čo ho to tak dojíma?‘ myslel si mladý muž, pozorujúci spod rias bledosť a zdesenie vznešeného muža.

„A ako nesie jeho veľkomožnosť túto ranu?“ Markíz pozrel s úzkosťou na mladého doktora.

„Je veľmi zronený; no on ju ešte snadnejšie prenesie, ale Nikuška môj mi zase ochorel.“

„Už zase?“ ozvalo sa nevýslovne žiaľno vedľa oboch. Markíz sa preľaknuto obzrel, vztiahol náruč po dcére stojacej na rozhraní stromoradia s rukami zalomenými a ovisnutými.

No, ona ho nevidela. „On je už zase chorý?“ opakovali ružové ústka bolestne.

„Ale veď ozdravie,“ chlácholil otec, „pravda, doktor?“

„Dúfam, že áno.“

„Ó, prečo ste ho odišli, keď je chorý?“ zaplakala devuška.

„Podľa zmluvy musel som prísť, jasná slečna; a nesiem vám i lístok od pani Margity.“

„Margita mi písala? Ó, dajte rýchlo!“

„Ak dovolíte, ja vám ho i prečítam, je už šero,“ ponúkal sa mladý doktor, podávajúc list.

„Nie, nie!“ zakrútila prudko hlavičkou. „Ja si sama prečítam, však idem dovnútra k svetlu. Ale potom prídite za mnou, asi o štvrť hodiny a poviete mi všetko.“

Tak znenazdania, ako sa objavila, zmizla utešená devuška spred očí mužov za ňou zahľadených.

„Tamara chce, aby ste jej všetko povedali,“ vravel markíz. „Uznáte — pán Mikuláš, prv než som prišiel, preukázal mi veľkú službu — že chcem zvedieť i ja, ako stoja udalosti, ktoré sa tak bolestne dotkli našich spanilomyseľných susedov. Vy ste síce domácim priateľom, no predsa cudzí; povedzte mi, aby som dakedy nenarazil na bolestné miesto.“

Mladý doktor sa iba poklonil. Žeby mu priam ľahko bolo padlo vysvetľovať cudziemu egyptskému hodnostárovi tône drahej mu rodiny, nedá sa myslieť. No uznal správnosť markízovej žiadosti, a nakoľko mohol, objasnil mu veci, i že zomrelá pani Rainerová odišla zo sveta zmierená s otcom, s deťmi ba i so svojím mužom. A tak živo predstavil sa mu pred oči ten strašný posledný jej okamih, že i ten opísal.

„To je hrozné!“ vravel markíz, oddychujúc z hlboka, a zakryl si oboma rukami tvár. „Tá náhla smrť matkina,“ prehovoril po chvíľke, „rozrušila a zronila tak veľmi Nikolaja Korimského, že až ochorel?“

„Áno; padol nám do mdloby a z nej do srdcového kŕča. Vaša jasnosť mi dovolí, aby som sa ešte dnes vrátil za ním, lebo sa obávam zopakovania a“ —

„Snáď len nemyslíte, že by aj on umrel?!“ Markíz kŕčovito zadržal doktorovu ruku.

„Ako priateľ,“ vraví mladý lekár a slzy vstúpili mu do očí, „verím, že sa tak nestane; ako lekár nemám nádeje. No, bude, ako Pán Ježiš dá.“

V tej chvíli bola ruka mladého muža voľná, markíz ako hadom uštipnutý ustúpil.

„Vy veríte v Neho?“

Do Aurelových líc šľahli ruže, vyvolané tým pohrdlivo spurným hlasom, akým vyrieknuté bolo toto ,v Neho‘.

,Ty v neho neveríš,‘ podumal v okamihu, ,preto si taký šťastný!‘

„V Pána Ježiša či verím?“ vetil s otázkou, vyslovujúc to drahé meno s celou nežnosťou prvej lásky, akú pocítilo k Nemu jeho srdce. „Áno, pane; a to je moje šťastie, že už v Neho verím.“

„Šťastie? Aké šťastie,“ prudko vyrazil muž zo seba, „klaňať sa bludom a kľakať pred preludom? Kto naučil vás veriť? Ste doktor, tí spravidla bývajú osvietenými ľuďmi; kde sa berie u vás toto spiatočníctvo?“

„Som doktor, pane, a hoci moja prax je ešte veľmi krátka, mal som predsa už dosť príležitosti vidieť, že bez viery v Pána Ježiša nieto pre ľudí potešenia, keď príde súženie. I teraz tam na Orlove svetlo potechy majú len tí, ktorým On svieti; ostatní stoja na rozhraní zúfalstva. A to hlavné, znám z vlastnej skúsenosti, že jedine Pán Ježiš môže nám nahradiť a dať všetko.“

„Podľa toho ste nehovorili vždy tak, ako teraz hovoríte!“ — Páni dali sa už dávno prechádzať; teraz markíz postál.

„Nehovoril, vaša jasnosť; bol som úbohým, zblúdeným nevercom a pochybovačom, ktorý Pána Ježiša urážal a svoje v detinstve učinené sľuby nedodržal. No milosť Božia ma vrátila. Pýtali ste sa, kto ma naučil veriť? Za mala ma učila veriť moja matka; no to naučené som zabudol, keď ona odišla. Teraz rozožal svetlo viery v mojom srdci nebeský Otec; a to potrvá, bo to je večné. No dovoľte prosím, vaša jasnosť, idem za slečnou.“

„Však ideme spolu.“ Markíz prešiel si rukou čelom.

Kráčali chvíľu mlčky.

„Ste pravoslávny?“ spýtal sa zrazu Orano.

„Nie, pane; som evanjelik.“

„Rus a evanjelik? Zdá sa mi, že tam nie je dovolené byť iným, len pravoslávnym.“

„Ó, sú v mojej vlasti aj iné vyznania, aj keď len tupené, prenasledované, ale sú.“ Mladíkove oči zažiarili. „Pre Krista a slobodu svedomia hodno je zniesť i vyhnanstvo.“

„Vy ste — —“ markíz akosi strašno obledol.

„Ja som syn bytosti, ktorá pre Pána Ježiša všetko opustila, všetko stratila, a ktorej On už vrchovate nahradil a ešte nahradí.“

Mladý Rus sklonil hlavu; no, pozdvihol ju okamžite, bo vedľa neho zaznelo hlasom tak zvláštne temným:

„Prečo spomínate vždy len matku?“

„Otca som neznal, pane,“ zachvel sa mladík, „jeho som stratil ešte ako celkom malý.“

„Prečo ste ma oklamali, hovoriac, že ste s rodičmi prišli do Viedne?“

Markízovi sa tuším hlava zakrútila, musel sa oprieť o múr pri schodoch.

„Neoklamal, vaša jasnosť,“ narovnal sa mladík. „Brat mojej matky si ma adoptoval, on bol mojím otcom. No čo je vám, pane?“ obrátil sa zrazu mladý doktor, bo svetlo veľkej lampy osvietilo mu tvár markíza Orano tak strašne bledú a rozrytú návalom akejsi prudkej bolesti, že sa až zhrozil. „Čo vám je?“ opakoval, nedostanúc odvety.

„Nič, nestarajte sa; choďte za Tamarou, ona vás iste čaká.“

„Som vaším domácim lekárom, a mám vašu jasnosť takto nechať?“

„Áno, ja vám to rozkazujem, ja vás prosím!“

Posledné slová zazneli tak veliteľsky a úpenlivo zároveň, že mladý muž šiel.

Medzitým prečítala Tamara Margitin lístok, v ktorom jej priateľka oznamovala, že sa jej mamička vrátila nielen k otcovi a k deťom, ale obzvlášť, že našla Pána Ježiša a odišla k Nemu. Písala pod návalom prvého dojmu s vrelou láskou o svojej zosnulej matke. Chcela tým zotrieť zlý dojem, aký u Tamary vyvolala predošlým vypravovaním, čo sa jej i zdarilo. Devuška predstavovala si tú krásnu, medzi kvetinami odpočívajúcu paniu, ktorá to tiež tak nič o Kristu neznala a bola nešťastná; no teraz už šla k Nemu a je navždy blažená. Zmocnila sa jej túžba vidieť ju. ,Áno, ja pôjdem za Margitou,‘ rozhodovala; ,a nielen za Margitou!‘ Ach, veď bol tam dakto, koho matkina smrť priviedla na pokraj hrobu. — — —

„My sme mysleli,“ písala Margita, „že sa nám on už ani nezobudí a že ho budeme musieť položiť vedľa mamičky. No sláva Pánovi Ježišovi ožil; a hoci je veľmi slabý, predsa nám ho Pán Ježiš zachránil.“

„Ja musím vidieť Margitinu mamičku a musím vidieť aj jeho,“ rozplakala sa devuška horko. „On má taký zármutok a takú bolesť! Ó, veď on ho už vopred cítil, — a ja by som ani za ním nešla, ani by som mu nepovedala, že aj mne je ľúto, veľmi ľúto jeho mamičky? Margita, Nikolaj, ja pôjdem za vami, s vami zaplakať, áno pôjdem!“

S týmto rozhodnutím vítala Tamara mladého doktora. Dala si dopodrobne opisovať všetko, čo jej Margita len v krátkosti podotkla. A keď zvedela, že pani barónka zajtra bude odvezená z Orlova, rozhodla sa, že s otcom v každom prípade k tomu príde.

Nebavila dlho doktora.

„Choďte, prosím, čím skôr, aby ste nezmeškali vlak,“ vystrájala ho. Sama rozkázala doviesť mu koňa a sľúbila, že ho otcovi ospravedlní, aby sa jeho hľadaním nebavil.

Keď odišiel, bežala do otcových izieb. Našla ho pri písacom stolíku; sedel, ale nepísal. Mal ruky vyložené na akejsi knihe, hlavu na nich. Nevidela ho ešte nikdy takto sedieť, ale teraz si to všimla. Ovinula mu obe ruky okolo krku.

„Otče môj!“

Strhol sa.

„Tamara, ty tu?“ pritiahol ju vrelo k sebe. „Čo chceš, kvetina moja?“

„Otče, pravda, pôjdeme zajtra na Orlov?“

„Na Orlov, dieťa? Načo tam?“ jeho i tak bledá tvár obelela ešte viac.

„Že načo! Vyjadriť sústrasť. Či nevieš, čo sa stalo?“

„Viem; no sústrasť možno vyjadriť i písomne.“

„Písomne?“ stiahla čielko. „Otče, keby som ja tak umrela, nebolo by ti milšie, keby pán Mikuláš osobne prišiel, ako keby ti napísal?“

„Tamara, nemuč ma! Aká to myšlienka! Keby si zomrela, mňa by nik nemohol potešiť, ale by ani nepotreboval; bo ja spravil by som koniec tej biede navždy.“

Uprela na neho veľký, zadivený pohľad; vrátila mu ním úplne stratenú rovnováhu. A keď neustala, vymohla na ňom, že predsa len zajtra na Orlov pôjdu. Lúčila sa s ním, prajúc mu sladkú, dobrú noc, keď hovoril, že už dnes nemá kedy prísť na večeru. A nevedela, že sen nezastrel jeho oči tejto noci. Sedel dlho naklonený nad akýmsi malým obrázkom predstavujúcim mladého muža.

„A ja mám ísť tam, ja na pohreb tvojej dcéry, vidieť tvoju bolesť? Ó, čo ty vieš, kvetina moja, akú bolesť mi pôsobíš, čo odo mňa žiadaš? No ísť musím, lebo podozrenie a nebezpečenstvo zo všetkých strán, aj keď to, čo hrob pokryl, nikdy nevyjde najavo a nieto svedka — — Ale ak ma zmysly neklamú, ak je to on! — On a mojím domácim lekárom — syn Ferdinanda Orlovského — a mojím lekárom — ó, irónia? No, ako zvedieť istotu bez toho, aby ma spozorovali? Ba je už len tá otázka: kedy ma tá sopečná pôda pohltí?“

Na druhý deň, dokiaľ neodcestovali, Tamara o ničom s otcom nerozprávala, len o Orlove a zase o Orlove.

Keď sa konečne vystrojili, šla ich celá spoločnosť, bo pridružili sa i Zarkányovci. Všetkým bolo dopriate uvidieť ešte krásnu pani Rainerovú, ktorá dnes a potom ešte dlho zaujímala všetky kruhy v Podhrade a na okolí. Tamara nevedela sa ani dosť nahľadieť na krásnu Margitinu mamičku.

Pánu Mikulášovi i Adamovi príchod Oranovcov bol veľkým potešením. Určili im aj medzi rodinou miesto pri pohrebe.

Neznala Tamara rozkaz: „Plačte s plačúcimi“, ale napriek tomu naplnila ho verne a na podolínskeho pána zahľadené zvedavé obecenstvo tvrdilo, že ten vznešený cudzinec bol značne dojatý. Napriek tomu venoval všetku pozornosť pánu Mikulášovi Orlovskému. Bol to zvláštny obraz, na ktorý Podhradskí dlho pamätali: Okolo nádhernej rakvy z jednej strany sedeli pán Mikuláš s markízom Oranom, Margita, doktor a krásna Egypťanka. Za nimi stál pán Adam a doktor Lermontov. Potom sedel tu vedľa svojho bledého syna Manfréd Korimský, ktorému by si sa krvi nedorezal. Z druhej strany stál samotný barón Rainer a vedľa neho — pretože prišli spolu — Korimského asistent. Ako sa tento sem medzi toto vznešené panstvo v svojom jednoduchom, čiernom obleku dostal, bolo daktorým aj divné. Jeho skromný zjav svedčil, že sa nezvykne tisnúť do popredia. Čo tu teda chcel? Nevedeli, pravda, že až raz pani tichúčko spiaca v rakve obíde celú túto vznešenú spoločnosť, ba aj svojich najbližších, podá ruku jemu. A tak spoločne pôjdu pred Boha, ku ktorému ju on priviedol, a že tam splynie z jeho perí: „On ma zachránil, odmeň ho, Pane!“ Áno, to svet neznal a nezvie až tam, kde už žiadnej tône tajomstva viacej nebude, až tam! — — —