ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tá istá noc, ktorá tak tajomne objímala oboch mladíkov na starej zrúcanine a počúvala smutné osudy jedného z nich, objímala i muža sediaceho v elegantnej pracovni, zamestnaného upratovaním rozličných listín v stolíku. Keď človek nemôže spať, hľadá si vždy zamestnanie. Ani pán lekárnik nemohol spať, nuž i on hľadal prostriedok na zaplašenie bolestných obáv a myšlienok. Lenže dakedy hľadá človek i to, čo sa už nikdy nedá nájsť, to, čo nehľadal. Tak bolo tuším i tu. V mužovej ruke ocitol sa zo samého spodku vyňatý zväzok listov značne ožltnutých. Šnúrka, ktorou boli zviazané, povolila. Listy sa rozsypali po kolenách i k nohám muža. Iba jeden zachytil v ruke a hľadel naň pohľadom, akým sa dívame na vec, o ktorej sme mysleli, že je dávno zničená, alebo na ktorú sme už dávne roky zabudli.

Je to dokázané, že ak cítime odpor proti daktorej listine, že nás to mocou tiahne, aby sme ju čítali.

I pán Korimský so zreteľným odporom na veľmi bledej tvári dal sa čítať list nasledujúceho obsahu:

Pane Korimský!

„Ctený“ nemôžem písať, bo kde je moja úcta, ktorú som k vám choval až do hodiny, v nejž ste mi dokázali, jak velice som sa vo vás sklamal, jak hanebne bola moja dôvera nadužitá.

Nemyslite, že prichádzam vám výčitky robiť: ó znám, že vy asi teraz, tonúc v šťastí, málo by ste si všímali výčitok úbohého otca, ktorému ste dieťa zničili. Vina neni len vaša; mal tento otec nebyť tak ľahkoverným a striežiť si svoj jediný poklad lepšie. Ovšem on nedržal vás za schopného hriechu a vy — ach!

Nič nehovorím, že ste dcére mojej srdce zlomili že ste sa od nej dali odtrhnúť, to dalo sa očakávať. Chudobná Ľudmila Borinská, dcéra biedneho učiteľa dedinského, zaiste nebola príhodnou partiou pre bohatého veľmoža Korimského. Je tak beh sveta cele prirodzený, mohli ste mať na tom dosť; no prečo pripravili ste ju o česť a nevinnosť, o tie jediné najkrajšie poklady, ktoré chudobnú dievčinu tak bohatou činili? Prečo zviedli ste moje dieťa k hriechu tak ohavnému?

Medzitým čo toto píšem, tonie moja úbohá Ľudmilka medzi životom a smrťou. Mám len to jedno dieťa a predsa prinútený som Boha prosiť, aby v smrti zavreli sa tie drahé oči, milované ústka, ktoré ste vy naučili hanbou k zemi sa klopiť a odučili navždy usmievať. Predo mnou ale v kolíske leží malý, úbohý, nevinný tvor, ktorému dala život a hľadí na mňa tak, ako by sa mňa chcel spýtať: Prečo som bol predurčený k hanbe a žalosti? Čo som zavinil, že nikdy nepoznám ani lásky, ani starosti otcovskej?

Nemyslite, že vám toto oznamujem z tej príčiny, aby ste na vaše dieťa pamätali, ó nie. Nedovolím nikdy, aby syn váš prijal od vás almužnu, ak bude to dieťa živé, o čom pochybujem; prišlo priskoro na svet a tak je veľmi slabučké. No ak bude živé, kebych si mal ruky po lakte zodrať, ešte bych nedovolil, aby aj len kúsok chleba od vás prijalo.

Píšem toto všetko len preto, poneváč vy v šťastí novozaloženom, po boku ženy krásnej, nevinnej a dobrej, ktorá ani tušenia nemá, že ste padlým mužom, zhrešivším proti veľkému prikázaniu, mohli by ste snadno na váš hriech zabudnúť a držať sa za čistého a nikdy neodprosiť Boha. Preto píšem a radím vám, aby ste tak urobili; bo ináč prídu na vás tresty, ktoré učinia šťastiu vášmu koniec.

Ja bárs bych mal právo k tomu, vás neklniem, ani nič zlého neželám; ale viem, že ani v manželstve nebudete mať šťastia, ani, ak daruje vám Boh deti, nedožijete sa na nich radosti; ale ak dožijete, vezme vám ich Boh vtedy, keď vás to najviac boleť bude a pomstí tak úbohého prvorodzeného, ale zavrhnutého synáčka vášho!“

List — sotva s čitateľným podpisom — niesol dátum pred viac než dvadsiatimi rokmi. Ruka, ktorá ho písala, tlela zaiste už v prachu zeme. Bo čo bolo s úbohými obeťami, o ktorých hovoril?

Keď pred mnohými rokmi prišiel list na miesto určenia, čítal ho mladý — vášňou náruživej lásky k mladučkej, zbožňovanej žene — zaslepený muž. Je pravda, že celkom bez účinku nezostal. Namáhal sa mladý muž vyhľadať zradenú svoju nevestu. No keď márne hľadal, vďačne prišiel k presvedčeniu, že zaiste, tonúc vtedy medzi životom a smrťou i skutočne zomrela a musela so sebou povolať i svoje slabučké dieťa — prestal hľadať. V šťastí radi zabúdame, aj on zabudol.

No potom prišla nezhoda medzi dosiaľ šťastnými manželmi. Mladá pani počula, že jej muž pred svadbou mal nevestu. A ľudia ešte doložili, že i dodnes udržuje s ňou hriešny pomer. Uverila, odišla a nevrátila sa nikdy viac.

No od tých čias prešli zase dlhé roky, a muž, ktorý dnes list čítal, nebol už viacej zaslepený náruživosťou. On konečne videl v liste to, čoho si predtým nevšímal, totiž jeho prorocký význam: „V manželstve nebudete šťastný; na deťoch nedožijete sa radosti, a keď aj, vezme vám ich Boh vtedy, keď vás to najviac bude bolieť.“

Nuž áno: manželské šťastie uletelo ako sen. Roky musela vytúžená dcéra tráviť ďaleko od otca a i teraz, keď jej muž už prišiel, zídenie sa s ňou bude veľmi hatené. A syn? —

Korimský oprel si ťažkú hlavu do oboch rúk. ,Nikuška, môj Nikuška!‘ zastonal bolestne. Prenikla ho odostretá pravda ako rez ocele, beľmo z očí spadlo. Vyše dvadsať rokov bol Korimský padlým mužom; ale neveril tomu, necítil sa vinným. Ba vyše šestnásť rokov držal sa za mučeníka, ktorému ublížili a ktorý má právo s hrdým chladom odvrátiť sa od ľudí, ktorí by sa odvážili dotknúť jeho nenarušenej cti. Žil v svete životom príkladným; presvedčil tento svet, že je mužom bezúhonného charakteru, presvedčil i seba. — A teraz ukázal mu starý, zažltnurý list, o ktorom ani nevedel, že ho nezničil, že je tým, čím ho pisateľ nazval: padlým mužom, ničiteľom nevinnej devy, zhavraneným otcom, ktorý sa postaral o to, aby jeho prvorodený syn niesol celý život na svojom čele pečať hany, a ak žil, aby vyrástol i zomrel bez toho, že by kedy poznal otcovskú lásku a starosť.

Je pravda, že človek, ktorý zhrešil proti šiestemu prikázaniu,^[18] nikdy nepocítil pravú lásku oproti nevinnému dôkazu jeho pádu. No krv predsa nie je voda a ľudské srdce ozve sa dakedy tam, kde sme sa najmenej nazdali.

Mladý Manfréd Korimský vedel, že by nikdy nesmel Ľudmilinho syna priviesť Natálii Orlovskej, aj keď Ľudmila bola mŕtva. A to dieťa bolo jeho dieťaťom. On by to nebol mohol urobiť ani pre svet, pretože by tak bola utrpela jeho česť. Lebo v svete môžeš hrešiť, nech to len zostane skryté, všetko je dobre.

Korimský, ktorého vlasy priskoro začínali obelievať starosťou o jediného Natáliinho syna, ucítil zrazu divnú, pálčivú bolesť zvedieť, čo stalo sa s odstrčeným, zabudnutým dieťaťom. Ó, by ešte žilo! Lebo ak nežil syn Ľudmilin, tak splní sa predpovedanie Ľudmilinho otca a Natáliin syn musí za ním, musí zomrieť! —

Korimský vyskočil. „A ja musím ešte raz hľadať,“ zavolal temno, „musím sa presvedčiť; a ak žije, musím —“

Zložil list, zastrčil do vrecka, pozbieral papiere. Medzi nimi ležal na zemi ústrižok z poukážky. Na zadnej strane písala tá istá ruka, čo i tamtie hrozné slová, poďakovanie pánovi lekárnikovi za dlhé čakanie a pisateľ vyslovoval radosť nad tým, že on už viacej pánovi Korimskému nič nie je dlžen.

Úbohý muž! Vrátil spravodlivo obnos, ktorý si bol požičal od Korimského. Pôžička vlastne priviedla mladého lekárnika do jeho domu. No kedy vráti Korimský to, o čo ho okradol? Ach, nikdy! Človek môže človekovi ublížiť až na smrť, a napraviť sa to nedá nikdy viac. Ukradni svojmu blížnemu obilie z poľa, narastie mu ešte druhé; spáľ mu dom, môže si ešte druhý vystaviť. Ale vezmi mu nevinnosť, česť, dobré meno, vyhas na jeho perách úsmev, kto to kedy napraví? Korimský všetko toto učinil pred viac než dvadsiatimi rokmi a do tejto hodiny necítil nad tým ani hanbu, ani ľútosť. Lebo najprevrátenejšie zo všetkých vecí je ľudské srdce, kto vyrozumie mu?

Zato keď zavrel stolík a hodil sa na pohovku, skryl tvár v poduške, skryl ju sám pred sebou, aby ani noc nevidela jeho zardenie. Lebo keď vyriekol, že si zavrhnutého syna vyhľadá, ak žije — a chcel dodať, že napraví — predstavila sa mu pred myseľ chvíľa, keď by musel zastať zoči-voči tomuto synovi. Ten syn niesol pred svetom na čele pečať hanby, no či svojej? Ó, čo môže syn za hriech svojho otca, ktorý v tej chvíli, keď zhrešil, ľahkomyseľne a bezcitne predurčil ho k nešťastnému životu bezo cti?!“

Je na tomto svete zvláštna spravodlivosť: pred hriešnym otcom stŕhajú ľudia klobúky a po nevinnom synovi hodia kameň urážky. A Boh, Otec sirôt a opustených, to vidí i počuje i platí. Platil aj teraz v tejto chvíli, keď zobudil v duši človeka červa, ktorý neumiera; lebo kto okrem Neho môže ho umŕtviť?…