ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dakedy uniknú týždne nášho života bez toho, aby sme mohli povedať, kde sa podeli a aké výsledky priniesol náš život v nich. Inokedy zase každý deň má svoj nezmazateľný význam. Takými významuplnými dňami bolo i tých šesť týždňov od odchodu Korimskovcov pre Margitu Orlovskú a jej okolie. Najviacej strávila v nich mladá pani na Hôrke, zväčša i s deduškom. Dávala okolo seba vytvárať ľúbezný raj, aby, až prídu jej drahí, cítili sa uprostred krásy šťastní.

Pritom horlivo učila sa reči ľudu nielen z knihy, ale obzvlášť v hovore s ľudom. Mala ho tu dosť; spoločne s ňou pracoval na vonkajších a vnútorných opravách. Ľud ju miloval. Vedeli predsa, že jej nákladom vybielili školu, opravili dlážku, obnovili okná, a na stenách ocitli sa mnohé pekné učebné pomôcky. K tomu bolo rozdané viac školských kníh, papiera, pier, tabuliek a vôbec všetkého, čo tá drobná čeliadka tam potrebuvala.

Pán Orlovský nielenže vnučke v ľudomilnosti neprekážal, on si veľmi obľúbil mladého učiteľa a sám jedno-druhé obstaral. V prvé dni bdel on nad opravami pri Nikuškovom dome. Potom i to musel prenechať vnučke; prenechal rád, keď videl, akú má v tom radosť, že môže bratovi pripravovať letný byt, útulok, v ktorom by okrial a ozdravel.

Domček mal tri izby. Pôvodne boli len dve a dve komory. Teraz z tej jednej komory robili izbu a z tej druhej kuchyňu; z maštale spravia komoru. A bola tu ešte výška; tam vymyslela Margita, že môže bývať, kto im bude posluhovať.

Tu všade dávali sa nové, väčšie okná, dlážky, dvere. K tomu staval sa komín a sporák.

„Nešetri náklad, Margita,“ povedal deduško, „je to jediný, prvý, a ktovie, či nie posledný dar, aký Nikuška dostane od svojho deda.“ Nuž Margita nešetrila usporiadať bratovi básnické prostredie.

No deduško jej celú prácu prenechal preto, že dostalo sa mu nečakanej povinnosti.

Pán Orano kúpil skutočne Adamovým prostredníctvom Podolín. Poslal okrem kúpnej ceny i značný obnos, vraj na zaopatrenie materiálu na opravy.

Že sa tá vec tak rýchle vybavila, na tom mala zásluhu Margita. Poradila direktorovi Zarkánymu, aby dali Podolín odfotografovať. Nuž vraj podobizeň sa tak veľmi zapáčila chorej dcéruške vznešeného muža, že otca žiadala o kúpu zámku. A on nikdy svojmu chorému miláčikovi ničoho neodoprel.

Tak hovoril správca, keď prišiel pred dvoma týždňami aj s úpravou.

Správca, pán Villier, človek mladý, bol rodený Francúz, no vedel dosť dobre i nemecky. S pravou zdvorilosťou svojho národa obišiel si pána Orlovského natoľko, že starý pán vzal na seba povinnosť, pomáhať mu radou pri opravách, aké sa mali uskutočniť v Podolíne podľa prineseného projektu.

A nebola to maličkosť: požiadavky egyptského hodnostára na pohodlie boli naozaj prepychové. Vnútri v zámku i na chodbách všetko malo byť obrátené na ruby. Len dvor a záhrada podržia svoj romantický starobylý ráz.

Riaditeľa Zarkányho prehovoril pán Villier, aby len prijal službu u jeho veliteľa, že táto nebude ťažká. Pán Orano Wering je síce zvyknutý na bezoslovnú poslušnosť, ináče však, kto ho raz spozná, môže s ním dobre vyjsť. A okrem toho sotva zabaví sa v Európe dlho, i napriek tomu, že tam doma už poskladal všetky hodnosti, čo vláde naskrze vhod nepadlo; iste ho zase poverí úlohami, aké posiaľ s takou rozhodnosťou zastával.

Riaditeľ, a viac ešte jeho pani a dcéry žasli nad zásielkami prichádzajúcimi z cudziny. Látky pre čalúnnikov, záclony, koberce prevyšovali v kráse a pestrosti farieb všetky ich doterajšie predstavy o nádhere. Tak práve, keď došli debny s porcelánom, sklom a stolnými príbormi, naplnilo ich to úctou pred takým bohatým panstvom.

Pán Villier navštívil i pani Margitu na Hôrke a nemálo ju zaujal popisom svojej mladej veliteľky. Len čo sa Margita dozvedela, že jediná dcéruška pána Orano je chvíľami celkom slepá, a že otec ani nevie, čo všetko jej k nohám zložiť, aby len trochu želela svoju stratu, i zabudla, že sú to známi Adama Orlovského. Úprimná, srdečná sústrasť ovládala jej srdce a získala ho už vopred nešťastnej susedke. Keď Margita vyšla na vrch za kaštieľom, videla stadiaľ na juhovýchode modré pohorie a uprostred neho veľmi romanticky rozložený zámok. Mal veľké masívne stĺporadie, ktoré v zime bolo obtočené zeleňou. Stĺporadie bolo obrátené do dvora. Ten bol ohradený vysokým múrom; v strede dvora bol vodomet.

Z oboch strán vodometu boli dve ohromné stoveké lipy. Pod nimi staré súsošia a kamenné lavičky. A výhľad do klesajúcej záhrady, ktorá na okolí bola známa pre svoju starodávnosť a krásu. Prostriedkom záhrady, počnúc od čiernej, asi na tri metre vysokej mreže a brány viedlo tienisté, dávnoveké stromoradie; vždy jeden gaštan a jedna lipa. Ach, keď tie na jar zakvitnú, budeže tu kvieťaťa a vône!

Nuž susedstvo dosť blízke. Neraz stála Margita teraz na návrší a hľadela na zámok. I žiadala jeho budúcej obyvateľke, aby, až sa tam tie krásy pod májovým pocelovaním rozvinú, mohli ich jej choré oči uvidieť a srde zajasať radosťou nad opäť darovaným svetlom.

Sľúbila Margita pánu Villierovi, až budú tak ďaleko hotoví s opravami v Podolíne a pôjde len už o rozostavenie nábytku, že potom ona príde a pomôže.

Tak hľa, práce a povinností i teraz vo výhľade ešte dosť. Ale neboli to tieto, ktoré robili tých šesť týždňov tak dôležitými.

Asi štrnásť ráz v priebehu tých dní prijala Margita Orlovská kaplána Langa. Dala si mu predkladať učenie cirkvi katolíckej. Pritom usilovne čítala knihy, ktoré jej nosil. Videl, že bola pozornou žiačkou. Vždy, keď jej vysvetlil nový, veľadôležitý odsek už či z učenia, alebo z obradov, vzala tužku a poznačila si ho do zošita, a všetko chcela mať dôkladne vysvetlené.

Len jedno bolo kaplánovi divné. Keď sa tak na krásnu, mladú dámu díval, ako pred ním sedela, hlavičku zamysleno do dlane sklonenú, nikdy neurobila nijakú poznámku, nikdy u nej nenarazil na odpor. Z tej duše rád bol by zvedel, čo dumala; či prijímala jeho učenie tak ochotne, ako sa na poslušnú dcéru cirkvi slušalo; alebo či mala ešte nejaké pochybnosti. Nemal akosi smelosti spýtať sa priamo. Bo dakedy, keď značila zase dač nové do zošita, žiarili jej oči takým divným svetlom. Zachádzala s ním veľmi úctivo. A ani raz, keď prišla na Orlov a čo aj len deň-dva sa zabavila, neopomenula ho dať poprosiť, ak môže, aby prišiel.

No k posledku bol niekedy jej hlas taký láskavý, ani k človeku, s ktorým cítime úprimnú sústrasť. To ho chvíľami aj mrzelo. Keď jej objasňoval svätosť kňazského stavu a slobodný stav oboch reholí, ženskej i mužskej, vtedy sa mu zdalo, že mala úmysel niečo povedať, ale miesto toho zavrela malinové pery vážne a mlčala.

Dobrým honorárom odmenil pán Orlovský kaplána Langa za jeho unúvanie. No on šiel by rád ešte i ďalej bez honorára; táto povinnosť stávala sa mu čo deň drahšou — —

Nerád by sa priznal, že je už vlastne so všetkým hotový, ze už nemá viac čo objasňovať. Veď to ostatné nájde si mladá pani i sama v prinesených knihách. Bol rád, že ona sama ho tej povinnosti ešte nezbavovala. No čo by bol povedal, nech mu dovolí nazrieť do druhého zošita. Tam nachádzali sa výpisky zo zošita prvého, a pod nimi poznámky, odostierajúce rúšku z duše tak záhadnej pre mladého kňaza. Tak, napríklad, stálo tam pod vysvetlivkami o učení o prímluve svätých a svätíc:

Lebo je jeden Boh, jeden aj prostredník Boha a ľudí, človek Kristus Ježiš.

Niet spravodlivého ani jedného… lebo všetci zhrešili.

Spasení bývajú zadarmo, skrze vieru, bez skutkov zákona, stálo zase pod odsekom o učení, že človek jedine dobrými skutkami môže dosiahnuť spasenie.

Pod vysvetlivkami o božskej úcte k Márii stálo zase:

A nieto v inom nikom spasenia, lebo ani nieto iného mena pod nebom daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení… iba v Ježišovi Kristovi.

A zase o svätom počatí Panny Márie stálo: „Neverím, bo nenašla som nič o tom v Slove Božom.“ Ďalej pod učením o pápežovi?

A svojím otcom nenazývajte nikoho na zemi, lebo jeden je váš Otec, ten, ktorý je v nebesiach… A, hľa, ja som s vami už do skonania sveta. Kristus nepotrebuje námestníka.

Ďalej o omši a každodennom obetovaní Kristu v nej stálo hrubo podčiarknuté. Ani nie, aby sa často obetoval, ako čo najvyšší kňaz každý rok vchádza do svätyne s cudzou krvou, pretože by bol musel mnoho ráz trpieť od založenia sveta. Ale teraz pri skonaní vekov zjavil sa raz navždy na odstránenie hriechu svojou obeťou. Ale tento jednu obeť obetoval za hriechy, vždy trvajúc sedí na pravici Božej.

Boli tu odpovede i na vzývanie svätých, ostatkov, uctievanie krížov, obrazov a sôch, modlenie sa ruženca i na bezženstvo kňazov, atď.

Ani jediný vážnejší bod z učenia cirkvi rímskej nebol opomenutý, aby pod ním nestála poznámka zo Slova Božieho úplne ho podvracajúca.

Zošit mal nadpis, písaný pekným, rovným písmom: „Príčiny, pre ktoré nemôžem z presvedčenia náležať k cirkvi katolíckej, ani prijať jej učenie odporujúce Slovu Božiemu.“

Veľkú prácu prekonala duša mladej panej, nejednu bezsennú noc strávila pri nej. Ó, ako bola drahému radcovi vďačná za udelenú radu. Poznávajúc Kristovo učenie kam-diaľ viac bola schopná rozoznať pravdu od bludu, bo v nej akoby niekto rozžíhal svetlo. Dvakrát v nejasných bodoch obrátila sa z Hôrky listovne na Ursínyho; raz ju prišiel on navštíviť na Orlov, keď bola samotná. Ukázala mu svoje zošity.

Dlho spolu v Slove Božom porovnávali. Ľutovala len, že nemôže i ona navštevovať biblické hodiny, aké začal usporadúvať pre osamelých podhradských evanjelikov v byte pani Hastinskej. Tu — ako Anežka hovorila — každý týždeň pribúdalo viac a viac poslucháčov. To posiaľ nemohla; ale doručiť Anežke peniaze, aby si vyhľadali väčší byt, to mohla i urobila. Nemálo ju tešilo, že našli primeraný osamelý domček, ktorý si mohli prenajať celý, a kde vraj mali už veľkú izbu s jednoduchými lavicami, stolíkom, lampami, a kde stálo harmónium po Anežkinom otcovi; na ňom Anežka doprevádzala spev. Nuž tak prešlo tých spomínaných šesť týždňov a prišiel ten deň, v ktorom Štefan Hradský a Peter Kračinský došli na jarmok do Podhradu.

Margita zase po temer dvojtýždňovej neprítomnosti vrátila sa na Orlov. Keď deduška doma nebolo, uviedla do poriadku trochu zanedbané domáce záležitosti. Cez deň sa jej to podarilo, a keď prišiel podvečer, zmocnila sa jej primocná túžba po rozhovore s Ursínym. Veď zajtra musí si dať zavolať kaplána a poďakovať mu za doterajšie unúvanie. Chcela vedieť, či má mladému kňazovi povedať len, že jeho cvičenie považuje za skončené, alebo úplnú pravdu.

Už chcela zazvoniť, keď jej napadlo, že práve dnes je hodina evanjelického zhromaždenia. Oči jej zažiarili. „Pôjdem ta; po hodine sa ho spýtam,“ myslela. Obliekla najjednoduchšie šaty, aké len mohla vyhľadať vo svojom bohatom šatníku, zavinula hlavičku do kašmírového šálu a šla. Keď prichádzala k domu, počula už spievať. Vnišla do pitvora; dvere boli otvorené. Nakukla a zaradovala sa, že je v izbičke tak plno, ale nechcela rušiť. Pri dverách tu v pitvore stála stolička, sadla si teda a počúvala.

Ako dojemne znel spev piesne, ktorú Anežka doprevádzala na harmóniu. Jej podobnú Margita ešte nepočula! Nerozumela síce dobre text, zato tým viac dojímal ju žiaľny, smrť večnej lásky oplakávajúci nápev. Ním celá rozochvená nepozdvihla do oboch dlaní sklonenú hlavičku, ani keď sa Ursíny začal modliť, ani keď čítal i vykladal Slovo Božie hovoriace o utrpení Krista Ježiša. Prijímala sťa vyprahnutá zem nečakanú rosu, tie nikdy posiaľ tak jednoducho a s takým presvedčením nepočuté pravdy evanjelia. Porovnávala, hĺbala nad nimi i počas krátkej modlitby po výklade. Strhla sa, až keď nečakane ozval sa vnútri v izbe druhý hlas. Mimovoľne pozrela k stolíku a užasla. Tam na mieste Ursínyho stál mladý sedliak v kroji skoro ako nosili v Borovciach. No tá jasná, vážna tvár s tým pekným mysliteľským čelom a perami pristala by jemnosťou pleti a rysov i ku kniežaciemu rúchu. Čo on bude hovoriť? Držal Bibliu v ruke a dal sa čítať.

No, zabudla Margita dosť skoro na oblečenie i na všetko okolo seba. Zaujali ju slová výkladu po prečítaní nasledujúceho textu:

Kto má moje prikázania a zachováva ich, to je ten, ktorý ma miluje; a ten, kto mňa miluje, bude milovaný od môjho Otca, i ja ho budem milovať a zjavím mu seba.

Dočítal Štefan; potom rozhliadol sa okolo, pomlčal chvíľu a pokračoval:

Nato mu povedal Júdas — nie ten Iškariotský: Pane, čo sa to stalo, že máš nám zjaviť seba a nie svetu.

A zase postál Štefan. Oči všetkých v izbe upreté boli na neho:

Ježiš odpovedal a riekol mu: Ak ma niekto miluje, ten bude zachovávať moje slovo. A môj Otec ho bude milovať, a prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok. Kto ma nemiluje, ten nezachováva moje slová (Evanjelium podľa Jána 14, 21 — 24).

„Váš i môj ctený priateľ, pán Ursíny, ma vyzval, aby som prehovoril k vám niekoľko slov. Je mi to veľmi ľahko, lebo tento text týka sa nás. My sme tu všetci zídení, ktorí máme prikázania Pána Ježiša; no, či ich aj zachovávame?

Počuli sme práve výklad, ako nás Syn Boží miloval, a že nič za svoje všetko utrpenie od nás nežiada, len našu lásku.

Nuž Pán Ježiš hovorí, že kto má Jeho prikázania a zachováva ich, ten Ho miluje. Hovorí tak o všetkých vás? Ach, priatelia drahí, milujete Ho? A dokazujete Mu to? Bojím sa, že nie všetci!

Ja som ešte taký mladý a mám už za sebou život plný bezbožnosti. Aj vy také životy máte za sebou; no a začali ste už nový život? Ak áno, kde je láska k Pánovi Ježišovi?

Kto ma miluje, hovorí ďalej Pán Ježiš, bude milovaný od môjho Otca.

Rozmýšľali ste už nad tým, čo to znamená: milovaný od Otca nebeského? Milovaný vo dne pri práci, milovaný v noci pri odpočinku, milovaný v dome, milovaný na poli, pri každom kroku? Mysleli ste už na to?

Ó, to je blaženosť, vedieť, že všadeprítomný Boh nielen sa na mňa biedneho červíka nehnevá, ale že ma miluje ako Otec. Čo ma môže stihnúť zlého, keď mi patrí táto láska? Pán Boh žehnajúc položil svoju ruku na moje čelo; kto mi môže uškodiť? Utrpenie osladí, v chudobe vypomôže na každý deň, v chorobe posilní, a keď príde smrť, i tá musí poslúžiť Jemu, aby ma preniesla skôr do tej večnej, peknej mojej domoviny.

Keď som bol vojakom, prvý rok som veľmi túžil domov, túžil po vrchoch a po horách. Teraz som doma; milujem tie vrchy i hory tak ako kedysi; no moje srdce zase túži po tých vrchoch najvyšších, tam v mojej nebeskej domovine, a to preto, že viem: tam, tam ti žije Otec, ktorý ťa od večnosti miloval a miluje.

Nuž ak budete plniť prikázanie Pána Ježiša, Otec nebeský bude vás milovať a vy budete vždy šťastní.

A ja ho budem milovať a zjavím mu samého seba.

Keď toto povedal Pán Ježiš, divili sa učeníci; lebo to nemohli pochopiť, že sa Pán Ježiš chce zjaviť im neučeným, chudobným ľuďom, a nie tomu veľkému a učenému svetu. Lebo je to veľký rozdiel: vedieť niečo o Kristu Pána a mať Pána Ježiša zjaveného. Tu u nás celý svet vie o Kristu Pánu, ale máličko je tých, ktorí Ho majú zjaveného. To je tak: ja znám mnoho zelín v horách, ale neviem, načo je ktorá dobrá. Moja babička ich majú všetky zjavené, akú ktorá má liečivú moc. Nuž ja, keď tú zelinu neznám a príde mi do cesty, tak ju zašliapnem, alebo odkopnem; oni ju zdvihnú a nejakú ranu ňou vyliečia.

Kto Pána Ježiša nemá zjaveného, ten Ho každý zašliape, alebo — ach, beda! beda, že tak musím povedať — odkopne!

Máte Ho vy všetci zjaveného? Znáte, aká je v Ňom liečivá moc? Ona hojí všetky rany hriechu.

Díval som sa mojej babičke, čo robili so zelinami. Pekne tú zelinku umyli a medzi kamienkami rozotreli, až z nej všetka šťava vytiekla, potom bola súca na ranu. Tak aj Pán Ježiš čistý, nepoškvrnený žil na tomto svete a potom dal sa tak zotrieť — ako sme pred chvíľou počuli — až všetka krv vyšla. A tá krv, to je tá masť na rany hriechov. Dajte si tento balzam na srdcia priložiť, ozdravejú; vy poznáte Pána Ježiša a budete Ho milovať.

Mal som nedávno ranu. Dávali mi na ňu zelinku, ktorej som si nikdy predtým nevšímal. Ale že už viem, ako mi pod ňou dobre bolo a ako sa mi pod ňou rana hojila — ani za nič nestúpil bych už na tú zelinku; ona mi je vzácna.

Položte si i vy krv Pána Ježiša na ranené svedomie a srdcia vaše, a vy Ho viac nezašliapnete; poznáte, aký je dobrý, a budete Ho milovať.

Nuž keď učeníci pýtali sa Pána Ježiša, prečo im chce seba zjaviť a nie svetu, povedal im:

Ak ma niekto miluje, ten bude zachovávať moje slovo.

Tento „kto“ môžem byť ja, môžeš byť ty, každý, kto prikázanie Jeho hotový je ostríhať.

A môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu a urobíme si u neho príbytok.

Tieto slová sú večná pravda. Keď som sa dal krvou Pána Ježiša obmyť a uzdraviť, keď som si Ho zamiloval a začal jeho prikázanie plniť, naplnil mi Pán Boh toto zasľúbenie. Oddal som Mu svoje srdce, On skrze Ducha svojho Svätého učinil príbytok v ňom. Prv sídlil v mojom srdci diabol a ja som činil vôľu i skutky diablove. Dnes činí Pán môj vo mne a so mnou, čo On chce, a to je blaženosť!

Vidíte, my sme tu okrem niektorých samí neučení, chudobní ľudia, ale Pán Ježiš chce sa zjaviť nám. Vysokí a múdri sveta tohoto Ho i tak nechcú; podľa nich sa nedržte. A nemyslite, keď Ho oni nepoznali, že ani vy Ho znať nemôžete! Videl som aj ja múdrych sveta tohto pri vojsku. Žiadon z mojich dôstojníkov neveril v Pána Ježiša, ba ani v Boha; a ja som si myslel, že keď oni, učení páni, neveria, ani ja, sprostý sedliak, veriť nemusím. To mňa na pokraj pekelnej priepasti priviedlo. Keby nie milosti Božej a lásky Pána Ježiša, potácal bych sa ako opilec ulicami, a kto aj len povedať môže, aké hriechy tlačili by dušu moju!

Nuž z tých mojich učených pánov snáď ani jeden, bárs bych im to všetkým žiadal, nezná ešte Pána Ježiša. Oni dosiaľ slúžia ako otroci svojmu telu, svetu a diablu, a ak sa neobrátia, zomrú v hriechoch svojich a ja nehodný som uzdravený, zachránený a slobodný. Tak i vy všetci môžete byť zachránení. Proste Pána Ježiša, aby vás krvou svojou uzdravil. A nemyslite, že smiete len tak ľahko povedať: „Ja Ho milujem“, lebo On hovorí: „Kto ma nemiluje, ten nezachováva moje slová.“ Tá láska sa musí dokázať; a kým tej pri vás neni, je to len znakom, že Ho nemáte zjaveného. Amen.“

„Amen,“ opakovalo viacej hlasov s polovičným závzdychom.

Ak Margita Ursínyho kedy-tedy nerozumela a musela si iba domyslieť, mladého sedliaka, pretože hovoril tak, ako ľud v okolí Hôrky, rozumela temer každé slovo. Bolo jej, akoby tie otázky, ním tak úprimno predkladané, všetky týkali sa jej a len jej — —

Posledná prišla do zhromaždenia a prvá z neho odchádzala. Sem pospiechala, stadiaľto kráčala pomaly v hlbokom zamyslení.

Aká bola už hrdá na svoje čisté evanjelické presvedčenie, na to, že rozoznala pravdu od bludu! — A teraz prišla k presvedčeniu, že ona je z tých, ktorí Krista zjaveného nemajú, ktorí Mu v obeť za Jeho utrpenie lásku ešte nepriniesli.

Už vedela, čo to tak Ursínyho od ostatných jej známych delilo. On miloval Pána Ježiša z celého srdca, lebo on Ho mal zjaveného, a ten mladý sedliak tiež.

Ako zreteľne jednoducho to on vysvetlil: Ježiš bol lekárom a Jeho krv bola liekom na rany hriechov.

„Ale veď ja som si ničoho nie vedomá, čím by som sa bola prehrešila,“ myslela mladá pani, „okrem toho, že som Pána Ježiša nemilovala; a za to nemôžem, keď som Ho neznala. To sú tí na vine, ktorí ma zanedbali.“

„Tí, ktorí Pána Ježiša nemajú zjaveného, tí Ho všetci šliapu. Daj pôsobiť Jeho krvi na svoje srdce, aby ozdravelo, a ty Ho budeš milovať,“ akoby niekto v nej volal.

„Veď moje srdce už ozdravelo z temnosti, v akej dosiaľ väzelo. A teraz Ho budem milovať, áno,“ uisťovala sa mladá pani. „A zajtra Ho vyznám pred ľuďmi, stoj čo stoj.“

V hlbokých myšlienkach prišla Margita domov. Tu čakala ju pošta a medzi inším od deduška lístok, ku ktorému bol priložený list Adama Orlovského. Čelo mladej panej pokryl mrak nevôle. Chcela list nečítaný vložiť späť do obálky, ale deduško si žiadal, tak ho musela prečítať.

Písal Adam Orlovský, že súčasne s Oranovcami začiatkom mája alebo koncom apríla príde domov. Doktor Geringer sľúbil ísť s ním, budú spolu na Orlove písať cestovateľské dielo; a až keď ho dokončia, vydajú sa znovu na cestu. Písal, že Orano posiela srdečnú vďaku za pomoc poskytnutú tak jemu pri kúpe, ako jeho správcovi. Spytoval sa na zdravotný stav deduškov, či nevie, ako sa má Nikolaj Korimský. Spytoval sa na všetkých známych a priateľov, ale ani jedným slovom nepýtal sa na ňu, iba na konci bolo poďakovanie za jej pozdrav, a protipozdrav.

Deduško nato poznamenal:

„Keď si ho nedala ešte ani raz pozdravovať, urobil som to za teba, drahé dieťa.“

Pohnevalo ju to, odhodila list.

Snáď si on len nemyslel, že sa mu doprosovala, že chce svoje správanie proti nemu zmeniť, že keď príde, nejak sa vyrovnajú? Ó nie, nikdy! Nech si aj s profesorom píšu na Orlove, ona sa s deduškom presídli na Hôrku a bude tam tak dlho, kým zase neodídu.

„To nemôžeš,“ hovoril rozum, „deduško ti na to nepristane; musíš aspoň častejšie prísť na Orlov. Pred svetom nesmie sa zavdať príležitosť ku klebetám.“

To bola pravda; no veď bolo možno aj na Orlove tak žiť, aby sme toho, koho nechceme, nevideli. Áno, lež kde je potom ten nový život, o ktorom ten mladý sedliak hovoril? Pán Ježiš kázal odpúšťať a milovať i nepriateľov, a: „Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slovo.“ „Ach,“ zalomila mladá pani rukami, „ja všetko môžem a chcem vyplniť, Pane Ježišu; čo Ty kážeš, ale odpustiť jemu, to nemôžem, nie, to nemôžem; on ma príliš pokoril. Ja by som ho bola milovala, a on ma i s mojou láskou zavrhol prv, než sme sa zišli. On opovážil sa narážať na to, že mu zruším vernosť. Myslel pritom iste, že keď som dcéra môjho otca, ktorého tým nevinne obvinil, a dcéra mojej matky, ktorú ako rozvedenú pohanil, — také veci sa nedajú odpustiť.“

Plakala Margita dlho a horko. Presvedčila síce sama seba, že má pravdu, a právo nenávidieť svojho muža, ale pokoja jej to neprinieslo.