ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V borovom háji na dlhom odpočívadle sladkým šumom borovým kolísaný ležal Nikolaj Korimský. Bol sám. Ku hrudi pritisnutý túlil list, ktorý mu spôsobil veľké potešenie. List bol od otca a jedna strana znela takto:

„Keď sa vrátiš, dúfam, že budeš spokojný. Sála je pripravená, zhromaždenie sa presťahovalo k nám a vraj býva omnoho väčšmi navševované ako predtým. Po tieto dni príde harmónium. V nedeľu večer vraj bol aj kaplán Lang v zhromaždení, hovorila Príbovská; ktovie, čo tam chcel. Včera som dostal list od farára z Rakovian. Má, vidieť, veľkú chuť priviesť ma k tomu, aby som Ursínyho poslal preč. No, musel by mi najskôr poskytnúť náhradu za neho, a to by sa mu sotva podarilo. Práve naopak, pretože nemôžem byť bez neho, postarám sa, aby som si ho trvale poistil. Všetci sme mu zaviazaní; to, čo nám preukázal, nedá sa síce odmeniť, ale je našou povinnosťou, postarať sa, aby márne medzi nami nepracoval. Žiadal, aby som Heinricha spravil pomocníkom; a ten mladík tak dobre pokračuje pod jeho vedením, že dnes-zajtra možno mu zveriť celú lekáreň. Myslel som, že usporiadam veci tak, aby som Ursínymu čím skôr mohol ponúknuť prevzatie lekárne. Ja, čo sa mňa týka, nikdy viac — ako som si sľúbil — v lekárni pracovať nebudem. Teba tam vidieť nechcem ani nemôžem, no tak prepusťme lekáreň jemu; môže si ju odkúpiť na splátky, dáme mu ju lacno a odmeníme ho tak. Teraz tam pri sále dám zariadiť väčší byt pre neho, aby, ak by sa chcel oženiť, mohol tak učiniť. Verím, že bude syn môj s týmto všetkým spokojný“.

Že spokojný! Mladík si prial, aby mal krídla a mohol zaletieť za otcom. Ach, aký bol on dobrý a šľachetný! O Miroslava bude postarané do budúcnosti, a o evanjelistu, kým niekto vo školách bude hotový, netreba sa už pre Podhrad starať. „Ó, keby som bol skôr zdravý,“ túžil mladík, „aby som ti mohol pomáhať, priateľ môj drahý, milovaný! Ja som sa nezariekol, že v lekárni pracovať nebudem; ó budem neraz, aby si ty mohol byť voľnejší pre službu Pánovu. No keď Heinrich tak dobre pokročil, to ja ťa, drahý, za nami dovolám aspoň na dakoľko dní, dokiaľ je otec doma.“

Domyslel mladík; otvoril oči a tie utkveli skoro zarazene na tváričke sestry prichádzajúcej k nemu pomalým krokom. Ako tak kráčala so sklopenými očami, v čiernom rúchu, bielučká ako kvet, tak veľmi mu pripomenula drahú mamičku, že si až ruku pritisol k hrudi, aby zatlačil bolesť.

„Vitaj, Margita,“ zavolal na ňu. Prebehla a sadla si k nemu na starý peň.

„Dobrý deň, Nikuška! Ešte som dnes ani u teba nebola; odpusť, mali sme prácu, nemohla som,“ vyhovárala. „No ako sa máš?“

„Veľmi dobre, Margita.“

Pozrela polo nedôverčivo, polo radostne na neho.

„Poviem ti príčinu: ale najskôr mi ty musíš povedať, nad čím si taká zamyslená?“

Skryla tváričku na jeho hrudi.

„Ach, Nikuška, mám pred sebou vážny, veľmi vážny krok.“

„Aký, Margita?“ Zavrel ju do náruče.

„Odhodlala som sa konečne dnes odovzdať deduškovi i Adamovi listy, ktoré im písal dekan Jurecký. Neviem, čo je v nich, ale môžem si domyslieť. No aby si ma rozumel, dostala som minulý týždeň list od dekana Jureckého, v ktorom ma upomínal, aby som sa dala birmovať; teraz v júli bude vraj v meste birmovka. Ja som mu poslala zošit, vieš ten: „Dôvody, pre ktoré sa nemôžem stať údom katolíckej cirkvi!“ Nato prišiel mi list od kaplána Langa. Mám ho tu — môžeš si ho prečítať — a oba listy pre deduška i pre Adama. Deduška bolela predvčerom hlava a včera bol na Podolíne, a Adam príde až dnes; nuž som išla za tebou, aby sme sa spolu pomodlili, prv než im tie listy dám.“

Pohladil ju po hodvábnom líci.

„Nestaraj sa, Margita moja; či nevieš, že Pán Ježiš všetko dobre spraví? Nože pomodlime sa, potom ti ja poviem, čo mňa blažilo a i teba bude blažiť.“

Zavrel jej zložené ruky do svojich, ona pokľakla a modlili sa. Potom jej čítal list a rozprával. Do líc vrátila sa jej farba, žiara do diamantových očí.

„Nikuška, až odovzdám listy, poviem aj zároveň, že prosím, aby mi dovolili verejne sa prihlásiť k cirkvi tvojej a potom budeme pracovať spolu. Ja budem chodiť hrávať na tom novom harmóniu a pomáhať viesť spev, pomáhať rozplašovať tmy a mraky nevedomosti a bludov. Ako to včera povedal Štefan: aby vraj nežalovali dakedy ľudia na nás, že sme znali Krista a predsa sme ich nechali hynúť a zhynúť bez Neho.“

„Áno, tak. A mne vždycky v mysli znejú slová našej oslávenej mamičky: ,Príčina môjho nešťastia a blúdenia bola, že som neznala Krista‘.“

„Ó, ja na ne nikdy nezabudnem a mocne ma to núti, aby som každému povedala o Ňom. Ale je pravda, Nikolaj, voľačo ti musím povedať. Včera u mňa bola Tamara, pomysli si, ona už celý Nový zákon prečítala sama okrem toho, čo jej a obom spoločniciam každý deň z Biblie číta u vysvetľuje Aurel. Lež to nie je to najhlavnejšie; ona je celá rozochvená nad tým, že dodnes bola v takej tme. Hovorila mi, že sa bojí, že ju teraz Pán Ježiš ani neprijme, keď Ho dosiaľ nevzývala. Aurel myslí, že ona teraz bojuje ten boj, ktorý my už máme za sebou. Ó, ako dobre by bolo, keby s ňou Miroslav prehovoril. I nám všetkým by sa veľmi zišlo posilnenia.“

„Margita, prosím,“ rozohnil sa mládenec, „napíš ešte dnes otcovi, aby ho k nám vystrojil na niekoľko dní. On zaiste nájde príhodné slovo, ktorému Tamara uverí a bude šťastná. Ach, ja som ju už tak dávno nevidel!“ vzdychol.

„Ako si praješ, keď zajtra príde, dovediem ju sem.“

„Myslíš, že by išla?“

„Zaiste; spytuje sa vždy na teba.“

„Ach, ale nie,“ zakrútil mladý muž hlavou, „nie je slušné, aby som ju takto uvítal.“

„Ó, prečo? Ona vie, že si chorý. No idem sa podívať, či vám niečo nechýba v domácnosti a potom pôjdem hneď domov za deduškom. A potom napíšem otcovi i pánu Ursínymu list. Nikuška, modli sa za mňa, — a dobrú noc! Pozdrav Štefana i Petra, ak prídu.“

Vrelý bozk zahorel na mládencových perách, ľahučké kroky dozneli, Nikolaj Korimský osamel.

„Ona bojuje teraz ten boj, ktorý my už máme za sebou,“ hovoril, usedajúc na pohovke, „a mne to Aurel nepovedal. On ju každý deň môže vidieť a s ňou hovoriť; Margita každý druhý deň, Adam, deduško, všetci, len ja, práve ja nie.“

,Čo je na tom divného, že práve ty nie?‘ šumeli bory otázno.

Mladík, ako by ich bol rozumel; skryl tvár do podušky a predstavoval si — ach, po koľký raz už! — ako tam pri mamičkinej rakve položila sa malá, nežná ruka na jeho ruku, a dve veľké, smutné oči podívali sa mu do tváre tak sústrastne, ach tak, celé srdce bolo v nich. „Tamara, aj vy ste prišli?“ sklonil sa k nej. „Ja či som prišla? Vy máte taký zármutok, tak veľmi trpíte a ja by som neprišla?“

Čo to boli za slová, že sa ich mladík vo dne v noci nemohol striasť? A čo to bola za tvár, ktorá ho ustavične vo snách sprevádzala?

„Prečo musím vždy na ňu myslieť, veď ju ešte ani dobre neznám,“ myslel i teraz. „Všetci mali už príležitosť lepšie sa s ňou zoznámiť ako ja.“

Na túto otázku nik nedával mladému mužovi odpovede, len v diali volala kukučka: „Kukuk!“ akoby chcela mládenca upozorniť. Načo? Že načo! —

V diali rozdelili sa háje oproti ceste, ktorou pred chvíľou odišla Margita. A v tom zelenom ráme objavila sa jazdkyňa ako biele zjavenie. Jazdila so sklopenými očami. Hlas kukučky ju vyrušil. Vzhliadla a zore pokryli celý utešený obličaj. Modré oči zažiarili nečakaným blahom. Mala, tuším vôľu pobodnúť Beluša; no, zbadala sa ešte dosť zavčasu, utiahla zviera späť, zoskočila tichučko, uviazala Beluša o strom a nesmelým krokom blížila sa k miestu, kde mladý muž odpočíval.

Štyri týždne prešli od toho dňa, keď sa Tamara Orano s Nikolajom Korimským rozprávala. Všeličo prežila devuška od toho času; veľké veci, o ktorých jej duša nesnívala, boli jej odkryté. A hoci tá poznaná pravda ju ešte nevyslobodila, stála už predsa v jej svetlom čarovnom kruhu. Verným zachovávaním predpisov doktora Lermontova, a obzvlášť tým, že pomáhala každý deň čo otec nevedel, záhradníkovi pri práci, zosilnievala deň čo deň telesne, takže vydržala už i značne ďalekú prechádzku bez únavy a nával krvi k hlave prestával. A neprišla počas tých štyroch týždňov ani jeden raz úplná noc na krásne, modré oči, hoci tieto i dosť často plakali. Najprv nad Margitinou mamičkou, potom nad žiaľom, aký stihol priateľku tým, že jej brat zase ochorel. A konečne v tieto posledné dni nad tým, že ju otec nechal — ktorého jedináčikom bola — tak rásť bez Boha, bez Pána Ježiša. A že i teraz, keď chcela s ním hovoriť o tých Božích pravdách, nikdy nedal jej k tomu prísť. Áno, on akoby sa hneval na to sladké, drahé meno Ježiš. Indy so všetkým ponáhľala sa k nemu, čo ju tlačilo. A v tomto ťažkom, boji — kde zdalo sa jej, že ona je to tá bláznivá panna, ktorú na svadbu nepustia a ktorá nikdy nebeského Ženícha neuvidí — teraz nemohla ísť za ním. A k tomu ešte morila ju deň čo deň nevýslovná túžba, vidieť aspoň na chvíľu Nikolaja Korimského. Každý druhý deň prichádzala na Hôrku vždy s tým úmyslom, že poprosí, aby ju za ním zaviedli. No keď tam prišla, nemala smelosti, hanba jej bránila vyriecť žiadosť.

Dnes konečne bola túžba primocná. Chcela aspoň tadiaľ prejazdiť, kde býval. Vedela, že jeho otec nie je teraz s ním. Snáď doktor Aurel bude vonku; a čosi sa jej zdalo, že ju on pozve dovnútra.

Zahýbajúc sem na túto cestu, práve o tom premýšľala, či len predsa Margitinho brata uvidí; vtom zmýlila ju kukučka. Videla pohovku; srdce začalo jej prudko biť.

On bol tu v háji, ach, bol, a sám.

Mala už len dakoľko krokov; vtom zašušťalo lístie pod jej nôžkami. Obrátil hlavu a: „Tamara!“ preletelo jasavo hájom a nieslo sa do dúbravských hôr.

Devuška prebehla deliacu medzeru a vkladala už obe ruky do vystretých rúk mladého muža, neschopná slova.

„Kde ste sa tu vzali, Tamara?“ žasol radostne, „tak znenazdania, ako tá víla, čo vystúpila z ľadového kalíška, ktorá prišla, aby úbohého pozemšťana potešila, ktorý ju nemôže ani slušne privítať?“

„Ó, nehovorte tak,“ zatesknila, „to ma bolí. Že ma nemôžete privítať? Však ja už nič nechcem, keď som vás len konečne mohla vidieť.“ Sklonila k nemu vonnú hlavičku, ako kvietok nasýtený slnečným teplom.

I z tejto strany bol odťatý peň, sadla si naň. On jej hladil ruky a tisol si ich s výrečným, celé srdce prezrádzajúcim posunkom, na pery. Báječná tíšina objímala tieto dve mladé bytosti. Nebolo tu okolo nich slávičieho spevu, nebol už máj v prírode, zato svitol v dvoch mladých srdciach, čo by neboli vedeli povedať, kde sa to ich terajšie blaho vzalo, ani ako ho pomenovať; vedeli len, že jestvovalo a blažilo.

Pozdvihla zrazu devuška sklopený zrak, vnorila pohľad do mladíkových očí zahľadených na ňu.

„Nedali ste mi odpoveď, Tamara, kde ste sa tu vzali?“ hovoril mladík hlasom, čo všetky struny srdca devuškinho priviedol do súzvuku.

„Prišla som za vami.“

„Za mnou, schválne?“ blažená nedôvera pokryla mladíkov obličaj; a akoby mu bola vrátila životnú silu, narovnal sa spola na pohovke, aby tak mohol lepšie vidieť do ľúbeznej tváričky.

Pozrela veľkým pohľadom na neho.

„Áno; chcela, musela som vás konečne vidieť.“

„A prečo ste ma neprišli navštíviť dávno? Ó, tak som dúfal, že prídete, i túžil po jedinom pohľade do drahej vašej tváre, a vy ste neprišli.“ Mladík sám nevedel, čo všetko ležalo v jeho hlase. Pustil devuškine ruky, zopäla si ich na hrudi prosebno, slzy ligotali sa jej v očiach.

„Neviem,“ vetila opravdivo; „myslela som vždy na vás vo dne, v noci, plakala som mnoho nad vami; ale keď ma nikto nevolal k vám, nevedela som, či vy si na mňa zmyslíte.“

„A keby ste boli vedeli, ako po vás túžim, vtedy by ste boli prišli?“

„Nepýtajte sa ma.“ Podoprela si hlavičku do dlane a zase stíchlo v hájiku.

„Ďakujem vám, Tamara,“ prerušil tíšinu mladík. „Vy vidíte, ako sa viedlo mne, že sa vraciam od brán smrti pomaličky, veľmi pomličky; ale sláva Pánovi Ježišovi za to. No rád by som vedel, ako sa viedlo vám? Čo ste vy za ten čas prežili, kým som ja pre ľudí nežil? Nie som prismelý prosiť vás, aby ste mi venovali kúsok času, a tak dopriali kúsok šťastia, ktorého sa dostáva mojím drahým vo vašej blízkosti? Splníte moju túžbu?“

Vložila znovu ruku do vystretej jeho pravice.

„Nepôjdem tak hneď od vás, keď vám je to milé,“ povedala rozhodne; „a budem vám rozprávať všetko, čo chcete.“

Nuž, a rozprávala. Nebadala, ako rýchlo čas uteká, obzvlášť keď prišla po svoj stesk a svoje pochybnosti. Ba i mladík sa rozhovoril. Prišiel od brán smrti s vrelejšou láskou k Bohu a obzvlášť k Pánovi Ježišovi. Úchvatne hájil Jeho veľkú lásku k ľuďom. Povrával jej, že keď Pán Ježiš mohol prijať jeho matku v poslednej hodine, tým skôr ju, ktorá má ešte celý život pred sebou. Ale napomínal ju, aby neváhala vložiť svoju ruku s vierou do Jeho rúk.

Práve, ako boli v najhlbšom rozhovore, zaznel pozdrav.

„Štefan, ti ideš?“ radostne zavolal Nikolaj.

Devuška udiveno pozrela, ako podával ruku mladému sedliakovi, a keď sa tento k nemu sklonil, ako sa bratsky bozkali. Čo spolu prehovorili, nerozumela. No, potom sa jej mládenec prihovoril v peknej nemčine, či sa prišla tiež radovať s nimi z tej milosti, akú Pán Ježiš učinil pánu Korimskému, keď ho už zase natoľko uzdravil.

Pokývla hlavičkou.

„Áno.“

„Slečna je taká láskavá, že sa prišla tešiť so mnou, ktorý som jej nikdy ničoho nepreukázal,“ hovoril Nikolaj s úsmevom síce, no vážne; „A pritom nechce veriť, že by ju Pán Ježiš mohol milovať, keď mu ona nikdy ničím nedokázala dosiaľ lásku.“

Temer preľaknuto pozrela Tamara na priateľa, prečo to hovorí tomuto mladému sedliakovi.

„Ó, to sa dá ľahko pochopiť,“ vetí mládenec taktiež s vážnym úsmevom; „aj mne sa tak viedlo kedysi, aj ja som myslel, že nie je možné, aby ma Pán Ježiš miloval; áno, že si túto lásku musím napred zaslúžiť. Chcel som kupčiť s Pánom; no On je priveľký pán. On nepredáva, On len rozdáva.“

„Počujete, Tamara?“ sklonil sa Nikolaj k zamyslenej dievčine.

„Však ja nekupčím,“ stiahla čielko.

„Nie; vy len hovoríte: ,Pane, tu máš niečo za niečo.‘“ Usmiala sa mimovoľne.

„Nuž,“ obrátila sa k Štefanovi, „ako ste to mohli potom pochopiť a uveriť, že On vás miluje?“

„Pochopiť som to nepochopil,“ zakrútil mladík hlavou; „a čím dlhšie Ho znám, tým menej môžem pochopiť, že On miluje mňa, práve tak ako nepochopím, kde som k tomu prišiel, že ma slnce osvecuje a také dobrodenie mi preukazuje. Ja som tomu len uveril a presvedčil som sa.“

„Ako ste sa presvedčili?“ zvolala devuška.

„Priniesol som svoje hriechy k Jeho svätým nohám a On mi ich odpustil. Učiňte i vy tak, slečna Orano, On aj vám odpustí. Kto vie, že mu bolo odpustené, ten už nepochybuje, že je milovaný.“

Devuška otvorila veľké oči pri mládencových slovách akoby niekto rozožal v nej svetlo. Margita, Nikolaj, Aurel, všetci hovorili, že Pán Ježiš im odpustil, ale nikto jej nepovedal, že aj ona sama musí si dať odpustiť. Ona myslela, že si musí najskôr zaslúžiť lásku a až potom bude všetko dobre. No, ako mohol ju On milovať, keď Ho ešte dosiaľ neodprosila?

Nikolajovi neušiel boj výrazov na nežnej tváričke, no predsa sebou prekvapeno trhol, keď zrazu podala ruku Štefanovi.

„Ďakujem vám; a musím už domov.“ Obrátila sa k Nikolajovi: „Ale zajtra,“ dodala ticho a zore pokryli jej líčka, „zase prídem sem; budete tu?“

Nikolaj zrumenel až pod vlasy horúcim blahom.

„Celkom určite budem, až dá Pán priaznivé počasie. Prídete mi povedať, že to jasné svetlo už svieti?“

„Neviem; no snáď. Dobrú noc!“

Štefan odišiel pre jej Beluša; dovádzal ho sem a hladil s úľubou krásne zviera.

„Ó, Tamara, naučil ma síce môj Pán už veriť, že čo činil s nami, je vždy dobre, aj keď Mu nerozumieme, a predsa by som teraz nevýslovne mnoho dal za to, keby som bol už taký silný, že by som vás mohol vyprevadiť.“

„Ó, veď zosilniete, Nikolaj,“ chlácholila dobrotivo, ako robievajú dobré, prítulné deti „a potom sa zase budeme spolu prechádzať.“

Usmial sa jej peknej horlivosti. Už dvakrát chcela vytiahnuť ruku z jeho rúk, no zadržal ju vše pevnejšie; i teraz pritiahol si ju na pery. Rozlúčenie padalo mu veľmi ťažko. Keď predsa odišla, hľadel za ňou, ako mizla v hájoch, hľadel ako za šťastím. Na rozhraní sa obzrela, pokývla ešte raz hlavičkou; usmiala sa, ach tak, že mohla tým úsmevom všetko zradiť, čo ústočká nepovedali.

„Netrúchlite,“ povravel láskavo Štefan, „veď ona zase príde.“ Nútilo mládenca srdce, aby priateľa potešil. Súcítil s ním vrelo a rozumel ho i bez slova. Veď aj on tak pozerával, keď bol chorý a už vychádzal z choroby, za Mariškou, kedykoľvek odchádzala a vždy sa mu zdalo, že mu už druhý raz ani nepríde a že bez nej nevydrží. Nuž a srdce srdcu porozumie. I Nikolaj pocítil, že je rozumený a od tej chvíle stal sa mu Štefan ešte bližším a drahším.

Rozprával teraz mládencovi, v akej temnote nechal otec Tamaru vyrásť. Zaujal celé Štefanovo srdce za úbohú devušku.

„Prečo ste mi to už dávno nepovedali, pane?“ hovorí potom káravo. „Mohli sme sa vždy, kedykoľvek som tu bol, spoločne za tú drahú spolusestru pomodliť i za toho jej nešťastného, zatemnelého otca. Urobme to teraz, hneď poprosme Pána, aby už dnes sa jej zjavil a aby jej dal to, žeby Ho mohla verne pred svojím otcom vyznať.“

To, čo si popritom Štefan ešte myslel — totiž, že keď sa devuška znovuzrodí a stane Božou svedkyňou, nastanú jej doma zlé dni — to, aby chorého priateľa nezarmútil, podržal pre seba. A keď sa spolu modlili o silu v boji, pre ňu prosil len v duchu, zato tým vrúcnejšie.