ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

No sotva vykročil on jednými dvermi, druhými viedla Margita deduška. Keď uvidela Ursínyho, preletel jej po bledej, uplakanej tváričke zásvit svetla.

„Vidíte, Miroslav,“ zavolala vzťahujúc ruku po ňom, „moja mamička už umrela a to teraz, keď sme sa všetci vyrovnali, keď by sme ju na rukách boli nosili a starali sa o to, aby bola šťastná — ona umrela.“

„Nežiaľte, Margita,“ zavrel mladý muž ruku podávanú do svojich; „ona neumrela! Či neviete, že: ,Kto verí vo mňa, smrť sa ho nedotkne na veky?‘ Ona žije, žije až teraz, kde uvidela Pána Ježiša, ktorý ju vytrhol zo všetkých žiaľov a dokonale nasýtil. Nebude lačnieť, ani žízniť viacej a nebude na ňu biť slnce, ani iná horúčava. Nás zanechala v žiali; no ja ďakujem Pánovi, i vy Mu ďakujte, že ona je v pokoji.“

Margitin žiaľ razom stíchol; sklonila sa k matke. Ó, aká zvláštna, krásna pravda! Pán Ježiš ju dokonale nasýtil, ona Ho už uvidela, ona je v pokoji!

Po všetky dni, áno celý život, kedykoľvek si Margita spomenula na matku, mala v srdci ten pocit náhleho blaha a pokoja, aký ucítila vo chvíli, keď uverila slovám Ursínyho a ony jej ožiarili dušu ako svetlo. Nemohla už vtedy myslieť na deduška, ani na seba, ani na Nikolaja, ani na otca, jedine na to blahé vyprostenie duše, čo celý život blúdila a lačnela a žíznila; lebo, ako sama povedala, neznala Pána Ježiša.

„Nuž už Ho znáš, mamička moja, lepšie, ako my všetci,“ zaplakala Margita. Ale neboli to už slzy nemierneho žiaľu, splákli ony poslednú tieseň zo srdca a umožnili Margite byť svetlom svojej rodiny v týchto tak ťažkých dňoch.

Medzitým pristúpil Ursíny k meravo sediacemu pánovi Mikulášovi, pre ktorého nič na svete teraz nejestvovalo, len jeho mŕtve dieťa.

„Vaša veľkomožnosť!“

Starec polo v bezvedomí pozrel sa hore:

„Ona už umrela,“ ukázal na dcéru. „Keby som ju bol nechal tam u vás, ešte by žila; ale my sme ju trápili, rozčuľovali, my sme jej posledné hodiny skrátili a posledné okamihy a už ani odprosiť ju nemožno!“

Pán Mikuláš nevedel, ani komu, ani čo hovorí; on uľavoval svojej stiesnenej duši slovami.

„Ona už všetko odpustila, veľkomožný pane, do kráľovstva Božieho zazlenie sa neprenáša; tam tie duše, ktoré zaleteli, jedine žehnať môžu, lebo sú už u Boha, ktorý je zosobnená láska.“

„Myslíte?“ zadržal sa pán Mikuláš kŕčovite ruky mladého muža; cítil, že tento má voľačo, čo jemu chýba a o čo by sa mohol oprieť, aby pod tou ťarchou neklesol. „Myslíte, že ona neišla do očistca, že išla zrovna domov, ako verila?“

„Syn Boží hovorí, pane: ,Ak budeš veriť, uvidíš slávu Božiu.‘ Boh nie je ako človek; ona v Neho verila, On ju nemohol sklamať. ,Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení a ja vám dám odpočinutie.‘ Nuž ona išla a Pán jej ho dal. Keď pastier našiel stratenú ovcu, kam ju inde zanesie, len domov? I ona bola jedna zo zblúdených ovečiek Kristových; no Pán Ježiš si ju našiel, vzal na ruky a teraz volá všetkých anjelov: Spolu radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju ovcu, ktorá bola zahynula. Ona je už doma, vaša veľkomožnosť, no jej telesnú schránku máme ešte tu; a musíme dač spraviť, aby sme jej poslednú česť preukázali.“

„Máte pravdu.“

Podivno utíšený starec, ktorému slová mladého muža zneli ako blažiace evanjelium, zbavujúc ho strašného nepokoja, poznal razom svoju posiaľ zanedbanú povinnosť. Teraz nastala starosť a práca, veď pani barónka ničoho so sebou tu nemala a v Podhrade primerané rúcho pre ňu obstarať nebolo možno. Vybrala Margita svoju najjemnejšiu bielizeň, pomáhala mamičku obliekať; sama prečesala jej bohaté, dlhé vlasy. Potom zaviezli sa s Anežkou do Podhradu a na nemalú radosť dostali u jedného z kupcov biely atlas. Keď nedostali primerané krajky, vzali len ostatné, čo potrebovali. Margita spárala svoje zo svadobných šiat a Anežka s chyžnou dali sa do práce. Ani nie za tri hodiny boli šaty hotové, pani oblečená. Rozpustili jej dlhé, zlaté vlasy, malebne ovinuli ju do Margitinho svadobného závoja.

Takto uvidel si konečne syn matku, ktorého život pred hodinami len na vlásku visel a ktorý i teraz len ramenom priateľa podoprený mohol vkročiť do úmrtnej siene, kvietím prekrásne vyzdobenej.

„Sadni si, Nikuška,“ ponúkol priateľ.

Mladík poslúchol. Hľadel na matku ako vo snách.

„Kolega, snáď sme ho sem nemali doviesť,“ staral sa doktor Raušer. „Ak nám ešte raz dostane srdcový kŕč, tak je po ňom, úbohý Nikuška!“

„Nehovorte, kolega, nemučte ma;“ pritisol si ruku na čelo mladý doktor; „mám nádej, že sa tu skôr rozplače, a to mu uľaví.“

„Snáď keby sme ho nechali samotného.“

„Poďme!“

Sotva odzneli kroky oboch doktorov, zakryl si mladík rukami tvár, ale neplakal; posadil sa do leňošky spôsobom človeka, ktorého všetko bolí. Potom zrazu vstal a položil si hlavu vedľa krásnej, tichej svojej mamičky, Ó, ako veľmi boli si teraz tieto dve tváre podobné!

Ako tak mladík zavrel oči, zdalo sa mu, že ani on už nežije.

Ba ako bolo pri dverách Korimskému, keď sa zahľadel na tento obraz?

Sú už i na tejto zemi muky, ktoré možno porovnať s tými v onom tmavom mieste, kde niet už žiadneho svetla. Beda srdcu, ktoré ich musí okúsiť a pre ktoré niet potešenia, lebo niet v ňom miesta pre Knieža Pokoja, pre Krista.

„Nechajte ma umrieť s mojou matkou!“ volal mladík, keď ho prebrali z mdloby, uprostred návalu telesnej bolesti. „Keď všetky moje nádeje stroskotali, túžby sa zmarili, keď nemožno celý život Kristu obetovať, tak ma nechajte ísť za Ním. K takému bezúčelnému, márnemu žitiu nieto vo mne sily.“

Jediný otec rozumel týmto slovám. Odoprel synovu prosbu, zmaril jeho nádeje a plány z ohľadu na svet a na svoje meno, ktoré nechcel dať do úst ľuďom pre Krista, No ono už dnes kolovalo, a ešte len bude kolovať, bo smrťou Natálie Orlovskej zapadnutá história znovu ožila, tým viac, že odvezie si z Orlova svoju mŕtvu ženu barón Rainer.

Hľadel Korimský na svoju tichú, krásnu ženu a bolo mu, akoby sa tie nežné, malé pery mali otvoriť a povedať: ,Keď ty nič nemôžeš pre svojho syna urobiť, tak si ho ja vezmem so sebou a my večne budeme šťastní u toho Krista, pre ktorého ty nemáš miesta vo svojom dome.‘

„Neber mi ho!“ zaúpel muž. Vztiahol ruky k mŕtvej, akoby chcel niečomu zabrániť: „Všetko mu spravím po vôli, len mi ho nechaj!“

„Nechajte nás, prosím, pane, samotných,“ preriekol vtom vedľa neho dobre známy hlas.

Korimský sa obrátil:

„Ursíny, vy ste tu? Konečne idete? Ó, odveďte ho stadiaľto, bo on mi zomrie, a povedzte mu, že som si to rozmyslel, čo odo mňa žiadal v borovskom dvore, a že súhlasím so všetkým.“

Korimský sa prudko obrátil a vyšiel. Tichúčko zapadli za ním dvere a sieňou vzápätí zatým ozval sa čistý, spočiatku síce trochu slabý, no kamdiaľ jasnejší hlas, spievajúci dojemne krásne:

Dospieval mladý muž a sklonil sa ku kŕčovite plačúcemu mladíkovi.

„Nikuška, neplač, mamičke je dobre!“

„Áno, jej je dobre,“ vzlykal Nikolaj; „to cítim, verím a radujem sa z toho. Jej je dobre, ach, ale ako hrozne zle jej bolo v tom poslednom okamihu! Ona zmierila sa s otcom, k tomu prišiel Rainer, a to ju zabilo. Ach, ja ho vždy budem počuť, ten nepopísateľný výkrik hrôzy, ten výkrik ako nad strašnou priepasťou!“

„Až ho počuješ, vtedy si spomeň, Nikuška drahý, že to bol posledný. Týmto drahým ústam bolesť už výkrik nikdy nevynúti. Keďže si pochopil celú veľkosť hrôzy, akú tvoja matka pocítila, tak ľahko pochopíš celú veľkosť Božieho milosrdenstva, ktoré ju vyslobodilo. Hoci mi to pripadá strašné“ — prešiel si mladý asistent rukou bledým čelom — „musím ti to pripomenúť, že máš za čo oslavovať Pána. Tvoja matka uverila v Pána Ježiša a prijala Ho, no s Ním i jeho zákon. A tak by sa už nikdy nebola mohla vrátiť k Rainerovi a žiť po jeho boku. No odtrhnutím sa od neho bola by ho zničila. A on jej bol drahý, na neho nemohla sa žalovať. K tvojmu otcovi — i keby Rainer nežil — sa už nikdy podľa Božieho slova nesmela vrátiť, lebo tým by sa poškvrnila zem. Tak jej nič iné nezostávalo, len alebo rozlúčiť vás Orlovských s Korimským hľadaním úkrytu u otca, alebo žiť niekde opustená od všetkých v úplnej osamelosti. Pán vedel, že tak žiť by nemohla, preto ju vyslobodil. A že jej dal okúsiť celú horkosť poznania hriechu a jeho následkov v poslednej hodine? Veď to bol len okamih. No tým blaženejšie za ním zajasanie duše, ktorá razom vyprostení z búrlivých vĺn beznádejného súženia, ocitla sa na brehu pokoja a spásy navždy zachránená.“

V sieni stíchlo. Zrazu ovinul mladík obe ruky okolo krku priateľovho:

„Ďakujem ti, Miroslav, za všetko, obzvlášť však za toto objasnenie. Hoci i bolí, lieči zároveň. Áno, Boh je dobrý, že si ju vzal. Z celej duše a z celého srdca Mu zato ďakujem. On i mňa včas vyslobodí.“

„Nežiadaj si ešte vyslobodenie, Nikuška,“ pohladil Ursíny horúce čelo mladíkovo. „Alebo cítiš sa tak veľmi zle?“ starostlivo nazrel do tváre.

„Už nie tak veľmi, vďaka Pánovi i tebe, odkedy som sa vyplakal, a odkedy mi ten kameň spadol z duše. Dostal som srdcový kŕč a trval mi hrozne dlho. Však vieš, že vo mne je všetko ešte veľmi slabé, tak mňa to zase pripravilo o všetku silu.“

„Veď Pán Ježiš zase silu dá a ty mu budeš potom tým vernejšie slúžiť.“

Žalosť zastrela celý obličaj mladíka:

„Ach, keď nemám možnosti, slúžiť Mu; ó, keby si vedel!“

Oba mladíci zaujali miesto na pohovke neďaleko vystlania a Nikolaj posťažoval si priateľovi, ako skončili jeho pekné plány do budúcnosti týkajúce sa evanjelizácie v Podhrade.

„A kde si žiadal otca o uvoľnenie domu pre Pána Ježiša?“ podotkol Miroslav v hlbokom zamyslení.

„V borovskom dvore.“

„Ó, tak nekloň hlavu, Nikuška!“ žiara svetla poliala celý Ursínyho obličaj. „Otec ti po mne odkázal, že si to rozmyslel, o čo si ho žiadal v borovskom dvore, a že pristáva na všetko.“

„To že mi odkázal?“ vzchopil sa radostne mladík. „Ale kde, kedy?“

„Tu, keď vchádzal dovnútra; pôjdeme snáď teraz za ním?“

„Pravdaže, poďme hneď.“

„No len ty, Nikuška, lebo ja musím zase späť do Podhradu; prišiel som len s dotazom a hlavne za tebou.“

Oba mladíci postáli ešte chvíľku pri vystlaní, potom sa tu pomodlili spoločne z hlbín duše a odchádzali.

„Nikuška, mal by som k tebe prosbu!“ postál v druhom salóne Miroslav.

„Vyplním všetko, čo môžem, rád, vieš.“

„Prosím, buď láskavý oproti barónovi Rainerovi. Ten muž nemá nikoho na svete, teraz stojí úplne sám, a je to tiež jeden z našich zajatých bratov. Nie je ďaleko od kráľovstva Božieho. Keď si vzal tvoju matku, ublížil len sebe, vám nikomu, lebo vám ju násilne nevzal. Jeho veľkomožnosť pán Mikuláš nebráni mu ju teraz vziať a preniesť na jeho statok, ba ona sama že vyslovila tú prosbu: ,Potom ma dajte Rainerovi‘. No môžeš si predstaviť, aké strašné je postavenie Rainerovo teraz, keď nemôže na Orlov, aby sa na svoju manželku aspoň podíval. Kresťanské by bolo, uľahčiť mu tento krok. Pán lekárnik i tak odíde, myslím, hneď domov, keď sa presvedčí, ako sa ty máš. Ja zatiaľ idem za pani Margitou, potom pôjdem k barónovi. Ó prosím, poď aj ty so mnou! Prechádzka ti telesne dobre padne a preukázaním lásky nešťastnému blížnemu utíši sa tvoj vlastný žiaľ. Pôjdeš?“

„Ach, ja by som šiel; no čo nato povie otec, Miroslav? Uznaj však, kto je barón.“

„Zvážil som. Je to človek, za ktorého zomrel Pán Ježiš a ktorého i nám káže milovať. Považuj ho hoci aj za svojho nepriateľa a poď mu dokázať, že si ho schopný milovať, pretože Ježiš je tvojím Pánom.“

Bez slova stisol mládenec priateľovu ruku.

„Choď teda za Margitou,“ vravel na chodbe, ja si otca vyhľadám a potom tam za tebou prídem, a pôjdeme spolu.“

Margitu našiel Ursíny uprostred hromady čierneho flóru.

„Čo sa tak zvláštne na to dívate, pán Ursíny?“ pozastavila sa mladá pani. „Tuším sa vám to neľúbi.“

„Nie, drahá pani. Za mnou síce nemá kto smútok nosiť, ale ja by som si neprial, aby, až zomriem, tí, ktorí ma milovali, ovešali sa čiernym flórom a tak dokázali, že alebo neveria v moje veľké blaho a nezaslúžené šťastie, akého sa mi dostalo, alebo že mi ho nedoprajú.“

„Vy by ste teda nechceli, aby sa na vašom pohrebe sviece ovinuli flórom?“

„Ak majú sviece pri pohrebe zobrazovať svetlo večné, ktoré zosnulým svieti, tam kde nieto noci, tak načo to svetlo zatieňovať?“

„To ja teda ani mamičke toho fllóru na sviece nedám. Ale, je to skutočne pravda, že nám barón Rainer vezme našu drahú matku, takže nebudeme mať ani jej hrob? Ó, že na to starý otec pristal!“

„Vy máte ešte mnoho, pani Margita; či nedoprajete aspoň toto úbohému barónovi?“

Zardela sa.

„Pán Ursíny, boli ste s ním? Kde je teraz?“ vyzvedala s istou márne opanovanou sústrasťou.

„V hostinci; robí prípravy na cestu domov a poriadky okolo pohrebu.“

„Veď že pohreb tu nebude; ach, aké je to strašné! Však my tam mamičku odprevadiť nemôžeme.“

„Jeho veľkomožnosť povedal, že pôjde.“

„Deduško, že pôjde? To snáď aj Adam. Keď oni pôjdu, i mňa musia vziať so sebou. Lež keď medzi nami je taká strašná roztržka, taká priepasť,“ zalomila Margita rukami a pustila ich do lona.

„A nedalo by sa odpúšťajúcou láskou preklenúť cez ňu most?“

„Ako to myslíte?“

„Keby to teraz Pán Ježiš bol taký opustený, taký zarmútený, ako barón Rainer, nešli by ste ho potešiť?“

Otvorila veľké oči.

„Ja, potešiť jeho?“

„Neumožnili by ste mu, aby sa aspoň mohol prísť podívať na svoju mŕtvu manželku?“

„Ale ako?“ Margitino srdce ovládala búrka protichodných pocitov.

Čo to Miroslav žiadal od nej? Cítila, že inžinier Rainer — nato príliš dobre znala jeho šľachetnú bohatiersku povahu — keď z ich strany nebude spravený krok, nemôže na Orlov prv, dokiaľ si nepríde pre mamičku. Ona každú chvíľu bežala za ňou a on ju ešte ani nevidel.

„Pani Margita, Nikuška mi sľúbil, že pôjde so mnou za barónom, že mu ten krok sem uľahčí. Smiem i vás prosiť o kúsok sústrasti a lásky pre neho, až príde sem?“

Slzy nedali jej prehovoriť, pokývala iba mlčky hlavičkou, bo vtom už vchádzal Nikuška. Zajasala, že je už hore, že sa natoľko zotavil. Hovorili ešte chvíľu spolu. On jej oznámil, že otec s Adamom odišli, a otec ešte príde až odpoludnia zase sem. Ona mu zas referovala, čo robila, a prečo už neviaže flór na sviece. Chvíľu vraveli spolu, ale o zamýšľanej návšteve nehovoril nikto, hoci Margita brata vyprevadila až k drožke a dlho potom dívala sa za nimi. Bola mu vďačná, že išiel. V srdci jej znelo: „Keď nám svet i neuverí, aby, až nás dakedy nebude, musel vyznať, že sme boli dobrí.“