ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na dlhom, vyšívanými vankúšmi vystlanom odpočívadle ležala v krásnom podolínskom parku jeho utešená veliteľka. Okolo nej rozváňali narcisky a hyacinty. Nad ňou ševelila mladučkým lístím dávnoveká lipa. Neďaleko hadil sa potôčik, samá nezábudka. Ach, vôkol devušky, dcéry východu, rozkladala sa rajská krása májového západného odpoludnia. Cítila jej slasť i lahodu, ale nevenovala jej pozornosť. Čiernymi okuliarmi opatrené modré oči hľadeli k jasným nebesiam pohľadom tak otáznym, akoby jej zrovna tamodtiaľ mala prísť odpoveď na všetky tie vznikajúce vážne otázky a myšlienky. Tam teda býval Boh, tam za tou klenbou. Neboli to len tie nezmerné svety hviezd, slnko, mesiac. Nie, tam za nimi vysoko bolo ešte jedno nebo, to pravé, tam býval Boh, ktorý vraj všetko videl i riadil. A tam bol teraz i ten Jeho jediný Syn, Pán Ježiš. Aké divné! Ó, že ona dosiaľ o tom nič neznala!

Aká predivná bola to kniha, čo jej dala Margita! Prečítala z nej síce ešte len veľmi máličko: začiatok prvého a začiatok druhého dielu, o stvorení sveta a o narodení Pána Ježiša. No o tom narodení čítala i v treťom evanjeliu. Aká to bola zvláštna a krásna udalosť! Ach, keby len skôr dostala anglickú Bibliu, aby jej ju mohli predčitovať spoločnice, bo nemecky nevedela ani jedna dobre čítať.

„To muselo byť divné, keď ten anjel prišiel z neba a s ním rytierstvo Božie a volal: „Zvestujem vám radosť veľkú, ktorá bude všetkým ľuďom; narodil sa vám Spasiteľ.“ Keď sa narodil všetkým ľudom, teda aj mne; keď sa tá radosť týkala všetkých ľudí, teda aj mňa,“ dumala Tamara. „Bola to svetová udalosť, a ja, ktorá som v historických udalostiach tak dobre známa, ja som o nej nevedela. Prečo ma o nej neučili? Či týkala sa len toho vtedajšieho sveta? Nemožno. Nikolaj Korimský povedal, že Ježiš žije a že i jeho obživil a dal mu miesto žalosti radosť, ktorú anjeli hlásali: Nuž, keď sa tá udalosť týka Nikolaja, prečo nie mňa? A prečo, keď Boh stvoril mocným slovom za šesť dní nebo i zem, vôbec celú prírodu i nebeské telesá, áno i človeka, prečo mňa učili, že to všetko povstávalo samo sebou a utváralo sa cez milióny rokov. Áno, že sa i človek vyvinul len časom zošľachtením zvieraťa. Nebolo toto omnoho ľahšie i pochopiť i veriť, že jestvoval Niekto od večnosti taký mocný a slávny, že všetko rozkázal a stalo sa a že tento Niekto stvoril človeka na svoj obraz a poddal mu všetko pod moc? Ó, ja tomu verím; ach a ako ma to blaží, že si už nemusím myslieť, že kedysi ľudské pokolenie stálo na takom nízkom stupni.“

„Ale“ — dumala devuška zahľadená na nebo, kde žil Boh, ktorému sa začínala koriť ako dieťa, ktorému sme pri slabom svetle voľačo krásneho ukázali, — „keď On je tam, ten Stvoriteľ, vidí On všetko i počuje? Vie On všetko? Stará sa ešte o svoje stvorenie? Však nie je mŕtvy, ako tie pohanské modly! Keď mohol dať Nikolajovi radosť, Margite svetlo, keď mohol počuť modlitby, ako za Nikolaja odosielal doktor Lermontov, tak sa stará. No stará sa i o mňa?“

Ach, čo by dala devuška za to, kedy jej niekto zodpovedal túto otázku! No nebo klenulo sa také tiché, velebné, zďaleka k nemu letel slávičí spev ako hymnus vďaky, ba ako prosebný žalm. Jarné kvietky vydychovali slastnú vôňu, voda hučala, stromy šumeli, celá príroda tuším prosila svojho Stvoriteľa: „Zjav sa peknému tomu dieťaťu, nech zvie, že si sa oň staral vo dne v noci u že Ty si to bol, ktorý si všetky záležitosti v jej živote tak zriadil, aby Ťa konečne poznala i tú Tvoju velikú lásku k nej!“

Škoda! Tamara nerozumela modlitbe prírody. Zato vyrušilo ju z neobjasnenej dumy radostné:

„Tamara, vy tu?“

Vzhliadla okamžite ta, skadiaľ zaznelo a už s jasným: „Margita, ach, Margita!“ vyskočila z pohovky a pobehla oproti utešenej jazdkyni, čo práve zadržala liace, zoskočila ako srnka a čo nevidieť spočinuli si vo vrelom objatí.

„Prepáčte, Tamara, nečakanú, nezvyčajnú návštevu; ale musela som dnes za vami, srdce mi nedalo čakať do zajtra.“

„Ó, Margita, že odpustiť? Nemám čo! Vari veľké šťastie, aké mi pripravujete, tým väčšie, že nečakané. Vidíte, som taká sama, taká roztúžená.“

„Že ste sama, Tamara?“ starala sa Margita. „A prečo? Kde máte spoločnice, alebo kde je váš pán otec?“

„Otec má prácu,“ stiahla devuška čielko. „On má mnoho práce teraz spočiatku; vlastne teraz je iste s pánom Orlovským. Dávajú do poriadku starožitnosti. Asja si nacvičuje skladbu, ktorú ste jej včera požičali a Orfa píše za mňa listy do Egypta. Ja, keď nesmiem nič robiť, nuž som vyšla von. Ale, čo robím, — vy ešte vždy držíte svojho Sivka!“

Devuška siahla za pás, vytiahla malú striebornú trúbku; sotva rozľahol sa melodický hlas parkom, pribehol čierny sluha a dostanúc povel, odviedol utešené zviera. Obe dámy zaujali miesto na pohovke.

„Vlastne mala by som vás zaviesť dovnútra,“ vyhovárala sa Tamara, vstávajúc po chvíľke milého rozhovoru, v ktorom zodpovedala Margita otázky o svojich domácich, „prepáčte, že som to neurobila hneď!“

„Nie, prosím, zostaňme len tu v tej rajskej prelesti. U vás hore je síce veľmi krásne, no to je krása umelecká; umelá, teda mŕtva, ako všetko, čo my ľudia urobíme. Tu je život vyvolaný dobrým a slávnym naším nebeským Otcom.“

„Máte pravdu,“ Tamarine líčka zrumeneli rozrušením. „Viete, čo som myslela, keď ste prišli?“

„Neviem; no rada by som vedela.“

„Či sa Boh stará aj o mňa?“

„O vás?“ užasla Margita.

„Je vám to divné, a myslíte, že som detinská, keď sa takto spytujem?“ zahanbila sa devuška. „No uvážte,“ dodala na obranu, „nebolo by prirodzené, keby sa o mňa nestaral, keď Ho ja ani neznám a nikdy som na Neho ani nespomenula?“

„Možno, že by tak bolo prirodzené človeku,“ vážne so zápalom vravela Margita, „ale On hovorí: Keby ťa opustili tvoj otec a tvoja matka, ja na teba nezabudnem. Ó, Tamara, pozrite sa na Podolín. Verím, že máte ešte mnoho iných statkov, ale vezmime len Podolín: Aké je to krásne sídlo, tento park k nemu, ani raj. Tam vnútri je váš otec. Vy všetko máte a medzitým na tisíce ľudí žije osirotených a bez prístrešia. Vy všetko máte a pýtate sa, či sa Boh o vás stará!“

„Margita, a či je to od Boha? Myslíte, že Podolín dal nám Boh?“ krútila devuška hlavičkou. „To predsa kúpil môj otec pre mňa za môj po mamičke zdedený kapitál.“

„Verím; ale kto dal vaším predkom ten kapitál? Predtým som i ja tak zmýšľala a verila, že Hôrku daroval mi deduško: dnes viem, že ju môžem považovať ako dar daný prostredníctvom deduškovým z ruky nebeského Otca.“

„To by sme potom nemali nič svoje,“ stiahla čielko Tamara.

„Ja som so sebou nič na svet nepriniesla,“ veselo usmiala sa Margita, „a tak ani nič nemám. A keby som i mala tisícnásobne viac, všetko by som to zložila k nohám Pána Ježiša, lebo On si ma kúpil. Ja nie som svoja, ale Jeho. Jazdiac k vám, tak som o tom premýšľala, že je to vlastne veľmi blažený stav, smieť byť otrokyňou Pána Ježiša, nemať už svoju vôľu, ale ani zodpovednosť. On, keď si ma kúpil, má plné právo na mňa. Ach, aká česť! Veď len uvážte, Tamara. Pán Ježiš tak veľmi váži si vás i mňa, že vyplatil nás tým najdrahším, čo mal: krvou svojho srdca. A ja by som mala ešte povedať o niečom, že to je moje, to že som od Neho neprijala, alebo že Mu to nedám? Nie, ó nie!“

„Ach, Margita,“ ovinula Tamara Orano obe ruky okolo hrdla mladej panej, „nauč ma tak veriť, ako ty veríš! A povedala si, že aj mňa kúpil vraj krvou svojho srdca? Ako? Kedy?“

„Kedy? Či nevieš? Tam na kríži. Keď už smrť dokonala svoje strašné dielo a Pán Ježiš naklonil hlavu a umrel, umrel so slovami: „Dokonané!“ Vtedy pohanský vojak vrazil kopiju do Jeho srdca a z toho drahého srdca, ktoré nás tak milovalo, vytiekla krv a voda. Nuž tou krvou nás On vyplatil.“

V Margitiných očiach zaihrali slzy.

„Tamara, Tamara, ľúbezná priateľka moja! Tak On miloval teba.“

„Ale prečo umrel za mňa, však ja som vtedy ani nežila?! Nikolaj povedal, že umrel za naše hriechy; no mňa vtedy ešte nebolo, ja som nehrešila.“

Celá neistota nevedomosti hľadela z ustrašených devuškiných očí.

„Ani ja som ešte vtedy nežila a nehrešila, Tamara,“ vážno vetí Margita; „ale nežilo už aj veľké množstvo tých ľudí, čo počnúc od Adama hrešili? Milióny bolo ich už mŕtvych a milióny žilo i zomrelo za našu dobu a milióny hriešnych ľudí žije dnes s nami. — Za všetkých týchto umrel Pán Ježiš; lebo Boh poslal svojho Syna, aby bol spasený svet skrze Neho. Pán Boh mal len jedného Syna a tento Syn mohol zomrieť len raz. Nuž tak umrel za všetkých, i za tých už zomretých, i za tých, čo ešte nežili — teda i za teba i za mňa. Keby nebol za nás umrel, už by nás nikto viacej nevyslobodil. Lebo stojí v Slove Božom, že Kristus už viacej neumiera, smrť nad ním viac nepanuje. Veríš tomu, Tamara?“

Devuška sediaca s hlavičkou sklonenou do belostnej dlane, zakrútila hlavou:

„Je mi, ako plavcovi, ktorý zďaleka vidí svetlo, ale nevidí ešte pevninu, nevie, ako a kde má zakotviť. Ako si ty povedala, že v Biblii si našla svetlo, ktoré si predtým nemala, i ja verím, že ho nájdem a že potom to, čo ty, drahá, teraz hovoríš, pochopím.“

„Ach,“ — zatesknila Margita v srdci — „ona mňa nemôže rozumieť, bo ona ešte nič o Tebe nezná, Pane Ježišu. Tak zle som ja predsa na tom nebola. Vďaka tomu, že moja matka prestúpila k evanjelikom a v škole ma učili náboženstvo. Musím mať trpezlivosť.“

Požiadala teda Margita, aby si mohla prezrieť park. Keď ju Tamara ochotne vodila a trhala jej kvietky do kytice, hovorila jej pritom, ako predtým rozmýšľala o stvorení. Rozprávala jej — porovnávajúc záhradu Podolína s rajom — akí šťastní boli Adam a Eva v raji, kde chodieval za nimi ich Pán a Stvoriteľ a akí boli potom nešťastní, keď zhrešili a museli nielen z raja preč, ale aj z Božej blízkosti.

Nevedela Margita sama, kde sa jej brali tie slová. Akoby jej dakto v srdci rozžíhal svetlo, aby ho mohla rozožať i v tom zatmenom srdci milovanej družky. Rozprávala jej, že Pán Ježiš bol a je to požehnané semeno ženy, ktorý potrel hlavu hada.

„Vieš, Tamara,“ hovorila, „medzi padlým človekom a Svätým Bohom ležal ten had a ten hriech. A tak sa človek nemohol dostať naspäť k Bohu. Ale Pán Ježiš prišiel, hada premohol, hriech zahladil, krvou svojou obmyl a tak teraz kto verí, môže zase k Pánu Bohu. Môže na srdce dobrého Otca. A Pán Ježiš hovorí: V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, povedal by som vám to, pretože vám idem prihotoviť miesto a keď odídem a prihotovím vám miesto, prídem zase a poberiem si vás k sebe, aby ste tam, kde som ja, aj vy boli.“

Tak a podobne objasňovala Margita Tamare, čomu sa v zime naučila z Biblie. Teraz, keď Duch Svätý jej pripomínal všetko, veľmi dobre jej padlo. Čím viacej hovorila, tým viac sa v nej samej rozvidnievalo. No nielen v nej. Spočiatku ju Tamara iba počúvala, potom plynula z pier pozornej poslucháčky otázka za otázkou.

V takom rozhovore prešli celý park a vyšli hore schodmi ku dvoru. Tu otvorila sa železná čierna brána zvnútra a v nej zastal markíz Orano.

No čo bolo na tváričke, poznačenej sladkým nadšením a v celom utešenom zjave Margity Orlovskej, že hrdo-pošmúrne mužove oči utkveli na nej tak zarazeno a zviezli sa až vo chvíli, keď Tamara obapolne predstavila a Margita trochu zahanbená ospravedlňovala svoju návštevu!

„Načo sa veľkomožná pani ospravedlňuje?“ ponáhľal sa markíz zdvorilo ju ubezpečiť, že je vždy a kedykoľvek vítaným hosťom ako jeho dcéry, tak jeho. „No bol som prekvapený, bo Adam Orlovský nič nespomínal.“

„Adam nevie,“ zardela sa Margita; „mali sme až zajtra spolu prísť, ale mňa sa zmocnila taká túžba po drahej mojej susedke, že som všetko zabudla a prišla za ňou.“

Za tieto slová bozkal markíz Margite ruku; patrne ho potešili, a ani to neskrýval. Vrátil sa s dámami, bo šiel len pozrieť, čo robí Tamara.

Čo nevidieť prišli obe spoločnice, nemálo potešené nečakanou návštevou, a spoločne potom zašli za pánom Adamom, pozrieť jeho zaprášené poklady. A málo chýbalo, že by pán Adam bol jeden z najdrahších kusov rozbil, keď sa tak znenazdania jeho ľúbezná Margita tu objavila.

Všelijak posudzovali direktor Zarkány, jeho manželka i dcéry tento krok mladej Orlovskej. No jedno videli, že prišla síce nezvykle na prvú návštevu, ale prišla ako svetlo, pod ktorého blahodarnými lúčmi ožil celý Podolín, ešte i sám markíz Orano.

Kus šťastia zanechala Margita po sebe, keď sa za podvečera poberala s mužom domov. Pod kríž vyprevadili ju nielen všetky tri dámy, ale aj sám markíz.

No tam nerozišli sa tak hneď; bo na schodoch kríža sedeli spoločne do živého rozhovoru zabraní — takže v prvom okamihu spoločnosť ani nezbadali: — Nikolaj Korimský s doktorom Aurelom a o zábradlie kríža opretý stál Korimský.

Margita bola šťastná, že mohla tak nenúteno tu v krásnej májovej prírode zoznámiť Tamarinho otca so svojím otcom i bratom.

„Keby sme boli vedeli, že prídeš v takom čestnom sprievode,“ hovoril Korimský, „neboli by sme sa starali.“

„A čo ste mysleli, pán Korimský, že Margitu pustíme len samotnú?“ ľútala si Tamara.

„Veľkomožná pani nás priveľmi potešila svojou návštevou,“ ubezpečoval markíz, „aby sme si nechali ujsť príležitosť, môcť ju odprevadiť, i napriek tomu, že mala po boku právneho ochráncu.“

„Hja, ujec si na moju maličkosť ani nezmyslel, pravda,“ zažartoval Adam.

„My sa tu ešte prejdeme,“ navrhovala Tamara. A keď bol návrh prijatý, podala rameno Nikolajovi Korimskému, a tak, čo ostatní v rozhovore ani nezbadali, zašla s ním dakoľko krokov ďalej od spoločnosti. Tam zastali, a modré, smutné oči pozreli s netajenou ľútosťou do krásneho, ale teraz veľmi priesvitného obličaja. Zbadala hneď z príchodu, že vyzerá bledšie, a ucítila v srdci nikdy posiaľ nepoznanú bolesť.

„Snáď sa len necítite horšie, pán Korimský?“

Rumenec blaha šľahol mu do líc.

„Sláva Pánovi, nie.“ Pritiahol malú ruku, položenú na jeho pleci, ako z ľalie odfúknuktý lístok, k perám.

„No ste akýsi smutný.“

„Prečo myslíte, markíza?“

„Ja to na vás vidím a je mi vás ľúto; lebo my sme boli takí šťastní, Margita i ja i všetci, a vy nie ste. Nemôže vás Pán Ježiš, keď v Neho veríte, potešiť?“

„Môže, markíza Tamara i potešil už a ešte poteší, až príde Jeho čas. Ja len musím veriť, že čo On činí, je vždy dobre, aj keď my Mu nerozumieme.“

Oddanosť, vyznievajúca z jeho hlasu, presvedčila ju ešte viac, že on je smutný, že ho niečo bolí, a cítila tú bolesť s ním.

„A nemôžete mi povedať, čo vás trápi? Veď ja to Margite nepoviem,“ prosili ústa zvyknuté rozkazovať.

Odznovu pritisol si malú ruku na pery.

„Vďaka za blažiacu sústrasť, ale nemôžem; sú veci, ktoré musíme si podržať len pre seba. Je to ten kríž, o ktorom hovorí Pán Ježiš: ,Vezmi kríž svoj na seba a nasleduj mňa!‘“

Druhí dochádzali, rozhovor bol pretrhnutý. Ale v devuškinom srdci zostali nezmazateľné odtlačené slová i hlas mladíkov. A mladík zavrel do najtajnejšej tajiny srdca blažiaci skvost: spomienku na peknú, netajenú sústrasť dievčaťa.

Ach, často na to treba veľmi málo, aby človek človeka oblažil — — — —

Vzájomne potešená rozišla sa malá spoločnosť s pozdravom: „Do videnia!“

V takej nálade došli na Hôrku a tam čakal rýchly posol s telegramom. Adresovaný bol na Korimského a znel:

Ak je možné, prídite všetci na Orlov. Ak nie, Margita naisto nech príde ešte nočným vlakom. Mikuláš“

„Na Orlov, my všetci?“ zvolal Adam. „Čo to znamená?“

„Snáď sa len deduškovi niečo nestalo?!“ skríkla Margita. Korimský udiveno ešte raz čítal telegram.

Nikto nevšimol si mladíka, ktorý ako ranený pritisol si ruku na srdce. Hlava klesla mu k hrudi a ticho opustil salón. V Margitinej spálni klesol na kolená a zahrabávajúc tvár do podušiek pohovky, zavzlykal polohlasno:

„Ona je už tam, mamička moja! A keď nás všetkých volajú, teda blízka smrti. Ó, ja som to darmo necítil dnes celý deň! Máme ísť, otec, ja, Margita, všetci. Čo sa v živote nemohlo už spojiť, čo nemohlo už tu na zemi nikdy viac spolu žiť, to teraz ešte smrť spojí. No či spojí na večnosť? Jestvuje už spojivo medzi nami? Ach, ja sa musím presvedčiť, či zomrie v Pánovi; mňa nesmú tu nechať, nie! Ach, Pane Ježišu,“ zaplakal šuhaj bolestne, „keď mi otec nedá pre Teba žiť, tak ma nechaj umrieť s mojou matkou!“

„Nikuška, čo robíš?“ zaznelo úzkostne nad kľačiacim. Jemné rameno ovinulo sa mu okolo krku. „Ty plačeš? Prečo? Ó, čo sa ti stalo?“

Mladík vyskočil, zavrel sestru do náruče; slzy ligotali sa mu ešte v očiach:

„Margita, volajú nás za mamičkou, ona je chorá na smrť.“

„Za kým?“ ľaliovo obledla Margita.

„Za mamičkou.“

„Nikuška! Čo by robila na Orlove?“

„Nuž a či tam nemá otca, či niet tam už miesta pre jej drahú, ubolenú hlavu? Ó, deduško je dobrý, on si ju vzal k sebe, vzal z tej chudobnej chyžky. Ach, Margita, veď si len predstav, však znáš, v Orlovskej ulici, kde je zhromaždenie, v tomto dome našla naša matka útulok posledného apríla a dnes tretí deň už ležala tam ťažko chorá, opatrovaná slečnou Hastinskou a najmä Miroslavom.“

„Nikuška! — A ty si to vedel? Kto ti to povedal, a nie mne? Veď to nemôže byť ani pravda; však inžinier Rainer ju má tak veľmi rád, on by to nikdy nedopustil. Nie, to sa musíš mýliť!“

„A nemýlim. Prvého mája ráno videl som ju tam na vlastné oči. Miroslav ma doviedol k nej; bo ona kvôli mne opustila kúpele, kde sa liečila. Chcela sa presvedčiť, či je to pravda, čo počula. Keď nemala sa na koho obrátiť, išla sama. Prišla na Orlov, no Orlov bol prázdny. Tam zostať nemohla. Na lavičke pri dome našiel ju Miroslav a postaral sa o ňu. Nebyť jeho, neviem, ach neviem, čo by sa s ňou bolo stalo. Nuž on ma k nej zaviedol, my sme sa vyrovnali. Môžeš si predstaviť, ako mi bolo, keď som ju tam musel nechať takú opustenú; ba vlastne ani si to nemôžeš predstaviť. Miroslav mi sľúbil, že ak nepríde barón Rainer — o ktorom ale ešte v sobotu nevedel, kde je — tak zavolá deduška; no len keď by bola mamička nejak zle. Nuž dovolal — a teraz deduško volá nás.“

„Ach, Nikuška!“ súcitne privinula sa Margita k bratovi. „Ale načo volajú tam nášho otca?“

„Ak neodpustíte, ani môj Otec neodpustí vám vaše previnenia.“ Ako ani jeden človek, tak ani náš otec nie je bez hriechu, a toto je posledná príležitosť, ktorá sa mu naskytuje, aby odpustil, žeby i jemu mohlo byť odpustené.“

Zarazeno pozrela Margita do vážnej, skoro prísnej bratovej tváre. Bolo to teda všetko pravda, čo hovoril; no kto ju vysvetlí drahému otcovi? A keď mu bude vysvetlená, pôjde?

Ach, ale nebolo treba vysvetľovať. Keď o chvíľu zastali medzi dvermi salóna, znelo im oproti otcovým hlasom márne opanovaným:

„Margita musí ísť, keď tak veci stoja, ale neviem, prečo by sa v nebezpečenstvo rozčúlenia mal vydávať Nikolaj. Pani Rainerová obišla sa bez neho posiaľ, ona musí sa obísť i teraz; vy Aurel, ako lekár najmenej mi môžete radiť, aby som ho pustil.“

„Skutočne,“ povedal i Adam. „Pôjdeme my dvaja a to bude dosť; dám podľa toho rozkazy.“

„Počkaj, Adam,“ zavolal vtom Nikolaj, „ja verím, že pôjdeme všetci!“

„Nikuška!“ ustúpil Korimský. „Ty znáš?“

„Viem, otče, že Pán Ježiš hovorí: Preto zmier sa rýchlo so svojím protivníkom kým si na ceste, aby ťa azda nedal tvoj protivník sudcovi. Moja matka ide už pred toho Sudcu. Ona tam nemá na nás žalovať, že sme sa s ňou nezmierili. My pôjdeme. Adam, prosím, podľa toho daj rozkazy, ale rýchle, bo čas náhli.“

Adam, s úžasom zahľadený na bratanca, pozrel do bledej, akoby náhlo stuhnutej ujcovej tváre. Ich oči sa stretli a Korimský mechanicky súhlasil.

Než sa služobníctvo z prekvapenia aj len spamätalo, bola už Hôrka prázdna.

„Ba, čo sa stalo,“ spytovali sa sluhovia navzájom, „že panstvo tak zarmúteno a v takom spechu náhlilo na Orlov?“

Ba, čo tam nájdu? — —