ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dávno bola Margita už sama a ešte vždy počula ten jemný, vďačne rozochvený hlas mladého muža a tie zvláštne, do budúcnosti siahajúce slová. Tej noci spala málo. Posledné knihy ju zaujali príliš mocne, takže svietila temer do rána. Ostatne bys’ to bdenie na žiarivých očiach a zamyslenej tváričke ráno nepoznal.

Deň svitol krásny; a keďže Beluš bol na Hôrke, vybrala sa spraviť prechádzku do Podhradu.

Ako tak asi o polhodinu kráčala už mestečkom, začali zvoniť. Záblesk rozhodnutia objavil sa na kvetnej tváričke; vnišla do kostola. Bolo práve rekviem^[8] i s hudbou za nejakého zomretého. Chrám plný vône kadidla. Napriek tomu, že sadla a kľakla si až pri dverách, predsa ju dekanove oči dobre zazreli a srdce v ňom zaplesalo. Videl v tomto kroku prvý znamenitý výsledok včerajšej svojej návštevy.

A Margita?

Vychádzajúc von z chrámu, keď najprv hodila pohľad po ľuďoch robiacich si kríže svätenou vodou, akosi povážlivo zakrútila hlavou.

„Doba osvety to viac nepripustí,“ dumala, strácajúc sa v dave ľudstva, „aby činili tak ako vtedy, keď každé voľnejšie hnutie potlačili násilím. No, oni sú tí istí, v temnote ľud udržujúci fanatici, ako boli vtedy, keď upálili toho šľachetného dobrodinca trpiacich a nosiča svetla, Georga Wisharta.^[9] —

Vzali ľudu Bibliu, hoci je písaná pre deti a dodnes mu ju nevrátili, — že by jej vraj nerozumel. A to latinské šomranie rozumie? A ja by som mala patriť k nim? Nikdy!“ —

Hlboko zamyslená vnišla do úzkeho dvora špinavej ulice. O pár minút ocitla sa v príbytku dakedajšej matkinej pestúnky, kde (mal včera asistent pravdu), keď sa predstavila, vítali ju ako slnečný lúč. Obzvlášť pani Hastinská nevedela sa nasýtiť pohľadu na dcéru milej svojej Natálie, a rozprávala Margite krásne veci z matkinho detinstva. Akým bola milým a dobrým dieťaťom napriek tomu, že ju i otec i bratia od samej lásky kazili. A ak sa stalo, že dakoho v prudkosti urazila a poznala to, potom nemohla zaspať, kým neodprosila, hoci by to bol býval i posledný zo sluhov. Pýchy u nej nebolo. Neraz navolala si sedliackych detí do záhrady a hrala sa s nimi. Olúpila záhradu o najkrajšie kvety a porozdávala, keď mal kto v tom radosť. To isté robila so svojimi hračkami. Raz v zime, keď videla bosé dieťa, vyzula svoje vlastné topánočky a chcela mu ich dať, a keď dieťa nemohlo do nich obuť priveľkú nohu, s plačom bežala k otcovi, a tento, aby ju uspokojil, dal dievčatku peniaze, aby si obuv opatrilo.

S bratom Ferdinandom sa mali obzvlášť radi. On rozprával jej nemožné histórie z Poľska, ktorých koniec bol vždy ten, že oni dvaja išli ďaleko, ďaleko hľadať pomoc.

Len jedno nemohla zniesť: keď ju niekto oklamal; to nevedela odpustiť.

Nevedela pani Hastinská, aké pocity zobúdza v milej poslucháčke; že do Margitinho srdca vtiahlo zase niečo z tej včerajšej túhy po matke. Ach, to bolo to, že nevedela odpustiť, keď bola oklamaná.

Ale, veď nebola oklamaná, nie; klamala sa sama a urobila krok v prenáhlení, ktorý navždy zničil rodinné šťastie. Ináče bola ešte i dnes taká, ako za detistva: prostá každej pýchy a dobrá k núdznym i zhovorčivá. Služobníctvo by ju na rukách nosilo. Ach, tak živo stála pred zrakom; — ako nezatúžiť?

Začala Margita radšej rozhovor o šatstve a veľmi radostne prekvapila slečnu Anežku Hastinskú oznámením, že má pre ňu prácu, ktorá nenáhli, a tak pri nej môže i babičku i domácnosť opatriť. A asi o hodinu, doprevádzaná Anežkou, ktorá si sama prácu šla obzrieť a vziať, vracala sa na Orlov. Idúc cestou v rozhovore zbadala Margita, že dievčina, skromno po jej boku kráčajúca, honosí sa väčšími známosťami, akoby sa to pri jej povolaní dalo očakávať. Dozvedela sa potom, že nebohý Anežkin otec ako učiteľ vzdelal si dcéru sám, ako najlepšie mohol. Po jeho smrti prišla bývať k starej matke, aby ju doopatrovala. Do Podhradu sa ešte len v lete presídlili preto, že tu dostal strýc službu v pisárni. Že by im ho odobrali k vojsku, nik nemyslel; bol značne slabý.

Margita zase musela povedať, kto jej dal adresu pani Hastinskej. Zásvit prelietol tvárou dievčiny.

„Darmo som si teda nemyslela, že také šťastie nám mohol pripraviť len pán Ursíny; my mu už až primnoho dlhujeme.“

„Ako to?“

Dievčina sa trochu zmiatla; no potom skromno pokračovala ďalej:

„Odkedy nás chodí navštevovať, vždy nám hľadí pomôcť. Tak i včera priniesol nám peniaze na byt; od neho neboli, bo sám je chudobný; od koho sú, povedať nechcel. No nech Pán Boh stonásobne odplatí i jemu i darcovi.“

Margita poprávala mnoho na kápočke, podarilo sa jej predmet zahovoriť, dosť rýchlo prišli na Orlov. Tam elegantná chyžná i trochu nosom ohrnula nad novou krajčírkou, no poslušne priniesla žiadané veci.

„Pretože viem, milá slečna Anežka, že máte teraz väčšie výdavky, keď babička je chorá, tak vám za prácu vopred dám polovicu, a ostatné, až ušijete,“ mienila Margita spanilomyseľne. Vďačný pohľad a rozochvený hlas dievčiny vohnal jej temer slzy do očí.

„Sama si to všetko neunesiete, tak si len tieto krajky vezmite, to ostatné vám pošlem po sluhovi.“

No tak asi o štvrť hodinu po odchode šťastnej Anežky Hastinskej niesol sluha z Orlova hodný balík práce a okrem toho kôš plný rozličných vecí do kuchyne, vraj — pre babičku. Keď sa pán Mikuláš vrátil, našiel vnučku veľmi šťastnú. Povedala mu, akú dnes spravila návštevu. On zase jej, že sa kúpa vydarila a že knieža zľavil; a tak keď bude chcie kupec toľko dať, neoklame sa predsa ani jedna stránka.

Odpoludnia písala Margita za deduška Oranovmu správcovi francúzsky list a tešila sa, že sa jej tak dobre podaril. Vôbec dnes tešilo ju všetko.

Kaplána Langa privítala veľmi srdečne; mal v nej v prvej hodine naozaj veľmi pozornú žiačku, na veľkú radosť ako pána Mikuláša, tak dekana Jureckého.

„Uvidíte, pán Orlovský,“ dosviedčal dekan, „ona nás ešte oboch prekvapí, ale naľahko tú vec brať nesmieme.“

Ku kaplánovi podotkol doma:

„Dobre, že Korimskí odišli, lebo hoci sú vo veciach náboženských také nič, ako aj pán Mikuláš, ich vplyv by mohol predsa účinkovať škodlivo. Takto, keď niet obavy, že by sa ona s nejakým vplyvným protestantom zišla, za malý čas bude úplne naša.“